ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Beda je na nebi, beda s hviezdičkami, kto zná, dokiaľ budú za tými chmárami? Zakiaľ slovo večné bez konca nestane, potom búrka divá naveky prestane. Na doline stoja domy maľované, na vrchoch sú zámky, hrady porúcané, po nich sova letí, v nich ona húkava, v nich duch ľudský zhynul, v nich on viac nestáva, po nich vetry skučia, žiale povievajú, či v nich slovo večné ľudia nachádzajú? Vrchy si tam stoja jak obrovia dáki, po nich cesta ide, sem tam haky baky. Na ceste tej stojí velikánska skala, na tej ceste večne, večne si tam stojí, z nej sa slovo večné nikdy nevyrojí! Pod vrchy dolina, v doline záhradka, v záhradke rozmajrín, sadí ho Anička. Krásna ako ruža, švárna je dievčina, lenže je v doline tá smutná novina, že Hanka nevraví, nehýbe, nečuje. Ktože z obrazu slovo večné vykuje? V doline dve skaly, vetry zavievajú, na tých skalách struny hlasne pohrávajú. Keď tóny vydajú, k nebu hneď zdvihujú, hneď boľasť náramnú, radosť hneď vzbudzujú. City vzbúrené, jak more spenené, hneď pobúria, hneď im dajú potešenie. Keď vetrík prestáva, oni tiež stichujú, z nich len vetry tóny a hlasy vydujú. Už búrka divá nad krajnou^[13] prestáva a spevec veliký ze hrobu už vstáva. Brieždi sa deň — svetlo veští príchod jeho, príchod pevca veľký — pevca národnieho. Od mora do mora, pustá je krajina, skalami, rumami plná je dolina, mŕtvo je všade — ducha niet živého. Nič sa nehýbe? Či vidíš dakoho? Nebo sa otvorí, hviezda sa ligoce, po vode tichej plavec veslom šplechoce. Zastane — vietor sa zdvihne, po krajne zavieva. „Všetko je živé,“ veselo zaspieva. „Všetko sa dvíha, všetko obživuje, všetko je živé, veselo poskakuje.“ Pevec sa dvíha — zase zapadajú, pieseň je večná, večne ju hľadajú. Cez tóny vietor smutne zašumieva a pieseň veselo pevec si zaspieva, zaspieva, zastane, zbudí umretého, dá mu život nový — spraví ho živého. On bár aj spadne, znovu zase vstane, pieseň je večná — nikdy neprestane. Boh je večné slovo, naveky prebýva, pieseň večne stojí, večne sa ozýva. (r. 1846)