ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Pred troma rokmi, v piatok dvanásteho mája o pol šiestej ráno nás odviezli autobusom do Rakúska, do Schwechatu na letisko. Bolo chladno. Keď sme prešli hranice, začalo mrholiť. Nastupujeme do lietadla, rolujeme. Sme vo vzduchu. Stúpame.

Kvapky dažďa na okienku bežia opačným smerom, ako my letíme, Eva Juhásová si chladí čelo na skle ako roztúžená Júlia Kapuletová, vzdychá ako Marína Havranová, zhlboka, clivo, lež nádejne ako Nora sa nadýchne, hlavu si kladie na opierku v očakávaní slasti, ako slečna Júlia Stridbergová, vydýchne, zatvorí oči, hlavu má od včera vyholenú, ten blázon Barbo na tom trval!, tak ju oziabe a zabalí si ju do svetra.

Je mi čudne smutno. Ťaživo. Mučivo z obáv. Z neznáma. Preto si Rusi vždy pred dlhou cestou sadnú a sedia. Vo Višňovom sade, v poslednom dejstve sme to aj tak hrali. Sedeli sme na kufroch. Niekedy to mávam aj pred predstavením, sedím za portálom na rekvizitárskom koši, potím sa a dychčím. Ale prečo dnes, čudujem sa, do začiatku predstavenia ešte máme asi pätnásť hodín. Že by tréma? Zasa kameň v bruchu. Že by strach? Zabudla som tašku so sladkosťami v kuchyni na stole. Nepomôžem si. Zabije ma to. V leteckej spoločnosti Lufthansa slovo Tatranka v živote nepočuli. Vasisdasdadranka? Smutný kameň v mojom bruchu sa zväčšuje. Už budem žiť len krátko, najlepšia slovenská Desdemona všetkých čias zomrie na strach.

Hráme až o jedenástej, v meste Wuppertal, kdesi pod mostom na brehu rieky, o pol jednej je už po mne, posledné dejstvo, to je pekelné tempo, len Varády sa pri tom svojom harakiri bude zasa istotne predvádzať, keď si vyťahuje dýku z brucha, tak reve tak, že ľudia na ulici sa zastavujú, je to zver, ale robí to dobre, a aj Barbov nápad s prasačou krvou a črevami je betelný, diváci v prvých radoch bývajú bledí ešte v šatni. Teátro Furióso.

Náš vedúci, ten ministerský súdruh pán Vozár, dôstojník československej kontrarozviedky sa uvelebil vedľa mňa a číta malú hrubú knihu, s úsmevom sa spýtam, čo číta, s úsmevom mi odpovie, že to by ma nezajímalo, že to poznám naspamäť, a otrčí mi obal. Shakespeare. Othello. Chce byť v obraze. Bude prekvapený súdruh pán kontráš z toho, čo mu zahráme. Aj tí Nemci z nás budú vyináčení. Ja, ja, majnedamen und herren, das ist unsere sér originališe koncepción, ja, ja, majdedamen und herren, das ist frenetiše teátr! Som na nich zvedavá. Do SMENY chceli, aby som napísala niekoľko krátkych reportáží o divadelnom putovaní s cigánskym Othellom po svete. Potom sa ozvali Česi z Mladého světa, tiež chceli, aby som pre nich písala. Platili raz toľko. Sľúbila som.

Barborík a Ferko Nosáľ driemu v objatí, Vilma si dala koňak a v nemom úžase pozoruje oblaky za okienkom cez tú oranžovo zlatú olejovitú Martell clonu v pohári. Barby sa vyzula, nohy si vyložila na stolík, poobzerala sa, čo súdruhpán Vozár, ten drieme s otvorenou knihou na tvári, tak si chvatne ubalila jointa a odišla na vecko. O hodnú chvíľu sa vráti a žiari. Smeje sa. Stále sa smeje. Mariška Marihu je veselá parťáčka. S Cigošmi to iste bude vôbec veselý výlet, to je Juhásovej už jasné. Teda fakt, toto bude sranda. Ešte sa nasmejeme. A ak súdruh pán Vozár vidí všetko, čo má vidieť, tak to robí delikátne. Nie je vôbec vidieť, že všetko vidí. Spí.

