ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Herci pijú, to sa vie, a tatušo Hyben mi čítal jeden citát z Brechta, to meno si pamätám, lebo sa ma na neho pýtali na štátniciach, a v tom citáte bolo, že nezvládnuté pitie je to jediné, v čom sa odlišujú herci od iných ľudí, dobré, nie? A herečky, jasná vec, pijú tiež, ešte viac, len to taja, a menej vydržia, ženský organizmus atď., jasné. Chlapi možno viacej vydržia, ale piť nevedia, o tom ja, prosím pekne, viem svoje, to je fakt, a herečky sa aj hanbia, sprostane, desí ich predstava, že by borovička mohla ovplyvniť ich umelecký výkon, a namýšľajú si, že čím menej pijú, tým lepšie hrajú. Najlepšie herečky by teda boli tie, čo nikdy ani neoblizli, nie?, a naopak, tie čo pijú ako dúhy, to je ten odpad? Čo je sprostosť, ale je fakt, že bez pitia sa to veľakrát zvládnuť nedá, to by vám povedala každá, ale musela by vypiť toľko, aby sa odvážila priznať si to, ale to je fakt, že každá máme inú mieru aj výdrž. Ja som trénovaná. A dobre. Ja som sa tým nikdy netajila, pijem rada, pomáha mi to v zlom i v dobrom, pomáha mi to žiť, pomôže mi to zomrieť, dúfam, som si tým istá.

V detstve, keď sme v zime chodili zo Šalkovej krížom cez polia do školy, bola nás celá kompánia, tí malí zapadali niekedy až po pás do snehu, bývala som vtedy u starkej a ona mi vždy ráno naliala maličký pohárik „na zohriatie“, a to som musela, nechutilo mi to, ale vypila som ten štamperlík vždy ako medecínu, a keď starká zomreli, tak už som si naliala aj sama, a s mamou sme si tiež sem-tam dali, otec, ten doma nepil, neviem prečo, on iba v krčme a len s chlapmi, baby by nemali piť, to je nemóres hanba, hovoril, a vo Zvolene, potom na gymnáziu, to sa chodilo na pivo, a keď neboli peniaze, tak pálenku mali chalani v taške vždy. Zvládam to. Chutí mi. Ale občas sú problémy.

Prvýkrát som bola na liečení rok alebo dva po pohrebe Karolínky, Karolínka bola naša dcérenka, čo sa nám narodila v sedemdesiatom druhom a o rok nato zomrela, vtedy sme pili obidvaja, ale Mišo mal horší žalúdok, a to ho vlastne zachránilo.

(Juhásovej sa stala strašná vec — dodnes sa to po divadlách rozpráva ako jeden z príbehov slovenského divadelného folklóru — v zime, tuším v sedemdesiatom štvrtom alebo tak voľajako, hrali v Galante…, nehrali sme tam radi, čudné obecenstvo, niektorí Maďari sa nám často smiali, bez ohľadu na to, čo sa dialo na javisku, a o to to bolo tentoraz horšie. Hrali sme Štyridsiateho prvého, my dvaja s Mišom, a vyzeralo to, že to celkom ide, ale potom, už tesne pred koncom, keď poručík uvidí na mori loďku s bielogvardejcami, tancuje, raduje sa, vybehne im naproti do vĺn, a ja, Mariutka mám na neho kričať a varovať ho, aby sa vrátil, lebo budem strieľať, zabijem ho. Ja v tej chvíli sedím na skale, na kuse polystyrénu nastriekanom na modrosivo, opieram sa o pušku a driemem, mala som pred predstavením dva rumy a nejaké fľaškové pivo, vo vatovanom kabátci mi bolo príjemne teplo, driemem až zadriemem, a Mišo už je na proscéniu, na kraji javiska, diváci z prvého radu sú od neho ani nie meter, a on teda dupoce a vykrikuje, aby ma zobudil, obzerá sa, ale ja nič, a diváci už vedia, že voľačo nefunguje, a začínajú sa smiať, smiech je čoraz silnejší, až Mišo teda zo zúfalstva dupol tak, že som sa strhla, puška mi vypadla a ja som sa na tom sprostom akože kameni prevrátila na znak, hľadisko zaburácalo, ozval sa zlomyseľný aplauz, ja som sa pozbierala a vypotácala som sa za portál, Miša som tam nechala a ten až po chvíli pochopil, že už nehráme, a so zvesenou hlavou, vyprevádzaný zlomyseľným smiechom a potleskom odišiel z javiska, mimochodom, on tiež nebol triezvy, ale nezaspal, mno…, a bol škandál. Tak takto sa to stalo.)

