ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ráno druhého dňa je Eva Juhásová v divadle prvá, sadne si do jedného zo starých kresiel na chodbe pred študovňou a čaká, až Valika otvorí bufet, musí si dať aspoň kávu, čosi ju už hodnú chvíľu tlačí v žalúdku. Má strach. Bojí sa. Dá si presso a tatranku, to je na strach najlepšie, má to vyskúšané, kávy málo, tatranky aj dve. Vie, čo im povie, a vie, že bude zle, a toho sa bojí, preto má strach, mamička moja, mám strach, bude zle.

Dvere do študovne, kde sa to má všetko odohrávať, sú pootvorené, a tak vstane, obzrie sa, načúva, či niekto nejde zdola po schodoch, a tichučko, nečujne vkročí do miestnosti a drobnými opatrnými krokmi prejde až k dlhému stolu, ktorý je prikrytý červenou dekoračkou, v keramickej váze sú voskové biele tulipány, trošku zružovené, s tuhými tmavozelenými listami, aké mávajú kvety na pohrebných vencoch, Eva sa ich dotkne, bŕŕŕ, fuj, vráti sa k dverám a odtiaľ si miestnosť podrobne obzerá.

Ružová vznikne všelijako, keď krv riedime vodou alebo vodkou, ružová tečie, keď kravu dojí niekto, kto to nevie, a krava bučí a narieka, lebo ju to bolí, Eva si spomenie na to, ako pred rokmi v Šalkovej učili družstevníkov strojovo dojiť podľa ruského kolchozníckeho vzoru, dojili ružové krvavé mlieko a polovičke dojníc dokaličili vemená a skončili na bitúnku. Napríklad, keby som našu Magdušu chcela podojiť ja, naša mama by mi to nedovolila, lebo má našu kravu rada, možno aj radšej ako mňa, a má recht. Ale najružovejšia ružová, akú si len viem predstaviť, bola aj tak odjakživa tá jahodová v tureckej zmrzlinárni u nás doma, „U Mustafu“ na rohu, vedľa trafiky starej pani Rónajovej, čo jazdila už od vzniku republiky dennodenne do Bystrice na motorke so sajdkou do kostola, až dokiaľ ju neroztrhala v jeseni štyridsiatom štvrtom mína, čo ju nastražili vedľa cesty partizáni.

Toto všetko prebehne herečke Eve Juhásovej hlavou, keď nakukne do študovne na prvom poschodí, kde sa majú dnes predpoludním diať tie vážne veci a kde je všetko ružové. Je iba pol ôsmej, nikde nikto, herci mali pôvodne prísť na rad až okolo desiatej, lebo najprv mali preverovať vedenie emeldé, hovorilo sa, že má prísť nejaké veľké zviera z úvé z Prahy a papaláši z Mestského výboru strany, má byť veselo. Ale teraz je už všetko inak, ako prvú budú preverovať ju.

Za oknami sneží a aj tu je všetko ružové, lebo okná sú dôkladne pozastierané červeným molinom. Hudjak si to tak želal. Ružové steny. Ružové sušené muchy medzi sklami obloka. Ružové teplo stúpa od radiátora. Hudjak si to tak želal. Ale chcel červenú. Má ružovú, lebo tá ostrá, oči ťahajúca červená sa vo svetle z ulice rozptýlila a rozriedila a teraz všetko pokrýva tá sladulinká ružová. Reprodukcia Slnečníc, ktorú kúpil Laci Janek v kultúrnom stredisku NDR v Prahe a ktorá je zavesená nad klavírom, je krásna, vytónovaná do ružova, a Eve sa obraz takto vidí byť ešte krajší, ľudovejší, fakt, Vincent van Gogh rosé pop, také voľačo. Uškŕňa sa. A aj druhý obraz na protiľahlej stene, traktorista od Martina Benku, čo rozoráva medze na úpätí modrastých končiarov, ktorý je inak už slnkom vyťahaný do bledulinkých pastelových neslano-nemastných tónov, ožil, oružovel, opeknel. Ružová je vlastne liečivá. Povie si Eva, kýchne sa jej, márnosť, ešte aby som bola chorá, keď sa hrala Čajka v Bratislave na Novej scéne, tak režisér Uher jej gratuloval a povedal jej, že sa na ňu príde ešte pozrieť, chystá nejaký nový film, keby ju tak obsadil, to by bola bomba! Nesmie ochorieť. A musí medzitým porodiť, na to skoro zabudla, Miško, prepáč. Za chrbtom začuje hlasy, počuje Valiku, ako sa hrnie hore po schodoch, sadne si do jedného z kresiel, čo si dali herci sem, na chodbu pred dvere bufetu povynášať zo skladu, a tu počas skúšok i predstavení vysedávajú a fajčia a fajčia, vysedávajú a tárajú a spomínajú, a Eva by nedala tie minúty i hodiny za nič na svete. Klebety. Spomienky. Lamentácie. Sťažnosti. Tie, čo sa posielajú na lampáreň. Vzdychať, súdružky herečky, disciplinovane. Jedna po druhej. Neobyčajné chvíle. Sú jej vzácne. Maji universitety.