Varády vybalil s puzdra mandolínu chvíľu ju ladil, nešlo mu to, ale potom ju ako-tak naladil. Spievať v lietadle? Budú protesty. Prvé tri akordy a Aurel bôlne zanôti. Mýlila som sa. Neprotestuje nikto. Clivé piesne. Pomalé. Dlhé. Krásne spieva ten netvor. Einsamer Sonntag, to spieva Varády lepšie ako Gott, a ešte raz po maďarsky, Szomoru Vasárnap, Smutná nedeľa, celé lietadlo tlieska, aj letušky. Super. Oči čornyje. Ounly jú. Sobotienka ide. Vzdialený hukot motorov. Letíme v dažďových oblakoch.

Potom sa Varády rýchlo opije a zaspí. Aj Vilma sa opije koňakom. Štyri vypije, piaty nezvládne. odhodlá sa ísť na vecko. Je to dobrodružný výjav. Srdnato prechádza uličkou. Dvojica bielovlasých japonských manželov ju nadšene pozoruje. Oči rozšírené obdivom. V otvorených ústach sa zaleskli zlaté plomby. Chystajú sa zatlieskať. Tá ozrutná Rómka v snehobielych šatách s čipkou okolo krku sa okolo nich prerúti ako snehové bralo. Lavína strednej veľkosti. Starý pán ju v poslednej chvíli ešte vyfotografuje odzadu. Ten mohutný slovenský cigánsky zadok, rozhúpaný, roztancovaný. Úžas. Nirvána na japonský dôchodcovský spôsob. Vilma vtrhne za záves do predsienky pred kokpitom, dunivým kopnutím si otvorí dvere, zamkne sa a dlho a hlučne vracia na klozete. Letuška, blondínka v bledomodrom kostýmčeku, vo výstrihu červená hodvábna šatôčka, ju s kŕčovitým úsmevom vyprevadí na miesto a potom hodnú chvíľu chodí okolo nás, tvári sa, že prázdne poháre nevidí a uškŕňa sa. Árijská beštia. Arbajtmachtfraj. Je jej to jasné. Dobre si tých Cigošov poprezeraj, to sú tí podľudia, ktorých prarodičia unikli osudu. Som rasistka, mám na to svoje dôvody a som na to pyšná. Čo by z nej zostalo, keby sme ju vyhodili z výšky šesť tisíc metrov? Červená hodvábna šatôčka?

Barbo napätie zaregistruje. Zastaví ju, ajnmineralvaserbitte, chce minerálku, keď mu ju prinesie, malú, ani nie dvojdecovú fľaštičku, vypije ju ešte pred ňou na ex, pobúcha sa po mohutnom brušisku a s úsmevom od ucha k uchu šarmantne zašepká: Nochajnmalbitte. A potom to urobí ešte raz, letuška má na čele pot, čielko zružovené, zúbkami škrípe nečujne, ale usmiať sa jej už nepodarí. Varády sa pred chvíľou prebral, pozoruje scénu a Barbovi zatlieska. Ja sa pridám. Barbo, si frajer. Niekoľko cestujúcich v prednej časti sa postavilo a pozerá sa, čo že také veselá sa to tam deje.

Letušku už neuvidíme. Asi vyskočila. Bez padáka. Z výšky šesťtisíc metrov to mala isté. Nazriem okienkom, hlboko v oblakoch zazriem pod krídlom letiace telo a trepotajúcu sa červenú šatôčku. Pán Boh nadŕža Untermenšom, Slovanom a Cigánom. Vďaka, Stvoriteľu, si náš človek.

