ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V prvom ročníku mala Eva najradšej Julku Ondrišovú. Najradšej na svete. Bola som si istá, že Jula je najlepšia z nás. Oveľa lepšia herečka ako ja. Aj ona bola v Patáliách rok predo mnou a vyhrala, ja som sa o rok neskôr dostala len do finále. Patálie s Tháliou bola televízna súťaž pre amatérskych divadelných hercov a herečky a bratislavský dramaturg Stano Mičinec poradil nášmu Lacovi Janekovi, že táto Juhásová je podľa neho veľký talent a že keď ju nevezmú na školu, tak aby ju už aj brali do emeldé. Janek to povedal Pastuchovi a Pastucha, ako vždy, ho múdro poslúchol. Mňa ale na školu vzali. Tá radosť! To šťastie! Som talent. Juhásová je talent.

A dostala teda už od tretieho ročníka u nás v divadle angažmán, robila Ninu Zariečnu v Čajke, režíroval to Hyben-Geňo, lebo ten pán režisér bol v hľadisku, keď sa na školskom javisku VŠMU v Redute odohrala tá jej malá osobná herecká tragédia, ktorá jeho rozhodnutie túto babu už aj angažovať nijako neovplyvnila, lebo ju sústredene pozoroval a intenzívne prežíval jej vášnivé a vrúcne nasadenie, jej presvedčivosť a pravdivosť výrazu, a už o pár dní navštívil súdruha dekana DF riaditeľ emeldé súdruh Pastucha, aby prerokoval možné hosťovanie.

Podarilo sa a inscenácia i jej Nina mali prekvapivo veľký úspech, výborné kritiky, ale ona aj tak odchádzala zo školy roztrpčená, urazená, dotknutá, sklamaná. Že kvôli čomu? Kvôli tej nehode a kvôli hlúposti, malichernosti a obmedzenosti niektorých hercov a herečiek, čo sa urputne snažili hrať svoje úlohy pedagógov, a vďaka servilnosti voči mocným a riadením Prozreteľnosti a Komunistickej strany sa stali pánmi profesormi tej Vysokej Školy Múdrych Umelcov a boli už teraz teda tí múdri — najmúdrejší, spravodliví, makarenkovsky boľševicky dôslední a hlavne vážení a dôležití ako prd v nedeľu.

Tak si ju teda majte, tú vašu výbornú. Vy všetci najväčší umelci, najľudskejší ľudia, najspravodlivejší spravodliví. A rozhodovali sa teda páni hereckí profesori, herecké profesorky, docentky umeleckého herectva, zaslúžilí a slovenskí národní umelci a umelkyne a mocne svorne brojili za to, aby tá Juhásová z hereckej tvorby, vzhľadom k tej poľutovaniahodnej udalosti, v žiadnom prípade nedostala známku výborný, ale iba chválitebný. Ale urobíme výnimku, súdružky a súdruhovia, červený index jej dáme. Dáme jej červený, nech si má. Dievča z Horniakov. Vždy bola usilovná.

Ale aj tak najkrajšie na škole nakoniec bolo to priateľstvo s Julou a láska. Ako taká. Teda aj Mišo. Vtedy tam patril aj on. Vtedy ešte patril medzi tých niekoľkých, ktorých som milovala. S Julou sme si vymysleli, že budeme absolvovať hrou Slúžky, boli sme hlúpe, nevedeli sme o veci vlastne nič, len to, že je to škandálna hra, a rojčili sme o tom, že by sme to hrali ako lesby, mali sme v tých časoch všelijaké chúťky. Najmä ja, ona, láska moja, bola pekne bacuľatá, mala anjelsky nežnú tváričku s veľkými priezračnými smaragdovozelenými očami, zamatovú pleť a voňala ako levanduľový vankúšik u starkej na Sliači, milovala som ju. Ona hore bez. Ja pod ňou nahá. Jogurtová aróma jej sladkého potu v žliabku medzi prsiami. Moje voňavé spomienky. Amore mio. Gýč. Povedzme. Fajn. A čo? No prv než sme sa my dve s Džuly rozhýbali, tak Slúžky zahrali baby, čo boli o rok vyššie, a bolo, ale žiadnu veľkú slávu tým nezískali, po celý čas len jačali, vrieskali, škriekali a boli surové a drsné, teda akože, tak ako ich to pani profesorky, páni profesori, asistentky a asistenti naučili, a po troch minútach už sa na to nedalo ani pozerať, ani to počúvať a obidve dostali z hereckej tvorby veľké, velikánske jednotky a chodili potom tie zmaľované kravy vždy podvečer hore-dolu po bratislavskom korze, chichúňali sa a Evu Juhásovú zožierala závisť, od zloby a nenávisti jej krútilo črevá a vždy to chvíľu trvalo, než ju prestalo bolieť brucho.