Bol okolo toho vtedy dosť veľký cirkus, bála som sa, ako sa to skončí, ale Geňo s Pastuchom ma zachránili a naše erohá teda požiadalo ministerstvo a Mestský výbor strany o povolenie poslať ma na protialkoholické liečenie, a pomohol aj krajský tajomník Kohucik, lebo je potrebné do konca sezóny zabezpečiť riadnu prevádzku divadla, alebo takto voľajako to tam bolo vraj napísané, a keď som sa z toho smiala, tak mi Geňo, miláčik môj jediný, vynadal do hlúpych a povedal mi to podstatné a mňa smiech prešiel — že keby sa to celé nebolo takto odohralo, tak som mohla dostať aj hodinovú výpoveď a súd by mi liečbu nariadil a celú škodu divadla by som musela zaplatiť, malo to byť podľa Geňa okolo sedemdesiat až sto tisíc, hviezdička moja, pošepkal mi s úškrnom, neviem, či to bola pravda, alebo ma ten môj drahý tatušo režisér len tak strašil. Ale vystrašiť ma, to sa mu veru podarilo. Hneď na prvýkrát. O mesiac si ma dal zavolať direktor, v kancelárii u neho sedel kádrovák Hudjak a nejaký ksicht, ktorého som síce poznala, ale nevedela som, kto to je, obidvaja na mňa gánili, ako keby som vypálila majer, na pozdrav Hudjak len kývol hlavou a toho ksichta som začula, ako čosi zahundral, Pastucha sa ako keby uškŕňal, pozeral z obloka a bez slova mi podal list z Krajskej psychiatrickej liečebne, kde písali, že vo štvrtok 15. marca mám nastúpiť na šesťtýždňové bezplatné protialkoholické liečenie. Geňo mal pravdu, mala som to zadarmiko, ale poviem vám, do spevu mi nebolo, lepilo mi.

Štvrtok bol už pozajtra, Pastucha dal divadelné auto, aby ma do Pezinka zaviezli, šofér Jano Vajcún sa významne uškŕňal a chvíľami si popiskoval, pánsky kočiš, to hovno na kredenci, ten okamžite roztrúbi po divadle, ako ma viezol do blázinca, kašlem na to. Direktor sa so mnou dojímavo lúčil, kolegialita, jasná vec, ale aj tak mi to bolo až podozrivé, stihol mi oznámiť, že na dva mesiace dal divadlo zatvoriť, je nutná deratizácia, myši behali po proscéniu niekedy aj počas predstavenia, keď sme mali v Čajke narežírované také tie pauzy, keď sme významne mlčali, za portálom bolo počuť, ako piskocú, aj sa vymaľujú chodby a vo vestibule sa vymenia radiátory, takže moja neprítomnosť nebude až tak biť do očí, pozeral na mňa uprene a očakával vďačnosť, tak som sa tak voľajako pousmiala, možno až zamilovane (olejovité oči, pootvorené pery). Dlho mi potriasal rukou. Všetku tú srdečnosť a nečakanú ohľaduplnosť a to, čo Pastucha predvádzal, som si vysvetľovala tým, že sa pred časom, po premiére Nory rozchýrilo, že odchádzam do Blavy, tancovala som vtedy celý večer, už sme boli s Mišom dávno rozvedení, s jedným mladým režisérom, meno už som zabudla, tuším, že z Novej scény, a niečo sa dostalo asi aj k nášmu direktorovi, a toto bol výsledok. Tešilo ma, že sa bojí, že im zdrhnem. Bolo to príjemné. Marienka mi robí doprovod, pomáha mi s kufrom a taškami, sedíme na zadných sedadlách, objímame sa, občas si niečo chichotavo šepkáme a ja som sa potím a hanbím sa.

Vítajú nás ako delegáciu z emeldé, čaká nás súdruh riaditeľ blázinca osobne, pre mňa je to blázinec a žiadna liečebňa či nemocnica, súdruh sa pozná s naším direktorom, vraj spolu kedysi chodili na ryby a Pastucha ho vraj ešte nedávno zachraňoval, lebo brat mu zostal v Anglicku a jemu horelo pod riťou, to všetko mi potom porozpráva Geňo, miláčik môj milovaný, jediný.