Vo Wuppertali pred hotelom Starr nás súdruh pán Vozár požiada, aby sme ho vypočuli, najprv si od nás vezme naše pasy a potom nás ubezpečí že si nemáme myslieť, že on nás má strážiť, alebo také čosi, nič také, samozrejme, kdežeby, nič také, ale predsa len — spievať v lietadle, súdruh Varády, mno, predsa len, že to akosi nie je asi veľmi vhodné, mno, aby na nás neboli sťažnosti, a ak by súdružky súhlasili, tak by nám chcel navrhnúť tykanie, on sa volá Richard, Rišo, všetci súhlasíme.

Cigošky sú ale celkom grogy, Barby je po marihuane biela ako stena, Vilma si stíska brucho rukami, má otvorené ústa a dychčí. Barbo zorganizoval na deviatu krátku skúšku pod mostom na brehu rieky, a že o pol deviatej sa teda zídeme pred hotelom, príde po nás mikrobus, Varády na mňa významne pozerá, púli oči, čo má asi znamenať, že už mu zasa stojí, teda, že mu ešte stále stojí, ale Juhásová rázne pokrúti hlavou, nie, nie, nič také, láska moja, nič nebude, pozdrav ho odo mňa a vyhoň si ho, kamarát, som rada, že chodím. No sex today. Ide sa spať.

***

Alarmujúca a znepokojivá je správa ktorá prichádza z dŕžavy divadelnej zábavy, ale nemá nič spoločné s povznášajúcim umením, ani s divadelným popartom, ktorý by sme boli ochotní blahosklonne prijať. Zásoby ľudskej lásky i nádeje na tejto planéte sú vyčerpané…

Násilie vo všetkých podobách, násilie ako úžasná, strhujúca zábava, des, hnus, strach, Othello ako deviant, Jago ako mučený pederast, holohlavá Desdemona ako nesvojprávna večná nevesta, ktorá z akýchsi strašných a záhadných dôvodov krváca z očí.

Desivé je toto posolstvo, fascinujúce svojou zvrátenou magickou silou, ktoré nás núti zabudnúť na pohodu chlácholivého sentimentu a zaktivizovať aj tie posledné zbytky ľudskosti a sebaúcty, ktoré sme si ešte zachovali, aby sme, dámy a páni, ako biologický druh, ešte vôbec prežili.

Hermann Hoeschle, Theater Heute, oktober/1991

***

To krvavé rómske teátrum, na motivy Othella, jež předvedla malá skupina slovenských romských amatéru a dvou profesionálnich hercu v žižkovském stanu U přehrady zarazilo svoji bezhraničnou krutostí jež místy trapně připomněla instruktážně terapeutickou demonstraci skupinové deviace. Bez divadla sa obejdeme ťežko, ale bez takovéto exhibice brutálního násilí zcela jist.

R. Rosomák, MS 24/91

***

Mojím najúžasnejším osobným zážitkom bolo dosial vystúpenie v londýnskej väznici Fleet Prison v oddelení pre mladistvých delikventov. Asi tristo väzňov, zlodejov, narkomanov, ale i násilníkov ba i vrahov vnímalo a prijímalo naše predstavenie veľmi spontánne a neviazane, tak že miestami bola vo mne malá dušička. (Po Ferkovi Nosáľovi, ktorý hrá Jaga niekto hodil topánku!) Riaditeľka pani Margaret Horne-Webstová vysoko ocenila našu odvahu vystúpiť na takejto horúcej pôde a všetci sme dostali ďakovné diplomy s rytinou, na ktorej je vyobrazený pán Samuel Pickwick ako sedí v cele tejto obávanej väznice, kam ho umiestnil jeho autor Charles Dickens. A na záver nám manažer zariadenia odovzdal obálku v ktorej bolo rovných sto libier, čo nás veľmi potešilo a posilnilo náš veľmi skromný finančný rozpočet. Moje pocity a radosť strpčila a poznamenala tragická udalosť u nás doma. Zomrela mi mamička.

