ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Na nebi sa modrom búrka priťahuje, hromy už rachotia, popri vrchoch cvendžia. Večne mladá dievka k moru sa schyľuje,^[8] more sa búri — v devu hromy zrinčia, svet zaspal — k spánku sa chýli večnému. Naveky ľahol? Či sa viacej nezotaví? Hoj, daj pokoj v smrti zamdlenému, pyramídy sebe viacej nepostaví! Hrdinovia mladí, čože nevstávate, čiže ozaj starým zomdlieť zanaháte? Čierna zem, otvor sa, Homéra^[9] vypusti! Načo? Tento svet pre Reka^[10] už je pustý. Čierna zem, otvor sa, puknite sa skaly, nechže žijú zase, čo s Achillom^[11] stáli. Ležte, mladí, ležte, sna vám doprajeme, i my sa dvíhame, aspoň sa len chceme. Cíť, jak je parno — hromy sa zas zbližujú, akú že Slovákom novinu zadujú? Celý sa kraj trasie, všetok ľud beduje, bo ho havran čierny strašne potlačuje. Oblak sa rozletí — kraj je bleskom zliaty, orol sa objaví, Slovákov vták zlatý. Pod nebom si lieta, v vetroch kolembáva, celý svet sa bojí, s ním si zaihráva; nad priepasťou letí, v kolesách sa krúti, havrana uchytí, v priepasti ho zrúti. Nad búrkou sa vznáša, na tú hračku díva a slovenským deťom požehnanie kýva. Čože nevstávate, Rekov hrdinovia, vy ducha Božieho prvší nástrojovia? Čiže pesničky hrdinské už stoja? Či mužov nemajú, či sa vravieť boja? Nebojím sa toho — čo by sme sa báli, ale sme my už byť cennými prestali. Prišli šuhajci, piesne zaspievali, naše svojím duchom znovu zas obliali. Hoj, budú pyramídy, dievka sa vzbudzuje! Budú Homérovia — slnko sa zdvihuje. (r. 1845)