ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Jak veže vysoké vrchy sa dvíhajú, čo jaré v nebeskú výsosť pozerajú. To sú svedkovia i smútku i radosti, a bár kameň, vedia ľudské žalosti, bo večného je slova ustanovenie: „Keď človek necíti, nech vraví kamenie!“ A do skál velebných ťahá to šuhaja, ťahá cit sťa do brán nebeského raja. Ta vedie šuhaja mocný duch prírody — kdeže mocná ruka ducha ho zahodí? Či mrskne^[109] s šuhajom v jarabatú skalu, či mu dá dievčiny lásku neustálu? Ach, veď to šuhaja, šuhaja bystrého neústavne páli v mladých prsiach jeho, neústavne páli to večné túženie, ako oko páli do slnka hľadenie. A túžby cieľ v diaľke sa mihá, tratieva, za cieľom tým šuhaj nadarmo túžieva. Kto pokoj nájde a v ideáloch žije, rúčky mu spadajú, hodina mu bije, časy naspiatok priletieť si žiada, lež neúprosná života je rada, stratené sú jemu jarabé nádeje a nad hrobom jeho vetrík len zaveje. Lež kto silou vlastnou skutoční^[110] túženia, ktorý pevne uvedie ustanovenia, to šuhaj na čase, to muž silný bude, tomu nič neujde, vždy mu len pribude. Lež ktože zná, aká je duša šuhaja — choď, uviď, jak vietor veje s lístím hája. Šuhaj len túžieva a pokoja nemá — nik mu nerozumie, príroda je nemá tá mu len rozumie, v ňu cit svoj vylieva do nej on smútiť, ba aj plakať chodieva. Lež mať dobročinná dá jemu podpory a dievča — anjela či — preňho vytvorí. Jak blesk zapáli z vysokého neba a jak sa prekráda cez čierny mrak jeho, tak dievčiny oko blysklo šuhajovi, dalo koniec jeho veľkému smútkovi. A šuhaj veselý, jak keď býval dieťa, láske svojej prvej vije vence z kvieťa. Lež či netúži? V ideáloch nežije? Rúčka či nespadne, hodina nebije? Či časy priletieť naspiatok nežiada? Či neúprosná života vždy rada? Či jeho neklamú jarabé nádeje? K láske, jeho prvej, aj nebo sa smeje! (r. 1846)