ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

More neúhľadné,^[97] široké sa prestiera — nie to more slané, sladkosťou svietieva, nie to more búrne, tichosť v ňom zavieva, nie záhubné, z neho dobrota vyviera. Lež ono je mŕtve, ono bez života a život na svete najväčší je dar a najkrajší jeho čas národa je jar. Čo svet? Čo more bez neho? Len pustota. Lež more sa pohybuje, kolá robí, vlnky duje, zrazu sa svetu otvorí, že živé, tak sa hovorí. Lež bár má bránu života, nepadla jeho dobrota, s ňou, s krásou hĺbkosť spojilo, by kraj Boží tu stvorilo. Zas sa viacej hýbe, čln sa pohybuje, vlny s veslami tichučko čľapkajú, čln nesú ľahko, druhých k sebe volajú, a predsa na ten čln len jeden vstupuje. Keď na člne sedel, vlnky ho zaspali, jemu sa o mora zakliatí snívalo — prečo ožilo a jeho na čln vzalo — a jemu rybky divné veci šeptali. Ľudia sa vždy, naveky boja s prírodou vstúpiť do boja, more, že tiché, neveria, už myslia, že on zomiera. Lež vôľa nad vodou zvíťazí a manstva^[98] kôru rozrazí, na mori život vystaví — čo počul, svetu vyjaví. Čln k brehu prirazí z mora vysokého, zastane vietor — ľudia ruky dávajú — lež keď volá „vstúpte,“ už sa schovávajú, tešia sa a radosť majú zo života nového. Muž o veľkých veciach, génioch vypráva, s ním ich na more veľké, široké volá vraviac, že nespasí iba pevná vôľa, že sa zapálením sláva veľká stáva. Ľudia sa už ver’ neboja s prírodou vstúpiť do boja, bo duch ten všetko premôže, nad zlým víťazstvo vymôže. Vlnky silne s člnom hádžu, lež mládenci doňho skáču, k cieľu pevne veslujú, život večný vybojujú. (r. 1846)