ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

A potom sa stalo čosi, čo ani po rokoch nevie nikto z pamätníkov vysvetliť. Vlastne ani sama Eva Juhásová nie. Už dávno, kedysi na jar niekde v divadle začula, že Hudjak ide vydávať dcéru v kostole. Všetci sa čudovali, krútili hlavami, neverili. Ja viem svoje. Ja som ho pred rokmi videla v Trnave v daždi kľačať na ulici a vrúcne sa modliť, za dušu zosnulého pána biskupa, aby sa dostal do neba. Tak. Juhásová vie svoje a odkedy sa vrátila z liečenia, chce byť lepšia a slušnejšia, než tie hyeny okolo nej. Každé ráno si toto predsavzatie opakuje pred zrkadlom a je si istá, že jej to dáva silu. Kde sa to vo mne vzalo neviem, vystrašilo ma to, ako keby rozhodol niekto namiesto mňa. Kde sa to v nej vzalo? Prisahala si, že ak sa jej to nepodarí, že odíde z divadla. Ale hlavne sa bojí, že nevydrží nepiť. Toho jediného sa fakt bojím.

V predposledný decembrový piatok, v utorok jej Štedrý deň, príde do divadla skôr, hrá sa Lugiho srdce, času má dosť, ide na javisko až v druhom dejstve, ale chcela by si dať v maskérni umyť hlavu, na ubytovni netečie teplá voda. Už na chodbe vedľa šatní počula, že v rekvizitárni je veselo, veľmi veselo, hlasy sa radostne prekrikujú, zazdalo sa jej, že počuje Žofu a Noru, ako sa bláznivo smejú a potom Fajčíka, ktorý vrieska, že už konečne prišiel na psa mráz. Grauss vyhráva na gitare valčík, raz dva tri, raz dva tri, Včera sem byl u muziky, a keď prichádza Juhásová ku dverám, tak práve vtedy z nich vytancuje Žofa Melenová s Fajčíkom a krútia sa pred ňou, ona sa ich spýta sa čo sa deje, čo sa tu oslavuje a Božka s poháromv ruke na ňu zakričí, že či nepočula tú dôležitú novinu a podávajú jej pohár so šampusom. Daj si, Žofa kúpila tri fľašky, Pán je spravodlivý. Čo sa to tu deje, čo sa tu oslavuje?

Hudjak je v nemocnici, má zlomené obidve nohy, jeho dcéra je tiež dolámaná, a ten jej nastávajúci je že vraj mŕtvy, Žofa prikázala lícnym svalom aby jej na chvíľu prestali rozťahovať ústa do krotkého akoby trpkého úsmevu, hluchá Marienka Maláriková kričí, že sme sa dočkali, že pánbožko je spravodlivý, že aj Eva bude pomstená, aj Žofa, my všetci, ktorým ten hnusák ubližoval. To je trest boží. Fajčík pohotovo dodá podrobnosti o tom, ako sa tri autá so svadobčanmi zrútili v hmle v Seredi z mosta, dostali šmyk, prerazili zábradlie, jedno, to mal byť mikrobus, skončilo vo Váhu, v ňom sa siedmi utopili, aj ženích a jeho rodičia, družbovia, družičky, a dve autá dopadli na breh, v jednom aute bol Hudjak s nevestou, tou dcérou. Fakt je to tragédia, to je fakt, človek nechce byť škodoradostný, ale je, hotovo, s tým nespravíš nič, všetci vieme, čo je to za človeka, božie mlyny melú pomaly, a tak ďalej, a Eva pozerá po tých tvárach okolo teraz už sa nikto nesmeje, žáner sa zmenil, na tvárach sa objavili iné natrénované grimasy, tie, ktoré sa používajú na javisku, keď sa má smútiť, tragicky zadumane mlčať, zamýšľať sa nad ľudským osudom atď. Ale tie iskričky pomsty a šťastného uspokojenia v očiach, tie tak rýchlo nezhasnú, tie chladnú pomaly. Tie nás vyzradia.