O pár minút je už Juhásová vo svojej izbe, Marienka jej ešte vešia šaty do skrine, ona sa v sprchovacom kúte za igelitovým závesom prezlieka, z malého magnetofónu na baterky spieva Paul príhodne Fool on the Hill, Eva si hmká s ním a niekto klope, nepočujú, klopanie sa ozýva ešte ráznejšie a hlasnejšie, Marienka pobehne ku dverám, otvára a na prahu stojí malý zavalitý muž, tmavovlasý, tmavooký, na brade čierne prešedivené strnisko, sivé tepláky, čo pamätajú poslednú spartakiádu, pantofle na boso, psychiater doktor Haško, ošetrujúci lekár pani Juhásovej. Za pánom doktorom rázne vstúpila staršia sestrička v modrobielej uniforme, s okuliarmi na nose, za sklami belasé pichľavé oči dioptriami hrozivo zväčšené, v ľavej ruke nesie vedro s handrou, v pravej podnos s liekmi a pod pazuchou stíska plnú zelenú fľašu, lieky položí na stôl, fľašu s významne zdvihnutým obočím rázne postaví na stôl, vedro postaví pod umývadlo, tie veľké bledomodré očiská za sklami okuliarov sa prilepia na Juhásovú a krátky čas ju hypnotizujú, potom sestrička nečakane tichým hlasom pozdraví, vyjde a dvere za sebou zatvorí pomaličky, nečujne, ohľaduplne, som predsa chorá, mno. Pozreli sme sa s Marienkou na seba, ona pochopila a tiež vyšla tými dverami, pán doktor sa mi predstavil, ruku som mu nepodala, tak on si tú svoju strčil do vrecka, videla som, ako si zručne prehodil meštek v trenkách zľava doprava a chrapľavým hlasom mi dal niekoľko základných ponaučení a oboznámil ma s pravidlami dobrovoľnej, a to zdôraznil, protialkoholickej liečby v ich zariadení. Juhásová počúva pozorne, dýcha opatrne, nečujne, aby nerušila ten doktorský monológ, a žasne. Naivne, zvedavo, nedočkavo, ale so zlým tušením v hlase sa spýta, že čo je v tej zelenej fľaši bez vinety, a pán doktor povie, že vo fľaši je biele konzumné víno, že toto tu sú lieky, zoberie jedno balenie do rúk a podrží ho Eve pred očami a ona si prečíta názov antabus, zľakne sa a prehltne, aj keď má v hrdle sucho, po divadle sa o tom svinskom lieku rozprávali príšerné príbehy a už samotný názov jej znel ako pekelnícke zaklínadlo. Mala také informácie, že k raňajkám jej dajú ten liek a na desiatu ju budú nútiť piť to hnusné vínčisko, a potom už bude len vracať a vracať a na obed ani len nepomyslí. Jeden bratislavský herec, zaslúžilý umelec jej o tom raz v noci v Banskej Bystrici v bare vtedy nového hotela Lux rozprával, zjavne za tým bola zásadná životná skúsenosť, rozprávanie bolo dlhé a pôsobivé a už len z počutia ju vtedy mrazilo. Teraz ju to čakalo. Pán doktor Hašlerka je vyliečený alkoholik, teda bývalý notorik, našinec, chápavec, predtým vraj robil psychológa v base v Leopoldove, asi dobrá škola, a odtiaľ má aj svoje chýrne metódy, o ktorých sa rozprávajú po Slovensku strašné príbehy, takého drába by Juhásová potrebovala mať doma, aby ju strážil. Mučil. Nivočil. Trýznil. Liečil. Hanbí sa.

Už po niekoľkých dňoch mi ale bolo jasné, že liečba toho pána doktora Haška, to bol ten malý, čierny, vždy v pantofliach na boso, ale vždy

