ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V študovni je ružovo a dusno, riaditeľ Pastucha drieme a v polospánku počúva hlas toho soudruha z Prahy, lebo je to hlas úvé. Já vjém čo a jako, aj já súdruzi vjém, čo je to demokratický centralizmus, já nereptám, njé, njé, ja njé, nereptám, mlčím, tak, tak, proti vetru sa zle ští, súdruzi, zle, já vjém. A tak počúvam. Ale myslí si svoje — my tu, soudruhu, na Slovensku žjádnu kontrarevolúciu nemáme, aspon já o ničom nevjém, ani Dvetysíc slóf sme tu u nás nespísali, ani Havla tu nemáme, my tu máme Dubčeka a za tým šeci stojíme, ale to já tebe na nos vešat nebudem. Pastucha počúva, nevie, ako sa má vlastne tváriť, pozerá bokom, potom dvihne pohľad na stenu a spozornie, kdo to tam, boha jeho, vedla toho Husáka visí? Na fotografii je akýsi chlap, fúzatý s briadkou, rubaška predpisovo zapnutá, nebezpečný pohľad. Kdo to je? Koho to tam ten Polgár vycapil, musím sa ho opýtat. Spýtavo pozrie na tých dvoch, čo mu sedia po pravici, Hudjak pochopil, len pokrčil plecami, ale tajomník Švacho si toho fúzatého ksichta na stene ani nevšimol, ten už dva roky myslí len na to čudo, čo má Norika Zlatošová medzi nohami, a ten prísny muž na fotografii sa na súdruhov len žičlivo usmieva, ako keby akurát on mal dozerať na to, čo sa tu dnes bude diať. Súdruh komisár, gróf Dzeržinskij pozerá zo zarámovanej fotografie na stene na tých usilovných Slováčiskov, furážku má posunutú na temeno hlavy a ostrým čekistickým pohľadom sleduje, v akom vôbec duchu sa v tejto ružovej izbietke rokuje, a mračí sa, lebo — naprdené tu máte husto, štábna kultúra vám chýba, tavárišči!

Náš kádrovák Ninel Hudjak pozerá iným smerom a sedí ako prikovaný, sústredene hľadí takto zdola tomu českému súdruhovi do nosných dierok, ktoré má husto zarastené šedivými chĺpkami, a čuduje sa, ako tento soudruh doktor Vokoun céescé vôbec dýcha, a tie slová chvály, ktoré mu tak obdivuhodne ľahko vychádzajú z úst, tie ho napĺňajú nadšením a obdivom a jeho päťdesiatdvaročná hlava súhlasne prikyvuje, jeho uši sa zašpicatili, ako sústredene počúvajú, jeho sivozelené oči vlhnú, lebo je to fakt, povjém vám, súdruzi, je to radosť, počúvať takýchto vzdelaných ľudí, ktorí sú tak hlboko oddaní našej boľševickej veci, je to radost, čistá radost!

Zahniezdi sa, ľavou rukou si pod krkom uvoľní novú červenú kravatu s modrými a bielymi kvietkami, ktorú dostal k Vianociam od budúcej svatky, pravou si odlepí z hrude mokrú košeľu, zahniezdi sa, vzdychne si, jeho hrudníček sa pod zvlhnutou bledomodrou dederónkou pokryl potom. Niekto zaklope.

Vojde Eva, pozdraví česť práci, odpovie jej len direktor Pastucha a pokúsi sa na ňu ešte aj usmiať, s týmto sa já nikomu zdóverovat nebudem, ale ja ju mám rád, túto mladú, lebo je pekná, slušná osoba je to a je to hlavne dobrá herečka, istotne najlepšjá herečka v tomto divadle, a možná aj na Slovensku, já tomu síce jako že nemusím rozumet, já na to serem, ale já to cítim, ket je njékdo dobrá herečka, a pri nej to cítim.