Ale až takto cynicky by si to, Juhásová, vidieť nemusela. To teda fakt nie. Voči kolegom by si mohla mať viacej porozumenia, milá Juhásová. Veď, si herečka, preboha! Aj Fajčík aj Grauss, aj Božena, aj Žofa, aj ja sama, budeme asi tak o hodinu robiť na javisku tie isté, alebo veľmi podobné grimasy keď budeme hrať ako veľmi nás trápi, najme súdruha autora osud chudáčika talianskeho gangstra Lugiho, ktorého idú usmažiť na elektrickom kresle a ktorého srdce je na predaj. Es-er-es. Srdcervúci realizmus slovenský.

A potom, odrazu sa v Juhásovej, v tom jej hereckom strojčeku, čo jej bzučí v hlave, čosi pokazí, jedna malá spružinka praskne, z jedného ložiska sa vysypú guľôčky, zotrvačník sa zastaví, ten mechúr, čo ho má Eva pod tričkom a ktorom sa domnieva, že to je jej duša, spľasne, pomstychtivosť z neho vyfučí. Je presvedčená, že tento svet vylieči len dobro, ale ako sa to hrá? Eve Juhásovej sa zrazu vidí vo svojej izbe pred zrkadlom, je si zrazu istá tým, že ona je predsa iná, než títo tu, lepšia. Oveľa lepšia. Súcitná. Súcitnejšia. Citlivá. Citlivejšia. Ľudská. Ľudskejšia.

Počuje tie slová svojho predsavzatia. Verí si. Uverila tej postave, čo ju má poctivo naskúšanú a zažitú, a ktorú práve už pár minút hrá. A to je rozhodujúce. To je základ úspechu. Sebadôvera a presvedčivosť. A tak prehovorí. Tieto zázračné krásne znejúce slová si zapamätala z monológov svojich hrdiniek, dlhé hodiny sa učila tie slová, trápila sa nimi, nie vždy im rozumela, učila sa tie slová pochopiť, chcela tým lživým vznosným frázam veriť, naučila sa pravdivo zahrať tie lži, privlastnila si ich, a teraz, po čase, po dlhodobom úmornom tréningu už verí tým legendárnym a tradovaným nepravdám, na ktorých stojí tento náš svet slušných ľudí.

Zábava stíchla. Všetci onemeli. Už sa nikto nesmeje. Už sa nespieva ani netancuje. Pozerajú na ňu. Čo sa to deje? Krútia hlavami. Čo to tá Eva rozpráva? Koho sa to zastáva? Na nás útočí kvôli tomu komunistickému hajzlovi? Veď, Hudjak ju chcel dať zatvoriť! Juhásová sa zbláznila. Tá už je komplet prepitá. Nadobro. Liečba nezabrala, Juhásovej šibe. A je po zábave. Nikto nič nepovie.

Rozchádzajú sa do šatní, obliecť do kostýmov, nalíčiť sa, vo vestibule už počuť hlasy divákov, o chvíľu sa ozve inšpicient. Na konci toho divokého monológu Eva už strácala dych. Rozkašľala sa. Rozplakala sa. Vybehla z rekvizitárni, prebehla chodbou, v šatni zo seba postŕhala šaty, zvalila sa na pohovku a tvár si zakryla županom. Takto nekolegiálne sa zachovala tá bezohľadná beštia, krkavčia mater, nevďačná dcéra a smilná manželka, momentálne najlepšia slovenská herečka jej generácie, hovorí si Eva Juhásová a je so svojim výkonom spokojná. Výstup to bol skvelý. Strhujúci. Aj keď po pravde, medzi nami, nič až také veľké to zasa nebolo. Dramatické etuda. Dôležité bolo, že jej v tej chvíli napadali všetky tie správne slová, dikcia bola úderná, jej kadencie boli útočné a celý monológ mal dravú a agresívnu gradáciu. Dych si rozložila celkom dobre, až na to finále, ale bol to pôsobivé. Cíti sa víťazne. Zadrieme, garderobierka ju o hodinu zobudí, že sa musí obliekať, predstavenie už začalo. Zaspali ste Evička, rýchlo, máte ani nie desať minút, prvé dejstvo už končí.