dobre voňal, a tak som si ho prekrstila, hovorila som mu Hašlerka, a bolo mi hneď jasné, bola som si istá tým, že tá jeho drastická metóda na mňa bude mať asi celkom opačný účinok, a zariadila som sa podľa toho. Revolta. Vzbura. Zdrhnem. A už aj. A just, súdruhovia. Just! Hašlerka, si sympaťák, nerada ti to robím, sorry, so sorry! Už na tretí deň som si dala kúpiť päť fliaš Badacsonyi Rizlingu, Hermelín, sardinky, čabajku a knekebrot, izbu som mala na prízemí, výhľad do parku, vrátnik Szolgabáči mi to všetko priniesol pod oblok a pomáhal mi to prepchať cez mreže, dostal dvadsať korún za unuváciu, to bol vtedy veľký peniaz, aj ruku mi bozkal, škatuľky s liekmi som hodila do koša a tam ich našla upratovačka, ktorá to už aj utekala oznámiť vrchnej sestre, to bola tá šedivá hlava, ktorú som videla hneď prvý deň, a tá pani sestrička si zavolala na pomoc Hašlerku, ale do izby sa nedostali, kľučku som podložila stoličkou, a tak prišiel sám súdruh riaditeľ a aj takto spoza dverí sa usiloval byť zdvorilý, ale neobmäkčili ma. Chlapci, vzdajte to. Druhú sedmičku som ani nedopila a zadriemala som na dlážke pri dverách, prebrala ma zima. Tma, za dverami ticho. Vyliezla som na posteľ, zabalila som sa do paplóna a zaspala som.

Ráno ma zobudí energické búchanie na dvere, akýsi hlas volá moje meno, na stene žiarivé šikmé slnečné štvorce, okno dokorán, zima, na chodbe počujem hlasy, jeden je mi známy, povedomý a vzápätí sa ten známy hlas ozve s novou silou a naliehavo, Eva, Eva, pani Juhásová, otvorte, nerobte hlúposti, súdružka Juhásová, počujete ma, tu je Pastucha, otvorte, prosím vás, budú z toho veľké nepríjemnosti, otvorte.

Za dverami bol náš direktor a ja som mala veľký, veľký malér, tak som po chvíli váhania vyliezla z postele, vykopla som stoličku spod dverí, otvorila som, stáli tam náš riaditeľ a súdruh riaditeľ blázinca a za nimi v úctivej vzdialenosti ten zdravotnícky komparz a niekoľko báb z vedľajších izieb, filmová scéna, ustúpila som z dverí, vošli, mlčky si sadli za stôl, nepadlo ani slovo, ani náznak výčitky, ani krivý pohľad, ani nič. Juhásová, víťazstvo.

Zatvorila som dvere, z vedra pod umývadlom, kde stáli vo vode fľašky a plávali odlepené etikety, som vybrala studený rizling, z poličky nad umývadlom som vzala červený bakelitový pohárik, postavila som ho pred súdruha riaditeľa, ten na mňa neveriacky mlčky pozeral, ale ani nemukol, a Pastucha zatiaľ zručne vtlačil ukazovákom zátku do fľaše a galantne mi nalial, vypila som na ex, bolo to nemóresné, také fajnové víno na ex!, ale bola som smädná. Súdruh riaditeľ potom predsa len rizling ochutnal, so sprisahaneckým výrazom na tvári a stále bez slova, akože znalecky privoňal, pováľal glg na jazyku a na podnebí, prehltol, uznanlivo pokýval hlavou, na Juhásovú, na mňa ani nepozrel, ale Pastuchovi pošepkal „skvelé“, potom pohárik dopil. Náš direktor si medzitým párkrát uhol rovno z fľaše. Ja som si pobalila veci a naším divadelným autom, v sprievode direktora som pezinský blázinec opustila.

Tak sa skončilo moje prvé, trojdňové protialkoholické liečenie, bolo veselo, rada na to spomínam, fakt. Druhýkrát to bolo tiež veľmi zaujímavé, bolo to hneď po jej návrate z Nového Zélandu, z toho ich turné s Othellom, nový direktor emeldé inžinier Meško jej zatelefonoval a požiadal ju, či by sa nemohla zastaviť v divadle, že má pre ňu návrh, viac nepovedal, keď ale potom o niekoľko dní sedela vo vynovenej kancelárii a on jej zoširoka vysvetľoval, o čo ide, Juhásová nadšene počúvala.

