ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Zašumel si vetrík po tichej borine,^[38] zahučal si potok po dlhej doline, na okrúhlom nebi slnko vychádzalo, v záhradke pri ruži dievča zaspievalo. Dievča zaspievalo, jak si anjel spieva, tak jej pieseň hučí, tak sa jej ozieva. Zaspievalo pieseň, pieseň šuhajovi, čo ju učil lásku k sebe a rodovi.^[39] Zahučali vetry, zlámali borinu, zodvihol sa potok, povozil dolinu, zahrmel si oblak, udrelo do stromu, za kým že hučanie, zvonenie že komu? Ako keď ružička vyschne na koreni, tak Anička vyschla, dievčiny viac neni! „Neni“ — takto smutný skaly ohlas dali zamĺkli na veky, viac sa neozvali. Z šuhajovej duše krásna hviezda spadla, krásna hviezda spadla, láska mu uvädla. S krásnou dievčinou lásku zakopali a jeho na svete smutného nechali. K dievčaťu mu lásku veru zakopali, lenže im nádeje šuhaja zleteli, vyleteli hore, kde si orol sadá, kde myšlienky nové k vyleteniu hľadá — ta si hor’ zasadli, dolu sa vrátili a šuhaja láskou k rodu naplnili. Láska zemská padla, v smrti ver zhynula a láska nebeská to miesto nabula!^[40] (r. 1846)