Ešte na mulatčáku po premiére Čajky v emeldé si ju odviedol pán režisér Hyben–Geňo s tajnostkárskym úsmevom na šikézne nedbalo zarastenej tvári k bufetu, kde dal otvoriť fľašku šumivého, na etikete stálo azbukou: „......... ........“ a Eva bola celá uveličená, pyšná a nadšená, lebo kdesi počula, že to je to najlepšie šampanské na svete a pán režisér sa aj tak tváril. Chvela sa. Toľko bubliniek. Roztomilých, malých, zlatých. Majú naponáhlo. Stúpajú. Spájajú sa do retiazok a letia hore a na hladine v poháriku pukocú. Keď si potom už konečne štrngli, tak jej pán režisér polohlasom oznámil, že ten Čechov, že to bola len taká rozcvička, psychologické cvičenie, že divadlo jeho srdca je čosi celkom iné a že má pre ňu fantastickú postavu a fantastickú prácu — Bátoričku, že to ale nebude žiaden krvák, ale že také čosi celkom iné a že je to s pesničkami, také čosi medzi hororom a muzikálom! — významne zdvihol obočie, odpil si z pohárika a pokračoval — v tom že Eva iste zažiari a mal to byť československý sukces, a keď fľašku dopíjali, tak už to bol európsky aj svetový sukces, a jej v hlave bzučali včely a zdalo sa jej, že tancuje, aj keď sedela.

Pán režisér potom objednal ešte jeden šampus, to ale nemal robiť, fľašu ani nedopili, ale pán režisér chcel tej malej milej krásnej pičke ukázať, že je grand, a Eve bolo jasné, že ju ten starček režisér balí, a lichotilo jej to. A potom jej ten smutný šedivý muž, ktorému sa stále grgalo, dychčal a pri chôdzi sa už trochu potácal, povedal takú dosť čudnú vetu, povedal jej toto: „Viete, dievčatko, moja dcéra mi nikdy neodpustila, že sa nenarodila z lásky.“ Čo som mu mala povedať? Takže všetko to, čo budem so starým pánom tých ďalších takmer štrnásť rokov páchať, bude tak trochu incest? Dobré, čo? Ale, žiaľ, pán režisér sa premiéry nedožil, v generálkovom týždni, štyri dni pred premiérou havaroval na diaľnici pred Brnom, pri výjazde z odpočívadla nedal prednosť kamiónu.

Bol to vtedy už starý pán. Zle videl a hovorilo sa, že z neho bolo cítiť pivo. Jeho dokmásané jednoruké telo sa našlo vo vysokom kroví za plotom motorestu. Pravá ruka sa ani nenašla. Škodovka zhúžvaná. Museli priviezť ozrutné nožnice na plech. Autorádio ešte hralo, kvalita. Mejdinjapan.

Tú jeho Bátoričku sme hrali v emeldé len krátko a kritiky boli drsné, režijne to po ňom dokončil ten malý Hojtáš. Ten nevie, kde Boh býva. Štvrtá liga. Eva bola sklamaná a kvôli Geňovi nešťastná, ale scenár, či čo to bolo, ten text sa mi veľmi páčil, ešte ho mám niekde doma odložený, a najviac sa mi páčia niektoré pesničky z tejto hry a niekedy si ich aj spievam. Len tak. Je mi pri nich dobre. Melódie si vymýšľam zakaždým iné. A kto napísal tie texty, to neviem, vyše tridsať rokov som sa chcela Geňa Hybena spýtať, či sú to jeho výtvory, alebo sú to nejaké ľudové, alebo kto to teda napísal, ale ak sú to jeho pesničky, tak ho mám v spomienkach, kurevníka jedného milovaného, ešte radšej. Napríklad túto jednu som naučila aj svojho manželíka Horvátha, keď sme sa ešte milovali, teda keď som ja tú lásku manželskú ešte tak silno prežívala, tak tú sme si niekedy spievali aj v noci, po milovaní, spotení, dychčali sme, chichotali sme sa, dnes neviem vlastne prečo, lebo pesnička to nie je veselá ani nijako zvlášť povzbudivá, my sme si túto našu nočnú hymnu spievali zakaždým, ale vždy to bolo takéto krásne a vždy sa pri tom sladko zaspávalo, ale prečo, to je mi záhada, lebo ani uspávanka to nebola, fakt nie. Túto sme si spievali aj po rozvode, boli sme si vtedy spolu vypiť v Jame. Aj sme si poplakali.

Bátorička by sa mala podľa mňa ešte obnoviť, je to krásna postava, a aj kvôli Geňovi. Navrhnem to.