Šlo o to, že sa pred časom ozvali z Pinnelovej nemocnice v Pezinku, pán primár Haško, ten malý čierny, voňavý, ktorého ona kedysi pred rokmi, keď bol ešte doktor, prezývala Hašlerka, a že sa pyšnil, že by chceli otvoriť oddelenie arteterapie, že by chceli skúsiť experimenty s psychodrámou a že teda či by sa niekto z hercov emeldé nemohol v rámci rekvalifikácie tejto disciplíne venovať a následne sa u nich zamestnať, dostal na tú odbornosť systemizované miesto a pána riaditeľa Meška hneď napadlo jej meno, lebo on o herečke Eve Juhásovej už toľko počul, tá je ale, žiaľ, na zájazde v cudzine, Hašlerka bol ale z návrhu nadšený, lebo on vraj umelkyňu pozná, pani Juhásová, áno, áno, to je skvelý tip, to by bolo výborné, vraj rád počká na môj návrat. Kompliment, nie? Potešilo ma to. A na koniec to najlepšie, aj keď nič veselé — Meško mi stíšeným hlasom a sprisahaneckým tónom oznámil, že bývalý direktor Mestského ľudového divadla, ten komunista Pastucha je v blázinci práve hospitalizovaný, je tam vraj ako súkromný pacient, všetko si platí, že bol ožratý a niekoho v Bratislave v Kryštál bare postrelil, a tak ho do Pezinka vraj priviezli policajti v putách, než opäť zaúradoval ten jeho spolubojovník Kohucik, teraz generálny tunajšej banky, a Pastucha je vraj aj veľmi vážne chorý, vraj zomiera. Vraj, vraj, vraj, aj, ajaj. Inžinierovi Meškovi svietili modré očká tichou radosťou, keď jej to rozprával, a Eva Juhásová si až neskôr uvedomila, o čo ide, a pochopila. Pastucha je vlastne jeho svokor, pán inžinier stihol už za tie dva roky v emeldé všeličo povyvádzať, rozviedol sa s Božkou Somorovou a zbalil túto krásavicu, Petru Pastuchovú a po divadle i po meste sa hovorí, že tá ho má pevne osedlaného a že na ňom rajtuje spôsobom obdivuhodným, nevídaným, neslýchaným. Eva počula aj takú fámu, že mladá pani riaditeľová mala hrať dokonca Hamleta a že nechýbalo veľa, a bolo by sa jej to podarilo, a rozhorčený slovenský národ divadelný by musel vyraziť do ulíc. Ako inak!?

A čo teda Juhásová na to, či to teda s tou arteterapiou skúsi? Skúsi to, ale nevie, čo má tomu novému riaditeľovi takto narýchlo odpovedať, je to vzdor všetkému, čo už o ňom počula, možno práve preto, celkom sympaťák, v divadle ho majú vraj radi, aj to chápe, Jaro Vitek jej povedal, že pán inžinier má prezývku Mojmo, nevedel prečo, ale Eve to znelo maznáčikovsky, čo mu závidela. Povedala, že sa rozhodne a že o dva, tri dni že zavolá. Zavolala už na druhý deň predpoludním, ide do toho, dopravu si zabezpečila, áno, auto má, ďakuje, bude pána inžiniera informovať. Dobrá baba, táto Juhásová, šikovná, pochvaľuje si direktor Meško, suverénna, má vystupovanie a on všade len počúva, aká to bola dobrá herečka a aká je to škoda, že ju emeldé stratilo, pokúsi sa ju prehovoriť aspoň na hosťovanie, aj keď teraz, keď sa chystá robiť divadlo v blázinci, to bude ťažké. A potom — je tu Petra, Peťka, láska moja voňavá, manželka pána inžiniera je mladá krásna herečka — tá Pastuchova chovanica, tá je teraz v emeldé veľmi obsadzovaná, je hviezdou, a to by Juhásová ťažko znášala, iste by to nerobilo dobrotu, to je fakt, nech si len zostane tá Juhásová v pezinskom blázinci, a potom — rodinné šťastie je nadovšetko. A Mojmo si vzdychne. A vtedy si spomenie, že mu riaditeľ odboru na ministerstve, ten bývalý reprezentačný cyklista, Cyril, Cyril…, keby len vedel priezvisko, s ktorým sa pozná z vysokej, povedal, že má rátať s tým, že od septembra pôjde Mestské ľudové divadlo pod mesto a že všetko sa zmení, a dokonca je možné aj to, že sa ich divadlo sprivatizuje, nech si hľadajú kupca. A pán riaditeľ Meško si zasa vzdychne.