Eva Juhásová, Londýn, MS 40/91

***

Zaujímavá epizóda sa udiala pred naším druhým americkým vystúpením v univerzitnom divadle BYU (Brigham Young University) v meste Provo v štáte Utah. Boli sme pozvaní touto najväčšou súkromnou univerzitou v USA a mali sme v Utahu hrať celkove päť krát, ale po našom prvom vystúpení sa zhromaždila pred vchodom početná skupina mladých mormonov, ktorí hlučne protestovali proti smrti Desdemony, Emílie, Jaga i Othella. Na besede po predstavení nás veľmi vehementne prehovárali, aby sme tú našu barbarskú hru hrali bez toho strašlivého zabíjania a mysleli to vážne. Na žart sa to obrátiť veru nedalo. Je kuriózne, i dojemné, že miestny mormonský chrámový spevokol nám na rozlúčku spieval veľmi pôsobivý chorál, proti násiliu a smrti. Iný kraj iný mrav. Iný Shakespeare. Letíme do New Yorku, kde hráme na niekoľkých klubových scénach a sme hosťami slovenského krajanského spolku Otčina. Držte nám palce.

Vaša Eva Juhásová, MS 3/92

***

Na pozvanie univerzitného zväzu kanadaského Quebecu (FEUQ) sme hrali aj na pôde starodávnej montrealskej univirzity, Université de Montréal, v ich študenstskom campuse. Pôvodne sme mali vystúpiť v sále ich televízneho štúdia, ale náš režisér rozhodol, že radšej by sme hrali vonku, na celom areáli totiž ležala hustá hmla. Ukázalo sa, že to bol výborný nápad. Divákom to sprvoti prišlo čudné, bolo dosť sychravo, ale už po prvých minútach, kedy sa z hmly vynoril náš mohutný Othello ovešaný samopalmi, granátmi a všetkým tým vražedným náčiním a vliekol za sebou nahého Ferka Nosáľa — nášho Jaga obecenstvo spozornelo, stíchlo, zomklo sa na do velikánskeho kruhu a postojačky vyše hodiny sústredene i zdesene sledovalo naše drastické teátrum. Úspech bol nečakaný a potleska búrlivý a dlhotrvajúci. V televíznom štúdiu univerzity sme potom nakrútili niekoľko rozhovorov a následná párty trvala až do rána. Bolo to naše predposledné vystúpenie v Kanade a bol to veľký úspech. Srdečne zdravím čitateľov Mladého světa.

E. Juhásová, október 1991

***

Canadian theatre critics association

Na parkovisku leží hmla, automobily sú v kruhu prikryté krvavo červenou drapériou a autoreflektory križujú šero dlhými lúčmi bieleho svetla v ktorom tancuje Othello, do pol tela nahý a po zuby ozbrojený bradatý Róm v nohaviciach z maskáčovej výsadkárskej uniformy, na hlave mu žiari červená čelovka, kalašnikov mu odiera boky, brnká na manolínu, drsným hrdelným hlasom čosi pospevuje a okolo nôh sa mu štvornožky motá Jago na reťazi s vybíjaným obojkom okolo krku, je nahý, narieka a pľuje jasnozelenú krv… Po chvíli prehluší mandolínu kvílivý spev dvojice rozcitlivených nahých lesbičiek v pestrých parochniach, ktore sa vášnivo bozkávajú a nehanebne sa obchytkávajú, že by Bianca a Emília? Ošetrujú a umývajú znásilnenú a zbitú Desdemonu s holou hlavou, ale je to i scéna vášnivej lásky tejto trojice, scéna pri ktorej sme sa mnohí zapýrili. Po chvíli sa tie krásne prízraky stratia medzi parkujúcimi automobilmi.., pieseň tíchne a keď sa hmla rozostúpi uvidíme na stĺpe verejného osvetlenia obeseného senátora Brabantia…

