ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Pod nebom skrivánček^[15] smutne si zaspieva, na zemi cez lipy vetrík si zavieva. Pod lipou je šuhaj, smutno sa obzerá, smutno sa obzerá — nebo okom merá. Družičku mu milú ježibaby vzali, krajine mu celej strigy počarali. Mesto porúcané, krajna spustošená. Či to má vždy tak byť? Či nebude zmena? Nebo sa černá, vietor sa zdvihuje, povetrie až fundží,^[16] Tátoša zvestuje. Tátoša^[17] povetrie na krielach donieslo, radiť je tu — zlý je — dobré jeho heslo. Podoby zhrbenej koník ufúľaný od zlých proti zlým bojovať je poslaný. Veľká sila tela, mocné slovo jeho, vietor — život tátoša životvorného. Zem jeho nechcela, od seba strčila, na nej sila jeho celá sa stratila. Lež keď sa vychytiac pod nebom si lieta, tam je jeho ríša, tam moc jeho sveta. Tuje prikovaný k rozkazom druhého, tam moc tela mizne, moc je ducha jeho. „Vetríček, nefúkaj“ — pomaly prestáva. „Čože ťa tak, knieža, v žiali kolembáva? Čo ti krajna pustá, celá spustošená? Kde ti dievča milé, kde je odnesená? Na volanie sem k tebe som pricválal, tebe ja pomôžem, otcom som slúžieval. Sadni hor’ na mňa! My stadiaľ letíme, kde len v tele žijúc túžobne hľadíme. My ta poletíme, skadiaľ sa Pán díva, kde je sláva mŕtvych, niet tam búrka divá. Sadniže na mňa! My sa vychytíme v kraje neznáme, za nimiž túžime, my ta poletíme, tam nás privítajú, teba tam dávno, Slováka, čakajú. Sadniže hore! Zborme tmy zaspania, vycitujme časy, časy zmŕtvychvstania.“ Orkány ryčia, Tátoš sa schytuje, zdvihnutie ducha krajanom zvestuje. Na ňom knieža sedí, voľne posedáva, duch jeho s myšlienkou ľahko poihráva, že búrky prestanú, že slnka pribude — že tak, ako bolo, na veky nebude. Leteli, leteli ponad zem vysoko, vyššie ako zraky, ako ide oko. „Tu sme pri medenej hore,“ Tátoš vraví, „daj sem ostrý plameň, daj oheň pichľavý.“ Zhltne — vietor findží a Tátoš uteká, ako si neletí ani najtukšia^[18] rieka. Slnko už naprostred oblohy si stojí a Tátoš zase na zem pustiť sa strojí. Zhltne zas ohňa pri striebornej hore a zas letí k nebu, ku hviezdičkám hore. Už len žiar červená na nebi ostala, už na zem čierna jak havran noc padala, keď cieľa dôjduc na lúke zostali — na lúke kvetnatej spolu nocovali. Už sa brieždi deň — tu drak ľúty fičí, zďaleka na kráľa ohyzd takto kričí: „Ja som pán a boh, nad mňa niet druhého, ja mám svoje — neznám práva národného. Čo ja chcem, to musí na svete sa stať a byť, čo chcem, to musí mrieť — a mne sa podrobiť. Ja som ja a moje ja nech v svete panuje, len ľudí sa bojí a s Bohom bojuje. Ja som skazil deti národa tvojeho, ja chcem kaziť reč a ducha národného!“ Ďalej nevydrží, ďalej reč nečuje, už s telom, s duchom duch muža bojuje. Suroví duchovia surovo sa bránia, duch víťazí, slávi zmŕtvychvstania. Chvála Bohu Hospodinu, Bohu chvála — a králik len na Tátoši ďalej cvála. „Poddajte sa duchu môjmu slobodnému,“ volá víťaz svetom, hlási širokému. „Ja som slobodný slobodnej prírody syn, môj je, môj veľký, slávny, víťazný čin! Za mnou sa, za mnou, verný slávy syn, tvoj bude, tvoj tiež velikoslávny čin! Kto sa nepoddáva, moc ducha ho stroskoce.“ Tátoš smelý, chytrý veselo rehoce. Tak od mora k moru spolu si jazdili, kde odpory našli, tam si víťazili — odpor bol tuhý, ale tuhšia sila. Bratia! Zmŕtvychvstania hodina už bila. (r. 1846)