Za tých skoro päť rokov sa tu v blázinci všeličo zmenilo, ale Hašlerka mal kanceláriu či pracovňu, či čo to mal, stále za tými istými dverami. Vítal ju srdečne i zdvorilo, ale Juhásová mala pocit, že vošla nevhod, v kresle pod oblokom sedela žena v stredných rokov v krvavočervenom župane, čosi plietla na veľkých hrubých ihliciach, čosi biele, a pri nohách na koberci jej poskakovalo klbko, pozrela na Evu spoza okuliarov a povedala: „Fuchtla“ a vstala. Hašlerka nereagoval, len jej pomohol chytiť to klbko a vyprevadil ju k dverám, tam žena zastala, zadívala sa na Evu, ktorá jej pohľad cítila, ale neobrátila sa, pozorovala ju v zrkadle nad umývadlom. Žena sa na ňu dívala mlčky, bol to dosť dlhý, skúmavý, nevraživý, podozrievavý pohľad, akým sa pozeráme na votrelcov, po chvíli len znateľne pokrútila hlavou, sklopila oči, pán doktor jej otvoril dvere a ona, ešte než prešla cez prah, tak sa k Hašlerkovi naklonila a opľula ho. Schuti a so smiechom. Pán doktor si umyl tvár, uterák nenašiel, osušil si čelo a oči rukávom plášťa a vysvetľoval, pani Mária je akademická maliarka z Nových Zámkov, znásilnenie maloletého, tri pokusy o samovraždu, opakovane hospitalizovaná, udržiavacia liečba, ťažké depresie, alkohol, stavy nepríčetnosti, komunikácia ťažká, agresivita na hranici bezpečnosti, zajtra sa s ňou stretnete na skupine alebo na dennej rehabilitácii, nemusíte sa báť, ja tam budem s vami, vychrlil zo seba Hašlerka a ukázal Eve Juhásovej rukou, aby sa posadila do uvoľneného kresla, opatrne si teda sadla, ešte bolo teplé.

Takto vyzeralo privítanie herečky Evy Juhásovej v prvý deň jej krátkeho terapeutického pôsobenia v psychiatrickej liečebni v Pezinku. Druhý deň jej priniesli výpisy z chorobopisov jedenástich členov jej skupiny, sedem žien, štyria muži, tri prostitútky, narkomanky z Bratislavy, jedna samodruhá v piatom mesiaci, tri alkoholičky, jedna sedemnásťročná gymnazistka z Trnavy, na obidvoch rukách obviazané zápästia, predvčerom rozbila okno na chodbe a preťala si žily, celkom pekná baba, a tá maďarská maliarka. Chlapi samí alkoholici, jeden mladý, celkom pekný čašník z Bratislavy, jeden plukovník raketového vojska vo výslužbe a dôchodca Štefan Pastucha. Najprv ju direktor nespoznal, ale keď ju Hašlerka predstavil a vzápätí prehovorila, tak sa Pastucha roztriasol a rozplakal sa.

Tretíkrát, pred rokom, to bolo takto — vo štvrtok v noci z devätnásteho na dvadsiateho marca — v Jame sa do polnoci oslavoval Jozef — sa Eva zobudila na podlahe v kúpeľni nahá, ležala v kaluži, smrdelo to vínom, ale nebolo to víno, ale zvratky a moč a kachličky na podlahe boli šmykľavé a po obvode vane boli prilepené sviečky, ktoré dohorievali. V izbe vrčal televízor, obrazovka zrnila a v jej posteli v objatí obutí a oblečení spali traja chlapi, jej bývalý muž Horváth, Fajčík a Barbo, teda dvaja chlapi a ten buzík. Na stole sedela mačka, mraučala a driapala obrus, bolo štvrť na tri a jej bolo jasné, že s tým musí niečo urobiť ihneď. Nie o mesiac, nie po Veľkej noci či počas dovolenky. Ihneď. Sama sa z toho nedostanem, skapem takto vo vlastných sračkách, mamička moja, odpustite, prosím, aj keď viem, že odpúšťať — to vy neviete, ani za živa ste to nevedeli.

Ráno o trištvrte na osem už sedela v autobuse do Pezinka, zadriemala, celú cestu prespala, strhla sa, až keď zacítila, že autobus stojí, šofér si pískal a pokašliaval, aby ju prebudil. Strasie sa zimou, otvorí oči, ostré svetlo, pichľavé slnko, chvíľu sneží, potom prší a na parkovisku Pinnelovej nemocnice stojí medzi zasneženými autami srnka a pozerá na Evu Juhásovú, ako keby ju poznala.