***

Tento OthelloRomano zo Slovenska, daliovsky dráždivý, provokatívny, surový, mrazivo morbídny a drasticky očistný prenesie, teda — unesie — diváka ďaleko za hranice divadla, ale podobá sa básnivej tragédii alžbetinského génia asi tak ako Dr. Jakyll pánu Hydeovi. A čo keď? Otázkou zostáva, ako sa takýto šokujúci divadelný kontraband podarilo stvoriť v Československu, ešte donedávna komunistickom, v ktorom podľa garnitúry najrenomovanejších kritikov „slobodného sveta“ vládla pol storočia len nesloboda a ideologický diktát. Záhada, nie? O to väčší je to šok. Úžasný divadelný zážitok, tam kdesi na pomedzí krvavého obetného rituálu a sarkastickej recesie. Nenechajte si to ujsť. Je to zjavenie, terapeutické, očistné

Valery McCartney, Theatre & Nowdays, Montreal, január 1992

***

Golden mask

Russian festival of performing arts

Valerij B. Sobolčinskij — Achs, hlavný dramaturg festivalu

Vražda z vilnosti, čo sa udiala ani nie meter od zdesene ustupujúcich divákov, na dvore alternatívnej moskovskej scény Balmont, a následná brutálna Othellova samovražda (— na múre gejzír krvi, ktorá sa parí!), sú situácie, ktoré sa zvyknú uvádzať ako príklad premeny divadla v kriminálny čin. Je prekvapivé i priznačné, že v tomto konkrétnom prípade namiesto milicionárskej hliadky sa odkiaľsi z hmly vynoria dve Romky, jedna z nich, moletne atraktívna, povedzme, že Emília, druhá štíhla, asi Bianca, čelovky na ich hlavách osvetľujú mŕtve telá, ktoré ony mlčky balia do červenej plachty a potom odvlečú do tmy…

(… skrvavené Othellove črevá sa ťahajú za nimi… Nečakane sa vypotácal mŕtvy Jago s mečom v hrudi, tancuje a hrá na mandolínu, potom spieva záverečnú pieseň o krvavej cigánskej láske a po chvíli sa tiež stratí v hmle, ktorú križujú autoreflekory, ktorými je inscenácia svietená…)

Frenetecký, nekončiaci potlesk divákov, výkriky nadšenia, obdivné kritiky divadelných odborníkov zo všetkých končín sveta, kde tento malý súbor slovenských Cigánov vystupuje. Čo to je, čo spôsobuje, že má toto surové morbídne teátrum taký celosvetový úspech? Je to ona očistná, liečivá, drsná, povedzme, že chirurgická procedúra, ktorou ako diváci musíme prejsť, aby sme sa ubránili tomu prívalu násilia, krutosti a hnusu. A je to výsmech zo všetkých normatívov morálky i vkusu aké tu kedy boli, výsmech z celej pokryteckej histórie človečenskej slušnosti. Katarzis ako taká. Prečo to všetko?, spýtajme sa s Hamletom, starý herec nám sarkasticky odpovie — pre Hekubu!

Moskva, 12. IV. 92

***

V Moskve sme hrali niekoľkokrát, vždy na ulici a vždy som sa bála o život, ale vždy som sa toho záverečného obrazu nemohla dočkať a nevedela som sa ho nabažiť. Keď sme hrali v noci na Arbate, v uličke, kde vraj žil ten spevák Okudžava u svojej starej mamy, vtedy ešte žil, tak Július Barbo tvrdil, že ho videl v obloku. Keď sme sa vrátili do Československa, tak v jednom novinovom rozhovore povedal, že nám bol Okudžava blahoželať, že len tak vybehol z domu v županev papučiach.Márnasláva,dobrý výmysel v pravý čas, to je terno, vtedy sme už začínali tušiť, čo je to marketing.

EJ/MS/45/92

Hekuba, kráľovná naša, už ušetri ma, prosím, priazni svojej