Eva stojí a pridržiava si brucho, prešľapuje, nohy sa jej nalievajú krvou, koža ju svrbí a pančucháče na stehnách jej vlhnú potom, cíti ťažobu, keby som tu tak porodila, to by bola bomba, nie?! Hudjak prikáže mrazivým hlasom, aby súdruh Fajčík predstavil súdružku Juhásovú a informoval členov previerkovej komisie o probléme, ktorý budeme riešiť. Boris Fajčík sa postaví a na úvod súdružku Juhásovú vychváli do neba, poreferuje, ako skončila VŠMU takmer s červeným diplomom, s jedinou dvojkou, ako získala na Divadelnej žatve v Martine cenu za herecký výkon v postave Niny v Čechovovej Čajke, dve rozhlasové herecké ceny a v Prostejove cenu za recitáciu, a napokon dodá, že aj jej práca v Mestskom ľudovom divadle je veľmi úspešná a že je na nej vlastne postavený celý súčasný repertoár emeldé. Potom si vezme slovo súdruh doktor Švacho a z pozície ideologického tajomníka MV KSS tiež pozitívne zhodnotí účinkovanie súdružky Juhásovej v divadle a zdôrazní skutočnosť, že za jej pôsobenia stúpla návštevnosť MĽD, za čo jej musíme verejne poďakovať.

Prehovorí Pastucha, je mrzutý, zamračený, najračéj bych si dal ešte tak dva-tri koňačky, pivečko jako šláftrunk a lahól bych si, súdruzi, už ma serete, chodíte okolo teho jako okolo hovna na koberci, zabilo jej brata — čo čakáte, že bude nadšená, že sa nám po ulicjách prehánajú tanky? My komunisti máme svoju pravdu, komunistickú, a ona má tjéž nejakú tú svoju pravdu, luckú, a hlavne má tú svoju velkú bolest, njé?

Juhásová urobí pol kroka dopredu, nadýchne sa a ľavú ruku si položí na brucho, nech si to jej brušisko súdruzi len poriadne všimnú, a cíti sa ako Bohorodička chvíľu po tom, čo jej Anjel Pána zvestoval, čo bolo treba a vzápätí vyletel oknom a chystá sa im to teda povedať. Ja vám to, súdruhovia, nakreslím, nebojte sa! A hovorí o divadle a o umení a o tom, že pre nič iné žiť nevie a že chce slúžiť ako divadelná umelkyňa nášmu ľudu a socializmu a hanbí sa za tie sprostosti a dychčí a bôľne vzdychá a hltá sliny. Sugestívne. A dozorujúci orgán — Hekuba jej dýcha na krk, tmavoružový tieň psej hlavy na stene, nikto si ho nevšimol, Eva o ňom vie, kráľovná je tu. A to jej dáva silu.

Soudruh Vokoun je dojatý, pod stolom spína ruky, aby nezatlieskal. Zabral, soudruh, zabral, je to môj typ, a o toho mi šlo, ten je tu najdôležitejší, soudruh sa nám skoro odbavil, Eve sa uľavilo. Vyhráva. Boduje.

O pol hodiny sú už všetci svorne natlačení okolo malého stolíka v bufete, zľava vedľa nej sedí direktor, Fajčík a Švacho, sprava ten soudruh úvé a Janek, všetci voľačo hovoria, nikto nikoho nepočúva, Eva si dáva kofolu s rumom, už tretiu, a Valika na ňu pohoršene pokukuje. Zrazu sa zjaví vo dverách Hudjak, krivo pozrie na Evu a na tri prázdne štamperlíky, ktoré stoja pred ňou, pohoršene pokrúti hlavou, zasa sa stratí, ten musí mať v riti vrtuľu, Eva sa zaškerí. Vie, že ju videl. Videl ma! Ale nech, dnes mám dôvod si vypiť, a poriadne. Juhásová, Juhásová, to sú ďalšie čierne body. Už ťa, dievča, nezachráni nič. Nič a nikto. Ani Hekuba nie. A čo keď áno?

MESTSKÉ ĽUDOVÉ DIVADLO

TITULOVÝ DRAMATURGICKÝ PLÁN

1972/73

(predbežný návrh)

MESTSKÉ ĽUDOVÉ DIVADLO

Umelecké obsadenie hry B. Lavrenev / B. Kreft ŠTYRIDSIATY PRVÝ