O pol ôsmej prešľapuje na chodbe pred dverami primára Ženského oddelenia, toho Hašlerku, ktorý ju už dvakrát ratoval, a zachraňoval aj Miša, a bol u neho aj Pastucha, vtedy, asi mesiac pred smrťou, keď ho Eva ešte videla. Potí sa, hryzie si pery, vzdychá, trpí, bojí sa zaklopať, otáľa. Etuda. Prechádza sem a tam, k radiátoru a potom k zažltnutému fikusu na parapete obloka a zasa späť, deväť krokov alebo jedenásť, stúpa len na špičky, aby podpätky neklopkali, obula si drahé bordové lodičky a la Tiffany, čo si kúpila v New Yorku, majú nádherný elegantný tvar, sú z jemnulinkej kože, ľahučké, tristoosemdesiat dolárov. Zastane, rozhodnutá zaklopať. Nadýchne sa a zaklope. Nič. Ticho. Skúsi to ešte raz a zasa nič. Počká. Prejde k obloku, prezerá si zblízka ten utrápený fikus, vezme do prstov veľký kožovitý list s hnijúcimi okrajmi, odfúkne prach, previnilo ho hladká palcom, prepáč, fikus, nevedia ťa polievať. Za oblokom je medzi štyrmi múrmi Ženského oddelenia malý trávnatý dvorček, zakrpatená breza nachýlená pod váhou mokrého snehu, dve lavičky a v rohu zabudnutá hrdzavá kolobežka, tú si Eva pamätá od minula, pani doktorka Jašková mala zlatulinkú dcérku Mišku, občas si ju brala do blázinca do práce a všetky baby sme z nej boli celé vyináčené, a tak nám ju pani doktorka občas nechávala na hranie.

Z diaľky začuje hlasy, presklenné lietacie dvere na konci chodby zavŕzgajú presne tak, ako vŕzgali vtedy, primár s fasciklom pod pazuchou sa blíži dlhými krokmi, smeje sa a zakričí dobré ráno, no poďte, vidím, že je zle, poďte, len poďte. Odomyká, ukáže na kreslo vedľa stola, z police vezme varnú kanvicu, napúšťa do nej vodu, spýta sa Evy, či čaj alebo kávu, čaj, pán primár, ďakujem. A najlepšia slovenská herečka svojej generácie a famózna Desdemona dnes už s medzinárodným renomé sa kajúcne, srdcervúco a presvedčivo rozplače (Asi takto, podľa tejto mustry: Slečna Júlia, Nora, Marína Havranová — hlboké vzdychy, roztrasené nádychy, delikátne bublinky slín v hrdle, tiché kvílenie pridusené dlaňou a pod.) Tento jej dramatický arzenál je bohatý a pestrý. Eva bude rumázgať dlhé a dlhé minúty, chumáče vlhkých papierových vreckoviek bude stískať v dlani, občas úfne pozrie spod mihalníc na toho inžiniera ľudských duší, ale ten zavalitý chlapisko bude po celý čas len mlčky pokyvovať veľkou šedivou hlavou, z litrového pohára od uhoriek, ktorý si postavil na stôl na rozložené noviny, bude naberať lyžičkou med, sústredene si bude klásť sústa do úst a vláčnymi pohybmi ich bude nenáhlivo a rozkošnícky spomalene zapíjať čajom. Keď už slzy a sliny zmyjú z tváre pani Juhásovej posledné zvyšky náhlivého ranného mejkapu, telovky, púdru i rúžu, nastane tá chvíľa, tá pravá chvíľa pravdy, chvíľa na zásadný terapeutický dialóg. Tentoraz je to rozhovor veľmi krátky, herečka sa dozvie všetko, čo sa chcela dozvedieť, a oľutuje, že sem vôbec chodila. Stačilo. Dosť bolo. Už sa nevráti, už nikdy, zhnusili sa jej tie opovážlivo intímne, hlúpe, úboho naivné a nezmyselné rozhovory s odvážnymi bádateľmi, čo sa bez bázne a hany vydávajú dennodenne do zradných džunglí a nekonečných púští ľudských duší, sedenia, počas ktorých sa na nej adepti psychologického kúzelníctva učili finty hypnózy a rýpali sa jej vo vnútornostiach. Dosť bolo. Stačilo.