Kávu robí Valika riedku, ale Eva si doma robí práve takú, takže len stíska horúcu šálku, chlipká tú žbrndu a spokojne chrúme tatranku a už sa tak nebojí, strach ustúpil, funguje to. Práve teraz vychádza hore schodmi súdruh Hudjak. Jeho dva plechové zuby vľavo hore, jeden žltkastý, druhý sčernetý, ešte driemu pod hornou gambou.

Súdruh Hudjak Eve sotva odzdraví. Zle spal. Lapália, akurát u nás v divadle sa to musí prihodiť. Azaňát. Dychčí, vyzlieka sa, otrasie si tú do bledofialova vypratú vetrovku od snehu, na rohožke pred dverami po ňom zostane kaluž, mokrú tvár si poutiera do čierneho šálu. Jemným farárskym polohlasom spovedníka či skúseného ohľaduplného psychiatra sa spýta, že prečo je tu súdružka Juhásová tak skoro, či sa už nevie dočkať, a mieša si v hrnčeku čaj, do ktorého si vhodil tri kocky cukru a ktorý je tiež ružový, fakt je ružový, kurník, dnes je tu fakt všetko ružové! Eva sa pousmeje. Aj súdruh Ninel Hudjak sa pousmeje a čosi jej rozpráva a nakláňa sa k nej bližšie a bližšie. Eva by si chcela odsadnúť, vstať, odísť a už sa nevrátiť, ale neodsadne si. Tá troška zdravého rozumu, ktorá jej velí, že to nesmie urobiť, jej ešte zostala. Sedí vedľa toho človeka a strach jej už zasa zviera žalúdok, jedna tatranka bola asi málo, a na čele a na krku ju chladí studený pot. Len keby som sa tak nebála.

V bufete zazvoní telefón a Valika zakričí, že súdruha Hudjaka na vrátnici čaká akási návšteva, a Ninel Zoltanovič vyskočí, svižne zbehne dolu schodmi a po chvíli sa už vracia, zdvorilo o schod nižšie rozvážne stúpa hore schodmi za tými dvoma váženými súdruhmi, jeden má na hlave zasnežený klobúk, ten druhý má na hlave čiernu baranicu, na očiach elegantné slnečné okuliare. S neskrývaným, ale náležito prehnaným záujmom si súdruhovia prezerajú veľké fotografie hercov v jednotných červených rámoch, ktorými je schodište vyzdobené, a nad tým množstvom vysmiatych a vyretušovaných tvárí uznanlivo pokyvujú hlavami.

„Nikdy by mně nenapadlo, že na Slovensku, v divadle mimo centra, v takovýmdle Krcálkově může být tolik herců, to teda ne, nikdy, sakra práce, co to musí stát peněz a co tam vůbec asi tak hrajou,“ hovorí si v duchu ten návštevník v baranici, mlčí a je presvedčený, že to vyzerá uznanlivo a obdivne. Prezerá si tie tváre, ktoré mu vôbec nič nehovoria, po chvíli sa zamračí, ako keby ho nečakane pichlo pri srdci, ako keby krivo stúpil, alebo ako keby ho z ničoho nič zabolel zub.

