ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

I Tatry dávnoveké, ľud môj, ťa chovajú, národ vyvolený pred svetom skrývajú, v lone ich svätom stal si sa, čo si, a v ich tichu večnom zoznal, kto si. Tu si sa zmocnil a tušiac dač veľkého vyzískal si si mena prevelebného, lenže si stál proti nebožskému a už si bol svetu známy celému. Hore sa, rodáci, nám už svitá zora a slnce už vychádza spoza obzora. Hore sa! Keď šum vetra zavieva, k srdcu vám spevec pieseň zaspieva. II Zahučali hromy, vetry zašumeli nad Tatier mocnými svätými temami,^[42] po slovenskom kraji chýry rozleteli, že je Boh nad nami, Boh že nad Tatrami. A či on nás nechcel a či my večnému, čo večne panuje, Pánu sa rúhali? On je priateľ ľudu, ale len dobrému, on len tých opustí, čo jeho nahali! Smutný to bol čas, keď sme sa ho odriekli a večnej biede vo večnom túlaní k tomu najhoršiemu sa boli utiekli, neslobodní boli a dlho zakliati. Keď sme ho nechceli, všetko zastenalo, skaly sa pukali, hromy zahučali a ľudí myšlienka, tušenie nechalo, myšlienky, čo by boli útechy dali. Ľud ten, indy^[43] mocný, pomaly sklesával, len pieseň zostala, jeho potešenie — a čo všetko padlo, na tú sa nahával, bo tie dávne tóny boli mu veštenie. Nimi krutá sa mu bieda utratila a v nich sa zabával tým, čo ho tešilo, v spievaní ich sladkom hodinka odbila, ale keď tá ušla, viacej ho trápilo. Pieseň mu zostala, lež vôľa spadala, vo večnom plazení táto sa stratila, vôľa tá spadnutá skutok von nedala, zakiaľ by zakliatia hodina nebila. Ale to zakliatie, ktože ho otvorí, či národ bez vôle, bez skutkov stratený, čiže ten zoslablý zvíťazí potvory a či len slobodný a znovuzrodený? Ako ho zobudí, zo dna pozdvihuje,^[44] či mečom potvory zrúbe a pobije? Meča tam netreba, kde pieseň panuje, slovo len večné v prsia sa zaryje! Slovom ho zobudí, keď pieseň zaspieva, spevec, čo sa v blesku zornice objaví, čo sa tak poberá, jak vietor zavieva, čo má vôľu pevnú, čo má pochop pravý! Tu ťa on zobudí, keď hlas božský zodvihne a na strunách zlatých tón zlatý vyžiada, tu ti ver’ spasenia zornica vysvitne, bude pokoj Boží a prestane vada! III Po krajne sa búrka rozťahuje, nad úbočami sa staví a keď sa blýska a keď to lomcuje, spevec sa slávny objaví. Básnik sa staví, plný nadšenosti preletí v duchu časy budúcnosti a v tomto o budúcnosti snívaní vyletí hlas z úst sladký, nečúvaný: „Posol som Boží, ducha prevelebnieho, aby proroctvo zvestoval vám jeho. Synovia Tatry, bratia roztratení, vy ste národ Boží, v svete vyvolený. Vy svetov veľkých veľké vrchovisko a ducha Božieho v piesni bytovisko,^[45] vy ste svet krásny, vo vašom spievaní spokojíte svety vo večnom zmierení. Cestu tú veľkú značil Pán kynutím a jak hviezd pevcov ostatných hynutím. Tí piesne túženia všetky vyspievali, tebe krajnú Božiu na zemi nechali…“ Tu pieseň pretrhne hromu buchnutie a pevec na čas postojí — vidieť ho jak blesku blysnutie, dušu myšlienkou napojí. „K tak veľkým činom druha ste mali a či ste ho skutkom svetu ukázali?! Hore sa, Slovania, ducha pozbierajte a skutku v zakrytom hlivieť nedajte! Len s vôľou, že skutkom bude spasenie a sveta vášho naveky zmierenie.“ Básnik ten mizne, v kraj nadzemský letí, rodáci moji, svet nový zasvieti. Básnik ten zmizol, lež lýra ostala, aby šírym svetom náš čas chýrala!^[46] Búrka už mizne, už sa odťahuje, nad krajnou viac sa nestaví a keď slniečko krajnú osvecuje, tisíc sa spevcov objaví. (r. 1846)