ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

I Ako mesiac hore, medzi hviezdičkami, tak ste vy, pesničky, medzi pesničkami. Ako slnko svietiac všetko osvecuje, tak i váš tôn^[62] krásny všetko prenikuje. Vy ste výraz citu ducha národného, vo vás človek vidí seba trafeného,^[63] vy ste perly čisté na Tatrách zobrané, vy ste sestričky všade milované. II Vy si prebeháte jak šumné dievčiny, od srdca k srdcu slovenské končiny, vy žalosťou svojou ducha prenikáte, keď ho na strpenie, na zlé pamätáte.^[64] Vy ste tak smutné, preds’ sa duch zdvihuje, keď ho duch váš k pomste dvíha, vzbudzuje. K pomste? My sme dobrí, necháme každého, len pamäť bôľna trýzni ducha našeho. III Čo národu vzácne, všetko mu pobrali, len ducha nemohli a vás mu nechali, reč mu vziať chcejú, jeho potláčajú — skôr si život ľudia ako vás vziať dajú. Vás nevezmú, bo všetko slávne premáhate, reč mu nevezmú, bo vy ju v sebe chováte. Vy ste mu rečou, vy ste mu jeho poklady, národnosti jeho najväčšie základy. IV Jak v plese čistom vo vás ľud zrie vlastnosti, bo vy ho k smútku zbudíte aj k radosti. Na vašich on krielach^[65] život preletuje, keď mu bôľne, radostne — zaspevuje. On sa s vami zdvihne k veľkej nábožnosti, on s vami zaletí v náručie milosti. A zažeň Slováka za celý tento svet, jeho života sú piesne najkrajší kvet. V Keď vás, piesne milé, ľudia pestovali, od Boha večného toto si žiadali: „To sú naše deti, my sme ich skladali. Kde si sokol lieta, kde orly sedali, my nad priepasťami za nimi behali, na kvetnatých lúkách, tam sme ich hľadali. Oj, ty Bože večný, daj nám tej radosti, žeby nás v tých piesňach ctili vo večnosti.“ VI Dobre my to vieme, v piesni sú tajnosti dávneho veku, neskorej budúcnosti, v piesňach sú city ľudí maľované, v piesňach sú deje rodu vyspievané. Aj náš dej domáci v sebe piesne majú, lásku k matke, k sestre, k bratovi spievajú. Lipu, syna najmladšieho zvelebujú, slobodné zaklatie národu zvestujú. VII Akýchže mal rod, akých víťazných synov, akých vzýva veľkých v pamäti hrdinov? On v horách zavretý, ťažko potlačený dejov žiadnych nemal, konal primusený!^[66] Pamiatka mocná Svätopluka mocného, zmizla tá z duše zvíťazeného. Len tu i tu, keď ľud tlačili zádumný, vyskytol sa v grúňoch šuhaj Janko šumný. VIII Lež keď sa cudziemu do vojny chystali, tu si na rozlučnú piesne zaspievali. A keď išiel šuhaj k milej na zálety a keď išli trhať dievky k vencom kvety a keď si samotné hádky zahádali, vtedy si radostné piesne zaspievali. Piesne si spievali, nám ich prechovali, aby sme domáce deje spomínali. IX Vy ste spevy naše, my vás nenecháme, ale na budúcnosť pre našich schováme. My sa z vás tešíme, keď vás zaspievame a po grúňoch tmavých pesničky hľadáme. Vy ste výraz citu druha národného, vo vás človek vidí seba trafeného. Vy ste perly čisté, na Tatrách zobrané, vy ste ak sestričky všade milované! (r. 1846)