ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Herec Mestského ľudového divadla Mišo Horváth, zaťažený tiesnivým pocitom previnenia, ktoré trápi záletných kurevníkov navoňaných hriešnym pižmom a vracajúcich sa k manželke, chcel pripraviť Eve ešte aj ďalšie prekvapenie. Chcel sa ukázať, chcel jej ukázať, chcel ukázať celému divadlu, že na to má, že na to majú, pochvastať sa. Dal upiecť prasiatko. Prekvapenie sa ale nepodarilo.

Toto si ale, Mišinko, nemusel, fakt nie, bez toho by som sa ja bola naozaj obišla. Chúďa malá svinka, ako na mňa vyčítavo pozerá tými slepými rajčinovými očami.

Eva sedí v Jame, v zadnej miestnosti za veľkým stolom medzi svojím dárlingom a Norikou, pôvodne mal vedľa nej zľava sedieť direktor, ale ospravedlnil sa, sklamal ju, ani Petra nakoniec neprišla, iba odkázala, že nemôže, že jej to je ľúto, ale že má kšeft, hnusoba malá, to si iste vymyslela, aby jej závideli.

Eva si oblizne prsty, odtrhne kus čerstvého bieleho chleba z bochníka na stole, kôrku si odloží na potom a striedkou si utrie mastné pery a strčí ju do úst. Žuje. Dožuje, skloní sa nad stôl, kde na plechu leží do hnedooranžova upečená mŕtvolka prasiatka, ktoré má v papuľke jablko, citrón vraj nezohnali, z čiernych dier, ktoré zostali po vytečených očných buľvách, vykúkajú malé šerí paradajky, a Hanzi Krupa, vedúci aj kuchár, sa pochválil, že to bol jeho nápad, uši aj rypáčik má prasiatko spálené na uhol a Eva pozerá do tých vypúlených lesklých červených sviňacích očí a krúti sa jej hlava. Mišo jej nalial do šampanského štamperlík džinu, že takto sa teraz pije v Maďarsku, len si trochu chlipla a všetko sa s ňou už kolíše a svet sa nakláňa na ľavý bok, bol to divoký deň, najradšej by si zdriemla, a tá akcia s Nikolkou, to bolo dobré čóro-móro, to je teda fakt, dobrá si Juhásová, fakt si dobrá, pochváli sa a zazíva, hlava sa jej zväčšuje, oťažieva, už ju neudrží, už to nezvládam, Miško, dopo, gudbájhany, ja končím. Eva, jeho manželka, ambiciózna mladá umelkyňa a teraz už aj krkavčia mater prvej kategórie, sa skloní ešte viac nad stôl, hlavu si položí na predlaktie a v tej chvíli už aj zaspí hlbokým spánkom, ktorý sa tak trochu podobá rýchlemu, nečakanému úmrtiu, ale celý výjav, žiaľ, vyzerá veľmi nepresvedčivo, povrchne a z hľadiska žánru je to etuda žalostne mätežná, zomieranie sa predsa nedá takto odfláknuť, moja pani profesorka herečka esendé i pán profesor národný umelec, by boli veľmi nespokojní, keby tu boli v tejto chvíli s nami, odflákla som to, zle dýcham, gestá by mali byť vláčne, málo pracujem tvárou, nezapájam dostatočne oči, realisticky, na slovenský spôsob zomierať nie je vôbec ľahké, toto všetko si ešte v posledných sekundách spoločenskej agónie Eva Juhásová uvedomí a potom už nepresvedčivo a teatrálne na dve-tri minútky zomrie, ale vyzerá to tak, že len zaspala, lebo je trošku opitá a veľmi unavená. To pečené prasiatko sa zatiaľ mocne zastrája, že sa ono veru pomstí.

Že kedy sa pomstí? Nuž potom, až nastane taká tá báječná spravodlivá doba, že budú prasiatka, prasce, svine a ošípané opekať, grilovať a na pomalom ohni piecť ľudí, ľudské črevá sa budú plniť pomletými ľudskými vnútornosťami, z pestovaných tiel, najmä z tiel mladých herečiek sa budú vyrábať výberové diétne párky, z mužských budú klobásy a kabanos, z hláv múdrych mužov sa bude variť huspenina a svalovina zo športovcov, nasolená a na studenom dyme vyúdená bude delikatesou pre VIP osobnosti toho ich sveta mstivých vládnucich svíň. Ale toto, prasiatko naše milé, do zlatooranžova vypečené, toto nie je od teba pekné, takto uvažovať, predsa nie je možné takéto čosi morbídne desivé len tak zvrhlo, zločinecky, vrahúnsky plánovať, my sme ľudia, páni tvorstva a my, herci my sme elita ľudstva, my jediní vieme aj počas jediného krátkeho ľudského života prežiť, zažiť, zahrať všetko, čo tu už bolo, všetko čo bude, všetko to krásne, najkrásnejšie, čo človek stvoril, ale práve tak aj všetko to najhnusnejšie, najstrašnejšie, najodpudzujúcejšie, z čoho sa skladá človek a náš človečenský svet, a bez nás by ľudia ani nevedeli, čo sú vlastne zač, lebo my sme tí, čo z hier, predstáv a snov stvorili svet a človeka v ňom.

My, herci sme dali a dávame deň čo deň ľuďom lásku, teda tú našu hereckú lásku, tú akože, tú presvedčivo a strhujúco natrénovanú, lebo iná ani nie je, prasiatko naše milené, pečené, a aj smrť pozná človek a svet len vďaka nám, hercom, tú strašnú krásu zmaru, hrôzy a úzkosť z pominuteľnosti a z majestátu Smrti poznáme len vďaka divadlu, v márnici, v pitevni, ani v krematóriu sa človek nedozvie o smrti nič, len to, že mŕtvola strašne smrdí, však Anton Pavlovič? Takže, milé prasiatko, keby nebolo nás, hercov, nebolo by ani povedomie sveta, rozumieš, ty prasa jedno sprosté, pečené!?

Strašné sny má niekedy herečka Eva Juhásová-Horváthová, hlúpe aj desivé, a zobúdza sa ako keby ju celú noc fackovali. Aj teraz to bolo tak.

Zodvihne hlavu zo stola, za tú minútu a pár sekúnd, čo si zdriemla, sa nezmenilo vôbec nič, nič, pečené podsvinča na ňu ďalej pozerá na svet párom červených mastných cherry paradajkových očí, bábkoherečka Křepelová štrngá vidličkou o pohár a spieva si Klobouk ve křoví, jej český manžel do seba tlačí už tretiu porciu toho fantastického mäska, Barborík sedí opustený na konci stola a chlipká už hodinu a pol z umasteného pohárika šampus, občas si z chuti grgne a ospravedlňujúco sa usmeje plachým a bezradným úsmevom, ktorý mu zostal z Čajky, kde hrá Medvedenka, Norika chytá pod obrusom jej Miša za stehno a on jej šikovne zastrčil ruku pod veľkú ťažkú riť a jej to robí očividne dobre.

Eva teda vidí, že sa naozaj nič nezmenilo, podarí sa jej vstať a rýchlym krokom prejde tým zošikmeným a nakloneným svetom na vécé, kde ju nájdu až o tretej nadránom, ako kľačí s hlavou v mise, spí, nohavičky má stiahnuté a pekne modelovaný biely zadok mladej mamičky má lákavo vystrčený. Tak, a je to, Karolínku sme oslávili. Mocne a výživne.