Hekuba

Vzdušnou čiarou o necelý kilometer ďalej, južným smerom na Dolnú zem kvíli v presklenom átriu banky v oslepujúcom svetle strážnych svetlometov fena, sedí na mramorovom dláždení medzi palmami nad nehybnými telami piatich slepých šteniatok. Dve fenky, Hela a Kasa majú prehryznuté hrdlo, nehybní sú aj dvaja psíčkovia Pary a Poly, fena im úderom mohutnej laby rozdrvila lebky, ten posledný, lež prvorodený hrdina Hektor, ešte žije, kňučí, zúfalo trepoce ružovými paprčkami, driape ešte mäkučkými pazúrikmi červený behúň z kokosových vlákien, a plazí sa do tieňa, ktorý cíti aj spoza novorodeneckého beľma. Len preč. Preč. Tam. Tam, mimo pásmo smrti. Už len kúsok. Hekuba sleduje svojho hrdinského syna psa. Má sa sa k svetu. Nechá ho žiť. Rozhodla sa. Kráľovské rozhodnutie. Zavyje, zakvíli, potom sa strhne, započúva sa, ostražito sa zahľadí do ostrého svetla reflektora pod strechou, ktoré jej cez oči vypaľuje z hlavy mozog a jej podozrievavý psí rozum jej odkáže, že už je čas. Mala by ísť. Čakajú na ňu.

Ťažko, niekoľko krát sa ten ozrutný pes pokúsi postaviť, nejde to, zúrivo a zúfalo vrčí, cerí zuby, mohutným chvostom zúrivo bije o zem. Znovu a znovu padá na brucho a necháva po sebe rozlíčenú širokú krvavú škvrnu. Zo svetla vyšla na pomoc silueta odvážneho starého muža ozbrojeného prútenou metlou, ktorý sa kryje širokou smetiarskou lopatou ako štítom, chlácholivo tlmene popiskuje fene jej áriu a krok za krokom sa pokúša priblížiť. Má strach. Má svoje skúsenosti s týmto zverom. Vie svoje. Usmeje sa na tú krásnu herečku, našpúli ústa a začne pískať.