ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Vyleteli orly, k slnku poletujú, slnka už ostatné blesky sa stracujú. Orly si len letia a keď ho dostihli, v náruč sa svetlu večnému uvrhli. Ta by aj ja letel, ta ma duch môj ťahá, telo tu ostáva, myšlienka tam siaha. Keď by ja mal kriela jak orol tatranský, tu by ja preletel ten svet náš slovanský. Keď slnko zapadá, krajina by ležala, k tichému spánku ticho by sa brala. Príroda spí — a duch? Či ten zaspáva, či je ticho, či sa ľuďom zjavuváva? Spáčov tých zobudí pravica trasením. Vstaňte, ozvala by sa krajina volaním. Keď by ich zobudil, keď by sa dvíhali, už by moje kriela za slnkom lietali. Už slnko zapadá, po mori sa húpa, žiare si ochladiť, v studenom sa kúpa; svetlo sa rozlialo po mora hladine, od kraja do kraja po tej pustatine. Ta sa ja vrhnem, tam sa my poznáme, tam si na priateľstvo ručičky podáme. Keď by sa nevrhol, slnko ďalej beží, ono inde svieti, more pusté leží. Odtiaľ bych zaletel pod nebo vysoké, pod nebo tajomné, okrúhle, široké. S nebom si priateľstvo večné založíme, tam duchovia naši, bár sa mi stratíme! Z neba by sa pustil na zem maľovanú, tu by ja vyhľadal prírodu neznanú. V prírode objal priateľa strateného, priateľa večného, druha príbuzného. Po poznaní sveta k Bohu by zaletel, život by ja svätý Bohovi zasvätel. Pred Tvorcom by sklonil pokorne koleno, tam by ho ja prosil za slávske plemeno. K nemu by sa modlil, na zem sa zas spustil, tu by ja Slovanom, Slovákom mojim žil. (r. 1846)