Tento súdruh je soudruh PhDr. František Vokoun z lektorského oddelenia ÚV z Prahy, jeden z tímu, ktorý pripravoval text „Poučenie z krízového vývoja“. Hudjak kdesi počul, že slovenské stranícke vedenie si vraj vyžiadalo z pražskej centrály expertov na ideologické otázky, aby posilnili previerkové komisie v jednotlivých slovenských inštitúciách, predovšetkým na vysokých školách, v redakciách, divadlách a zvlášť potom v Slovenskej televízii či v bratislavskom filmovom štúdiu na Kolibe. „A celý ten vznik tady tohoto tyjátru mi příjde hodně divnej, kde to sakra vzali, že by Městský výbor partaje mohlo mít v gescii divadlo, na to bych se měl ještě podívat.“

Ten druhý súdruh, to je náš čerstvý ideologický tajomník súdruh Švacho, ktorého pozícia je ale v súčasnosti už dosť taká, mno, nič extra, lebo ho minulý rok koncom leta niekto vyfotografoval na Počúvadle, ako leží na deke vedľa herečky Noriky Zlatošovej, ktorá sa opaľovala hore bez, a boli z toho veľké nepríjemnosti a aj stranícke pokarhanie sa mu ušlo a pani doktorka Švachová, ktorá je veterinárna lekárka a na vysokej škole hrávala za Sláviu VŠ hokej, potom napadla našu krásnu Noriku v samoobsluhe, udrela ju po hlave balíkom špagiet, obal sa roztrhol a špagety sa vysypali, ale Norika sa nedala, kopla pani doktorku do brucha a odsotila ju na regál s fľašami, niekoľko ich spadlo na zem a rozbilo sa. Dámy sa potom na seba vrhli a na dlážke samoobsluhy sa váľali vo veľkej voňavej kaluži tramínu a mavrudu, zúrivo sa bili, šklbali sa za vlasy, vrieskali na seba a špagety pod ich telami pukotali, nadávali si do kuriev, komediantiek, starých kráv, frigidných bosoriek a ešte všelijak inak, pľuli po sebe, trhali si vlasy, škriabali sa vzájomne po tvári a okolo stál v kruhu personál samoobsluhy a niekoľko kupujúcich a pochvaľovali si, dobrý program, taký ozajstný, zo života, nie?, a v meste sa potom ešte dlho na túto farbistú udalosť spomínalo.

Obaja súdruhovia si oprášili kabáty od snehu, zdvorilo sa pozdravili, ten vyšší v okuliaroch po česky, přeji dobrý den, súdruh doktor Švacho utrúsil len zdravím vás, ale Eva aj Valika pred dverami bufetu im odpovedali, česť práci, česť práci, pripadala som si jak krava, čo sa im pchá do zadku, povedala potom o pár dní Eva Juhásová babám v šatni a chichotala sa. Vtedy jej ešte bolo do smiechu.

Potom príde dramaturg Laco Janek, sadne si vedľa nej do kresla a otvorí ten ružový fascikel, čo ho Eva dnes v noci už videla a vie, čo je v ňom, pokukuje po Eve, tvári sa tragicky a po chvíli sa k nej nakloní a potichučky sa jej spýta, že či si to predsa len ešte nerozmyslela, a Eva Juhásová len pokrúti hlavou, že nie, a dramaturg si len ťažko a zhlboka vzdychne. Bláznivá baba je to, tá ani len netuší, čo z toho bude a čo to bude znamenať pre celé divadlo, to budú strašné veci, tí mestskí komunisti sa na nás budú chcieť zahojiť, ešte šťastie, že to Fajčík takto vymyslel, ale trochu ju predsa len aj chápe, je to pochopiteľné, samozrejme, jasná vec, to musíme pochopiť…, ale zasa na druhej strane predsa len, človek by mal vedieť brať ohľad aj na druhých…, aj keď teda, mno, predsa len, aj to je pravda, že to bol brat, a potom a hlavne teda — je to najlepšia herečka jej generácie a máme na nej postavený repertoár, a to je to strašné. Keď jej zakážu hrať, tak môžeme divadlo na pol roka zatvoriť. Aj na rok. Tie dve predstavenia, čo sme hrali teraz cez víkend vonku, to bol koncert, takúto herečku sme tu ešte nemali a takáto Desdemona zasa ešte nebola na Slovensku, možno ani v Čechách. A to je tá baba v šiestom či siedmom mesiaci, je to bosorka! Dramaturg Laco Janek sa trápi, vzdychá, ale keby sme sa pozreli lepšie, tak by sme videli, že sa usmieva. Ktohovie prečo.

