ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Kresťanskodemokratická a katolícka mládež i súdni občania mesta, ktorí si ešte zachovali aspoň akú-takú mravnosť a demonštrujú už tretí večer v uliciach mesta, sa zhromaždili pred vchodom, a keď vidia tých zmaľovaných a divoko doobliekaných či skoro nahých transvestitov zaodetých len v pestrých boa, ruských gayov v čiernych trikotoch, pestrých podprsenkách a uškriekané nemecké lesby v maskáčoch, ako sa tí nešťastníci zdivení strachom predierajú davom, vrážajú do seba, šliapu po tých, čo už ležia v snehu, tak po nich pokrikujú a srdečne tlieskajú, nemravníci boli po zásluhe potrestaní. Pán je spravodlivý.

Dav píska, ozývajú sa jedovité výkriky, z vedľajšej ulice zadunel výstrel a k nebu letí raketa, hore, na kopci za Priorom, nad vežou kostola Sv. Jána Krstiteľa oslnivo exploduje a v prízračnom fotografickom svetle sa stovky ľudí v zástupe pred horiacim divadlom úfne zahľadelo na žiarivé bledozelené hviezdy, ktoré klesajú z oblohy až sa stratia v tme medzi strechami.

Na druhej strane cesty, pri múre kasární kopú dvaja slušne vyzerajúci mládenci v dlhých elegantných zimníkoch nariekajúce stvorenie v plavkách. My z teba to tvoje kurevníctvo vykopeme, zlatúšik. Z vyholenej hlavy mu skopli zelenú parochňu, a keď sa zvrhlík už bezvládne váľa v snehu a dávi krv, mladí muži sa pod kabátmi rozopnú, obrátia sa k múru a decentne na neho močia. Horúci zlatý prúd. Okolo hláv im stúpa para a dav na chodníku tlieska. Teraz páni toho zvrhlíka opatrne prekročia a odchádzajú. Keby sme za nimi pobehli a pozreli si ich stopy v snehu zblízka, videli by sme, že sú ružové.

Kdesi v diaľke na predmestí už jačia hasičské autá a ulicou od stanice sa blíži policajná hliadka so zapnutou sirénou, šofér začne brzdiť neskoro, auto sa šmykom prirúti až na chodník, ľudia odskakujú, búchajú päsťami do kapoty, nadávajú policajtom, tí mlčia, tvária sa previnilo a bezradne postávajú okolo auta.

Z nádvoria pivovaru sem tam počuť unavený nemecký opilecký spev, na chodníku pred vinárňou tancujú po lampou verejného osvetlenia piati muži v maskáčoch s červenými parochňami na hlavách v objatí pomalý čardáš ako predsmrtný rozlúčkový valčík, tichučko po maďarsky si spievajú a scéna je to až dojímavá. Pieseň tíchne. Tanec sa spomaľuje. Muži sa už neobjímajú okolo pliec. Zastali. Stoja. Sochy s červenými hlavami. Jedna socha kýchla. Smiech, hrdelné veselé hlasy.

Z trhoviska jačia slepé ukrajinské lesbičky, — … večernyj zvon, večernyj zvon, kam mnoga dumprivodit ooon… – a práve teraz, celkom nahé vychádzajú z podchodu na cestu, každá z nich drží v ruke fľašku, vedie ich mestský policajt a rýchlym krokom sa vydali mrazivou nočnou hmlou k barikáde, na križovatke pred Priorom, čo tu zostala od večera a nad ktorou plieska vo vetre mokrá slovenská zástava a kde ešte pospávajú pod premočenými dekami mladí z kádehá a esenes, ktorú tu držali nočnú stráž.

Nevidiace Kijevčanky Marfa Pjatiško, Júliusia Stepanovna Zareckaja a Pjastuša Vranicko sa nehanbia a chceli by sa s miestnou kádeháckou omladinou pobratať zohriať sa a potom sa rozlúčiť sa. Ale nepodarí sa.

Potom už za bieleho dňa ich nájde policajný pes dobité a skrvavené medzi kartónovými krabicami a zaodeté budú v čiernych igelitových vreciach na odpadky, pod ich telami sa nájdu dve neotvorené fľaše sovietskeho šampanského. Záchranári sa s hasičmi podelia. Taký glg na lačno dobre padne.