V Pezinku na námestí čaká s tmavými okuliarmi na nose na autobusovej zastávke na spoj, ešte stále padá dážď so snehom, za chrbtom má vchod do hotela Vinársky dom, odkiaľ sa práve teraz vypotácali v objatí dve korpulentné matróny celé v čiernom a odchádzajú hore ulicou. Eva Juhásová už zrazu vie, čo má urobiť, pozrie na hodiny hore na vysokánskej kostolnej veži, chvatným energickým krokom vojde do denného baru hotela, čašník sa zatvári skormútene a zdvorilo sa vyhovára, že majú zatvorené, že tu majú kar, že to je uzatvorená spoločnosť a že jej nemôže naliať, keď ale uvidí dvadsať euro v jej prstoch, tak jej naleje, a ešte raz, a z minerálky si tá čudná baba ani neodpije, nepovie nič, ani ďakujem, ani na pozdrav mu neodpovie, vypije a odíde. Čudná baba. Ale za desať euro mi to stojí. Fakt čudná baba. Nezdá sa teda. Deci fernetu o pol jedenástej na ex, celkom dobré.

Je podvečer. Je po všetkom. Miša požiada, aby jej s niekým zašiel do Pezinka po kufre, pije pivo, leží v garsónke na koberci a znovu a znovu si prezerá poslednú verziu festivalového programu, volá na ministerstvo, riaditeľa odboru magistra Kulifaja už síce nemôže ani počuť, ale tých desaťtisíc, čo sľúbili na propagáciu, ešte stále neprišlo, na koruny je to tristotisíc, ten tlačiar už bol v divadle stokrát, tri stovky zálohy mu dala Eva zo svojho, ale faktúra je vyše dvoch tisíc, už sa pred ním všetci schovávajú, Juhásová drieme, prezerá si katalóg Vitekových plagátov, mala by zavolať profesorovi Holinovi, aby nám prišiel otvoriť výstavu. Tento Edo Holina býval kedysi celkom zaujímavý maliar, dokiaľ pil, potom absolvoval niekoľko liečení, namaľoval celú sériu nádherných, temných obrázkov chodieb toho pezinského blázinca, primár Hašlerka ich má v pracovni, potom sa z alkoholu vyliečil, aj zo svojho umenia, stal sa z neho profesor a maľuje farebné čiarky, bodky a štvorčeky a v Košiciach učí na pedagogickej škole umenie, mne vlastne hrozilo čosi podobné, mohla som hrať divadlo s bláznami a feťákmi. A spomenie si na Pastuchu. Nemal zomrieť. Že vraj to bola komunistická sviňa. Počula to veľakrát. Ju mal rád. Nemal zomrieť. Eva Juhásová zaspáva.

E. Juhásová – Horváthová: ĎAKUJEM, ZABIJEM SA SAMA

(Terapeutický dialóg pre dva hlasy)

DOKTOR HAŠLERKA (so smiechom): Čo tu ešte chcete?

ÉJéHá (tragicky): Chcem sa zabiť.

DOKTOR HAŠLERKA (so smiechom): Čo vám bráni?

ÉJéHá (tragicky): Bojím sa.

DOKTOR HAŠLERKA (so smiechom): Koľko ste schopná vypiť za večer?

ÉJéHá (so smiechom): Čoho?

DOKTOR HAŠLERKA (znudene): Vína.

ÉjéHá (so smiechom): Víno nepijem.

DOKTOR HAŠLERKA (znudene): Tak vodky.

ÉJéHá (so smiechom): Liter, za celú noc.

DOKTOR HAŠLERKA (rezolútne): To je málo.

ÉJéHá (so smiechom): Viac nie, bude mi zle, pôjde to do záchoda, to je škoda.

DOKTOR HAŠLERKA (rezolútne): Liter je málo. Telo je silné.

ÉJéHá (odhodlane): Budem trénovať, ale to by trvalo dlho. Koľko teda?

DOKTOR HAŠLERKA (znalecky): Dva litre vodky a desať antabusov.

ÉJéHá (s nádejou): Čo to so mnou urobí?

DOKTOR HAŠLERKA (rezolútne): Roztrhne vám srdce.

ÉJéHá (s obavou): Bolí to?

DOKTOR HAŠLERKA (upokojujúco): Bolí, ale trvá to asi tak tri sekundy.

ÉJéHá (nadšene): To zvládnem. Beriem. Čo som dlžná?

DOKTOR HAŠLERKA (zúrivo): To bolo grátis, ale už vás tu nechcem vidieť.

KONIEC