Takýto ružový, akurát ako tento fascikel, bol vtedy sneh za našou maštaľou, keď zabilo Karolka, široká krvavá stopa od pásov transportéra sa tiahla až k obecnej studni na konci ulice, ako je tá odbočka na Sielnicu, mama s Majtáničkou a jej dcérou potom niesli v deke mŕtveho Karolka ulicou naspäť až k ich domu a navečer už sa tá ružová vpila do snehu a strácala sa, mama doma kľačala pri gauči, objímala to telo bez hlavy prikryté plachtou, otec v kuchyni bil päsťou do steny a vzlykal, ona ležala na koberci pri gauči a Gundža, ich škaredý, čierno-hnedo-biely pes, jej lízal líce a neodvážil sa ani zaskučať. Na toto si spomenie Eva Juhásová a myslí na to, že či im to má všetko rozprávať, a má strach, že nebude mať odvahu im to povedať, čoho sa bojím, som sprostá? Áno, jasné. Hlupaňa hlúpa som. A zbabelá.

Ešte niekto náhlivo stúpa hore schodmi a Eva si je istá, že aj vie, kto by to tak mohol byť, kto taký veľmi dôležitý tu dnes ráno ešte chýba. Nemýli sa, je to ona. Ako mladica vybehne hore schodmi zrumenená Hilda Najmanová-Franeková v umelom zelenom kožuchu, čo jej ho manžel priviezol z Holandska, všetkých pozdraví veselým česť práci, porozopína sa, z mohutnej hrivy hrdzavých vlasov si vytriasa mokrý sneh, Eva jej kývne na pozdrav, ale ona nič, s takýmito živlami, ako je Juhásová, sa ona nezdraví, pozerá cez Evu, ako keby bola sklenená, a pozorne študuje ferman vyvesený na stene za jej chrbtom. Karolko, prepáč, bratríček môj milovaný nebohý, mamička, odpustite mi, prosím, ale teraz bude chvíľu o inom reč.

(… a toto by si boli povedali tie dve slovenské herečky, keby neboli tak zúrivo, nevraživo mlčali…)

J. Jakub Gnóm: KOMORNÁ BAGATELLA

pre dva ženské hlasy, ranné marcové slnko a hereckú žlč v krvnom obehu

EVA (zlostne): No, prosím, už ide aj súdružka Najmanová, najlepšia herečka v tomto divadle, aj najmúdrejšia, najdôležitejšia aj najférovejšia, ona tu predsa nemôže chýbať, keď ma idú likvidovať!

HILDA (jedovito): Á, pani veľkomožná, najlepšia herečka na Slovensku, dnes je tvoj deň, moja zlatá, to bude tanec, na ktorý len tak nezabudneš! Samozrejme, že sa rada zúčastním, a keď sa budeš topiť, tak ti stlačím hlavu pod vodu, dušička! A rada!

EVA (vrieska): Na toto si ty už dlho čakala, čo? Už si sa nemohla dočkať, kedy si do mňa kopneš, dočkala si sa, ty mrcha!

HILDA (reve): Ty šťanda jedna nedonosená, čo ty vieš o divadle, prosím ťa, čo vám tam na tej škole lejú do mozgov tí naši zaslúžilí, to ti bude akurát tak na prd! Ja som hrala divadlo, moja zlatá, keď ty si ešte nebola na svete, ja viem, čo je kolektív, čo je to zodpovednosť a kolegialita! Fuj, že sa nehanbíš!

EVA (ziape): Ty sa, Hilduška, len pozri na seba, len si spomeň, ako si minule na skúške nevedela povedať oznamovaciu vetu, ty chuderka! A keby si sa videla na javisku, keby si videla, ako chodíš, aké gestá robíš, ty aj dýchaš falošne!

HILDA (jačí): Ty drzaňa jedna drzá, nehanebná, toto sa ty opovážiš povedať mne? Vieš ty, aké kapacity mne tlieskali??! Čítala si, čo napísal Laco Obuch o mojej Médei? Takú kritiku ty nebudeš mať v živote! Ty soplaňa jedna nehanebná, ty sa opovážiš takto so mnou hovoriť?! No počkaj!

(KONIEC)