ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Aurel Varády potrestaný je, bude vo francúzskej base ešte vyše roka, ale ja ešte nie. Eva Juhásová sa vrátila z druhého protialkoholického liečenia, ale pije ďalej, dokonca v ten deň, keď ju prepustili, si už v Pezinku v reštaurácii pri stanici dala fľašku šampusu, len tak od smädu, nalačno, chutilo jej a ona sa začala pripravovať na tú svoju zvlášť krutú, ale predovšetkým spektakulárnu, ako by povedal Geňo, a efektnú samovraždu. Lebo keď si zrekapitulovala všetky svoje zomierania, ktoré tak nehanebne a opovážlivo na javisku za tých tridsaťsedem rokov predvádzala, tak bola zrazu presvedčená, bola si tým istá, že svoju smrť si musí vymyslieť sama, všetko sama, scenár, dialógy, presne situáciu naaranžovať a precízne zrealizovať, lebo inak to nebude stáť za nič, ale je fakt, že na dramatickú etudu je smrť tá najvďačnejšia téma.

Po dvoch mesiacoch abstinencie už uvažovala o samovražde ako o hotovej veci, triezvo a konštruktívne. Upáli sa. Ale potom jej napadlo, aj pre ňu samu prekvapivo, že ešte pred tým urobí niekoľko vecí, že navštívi pár ľudí, pokúsi sa im čo-to vysvetliť, rozlúčiť sa, nech zomriem lepšia, než naozaj som, skúsim urobiť niekoľko dobrých skutkov, aspoň tri, štyri. Na porade vedenia Q Štúdia povie pred všetkými, že je uvedená v Cibulkových zoznamoch, že je to pravda, že skutočne spolupracovala, dobrovoľne, skoro dvadsať rokov, a že je to na papieri čierne na bielom, môžu sa presvedčiť, tým začne, nech sa k tomu každý postaví, ako vie. Potom sa chce porozprávať so Žofou, zájsť domov na Sliač na hroby, za mamou a Karolínkou a nakoniec za Hildou, nevie síce, kde je pochovaná, vlastne ani nevie, kde je evanjelický cintorín, skôr len tuší, že tam niekde na konci mesta za hádzanárskym ihriskom, musí sa niekoho spýtať.

O tom upálení už uvažovala i rozprávala dosť dlho, a keď sa opila tak každému a veľmi podrobne, nadšene a farbisto. Chcela by sa upáliť v divadle počas predstavenia, na predscéne a chcela to narafičiť tak, aby divadlo zhorelo s ňou. Skvelé, nie?

Mala to premyslené do najmenších detailov, hlavný problém bol hasič, starý pán Grúber, ktorý na každom predstavení na pohľad spokojne driemal za pravým portálom v kresle, ktoré mal vystlaté vankúšmi, hneď vedľa inšpicientskej kabíny, ale nikdy skutočne nespal, a keď javiskový prievan náhodou privial k jeho nosu zápach horiacej zápalky či závan cigaretového dymu, mlčky a prekvapujúco rýchlo sa vyhrabal z kresla, ešte stále so zatvorenými očami svižne vstal a zrýchleným krokom vyrazil za zdrojom, previnilca vyťahal za ucho a bolo jedno, či to bol pán či dáma, a tichým nástojčivým hlasom ho molestoval. Ale mal pán Grúber slabinu — čokoládu, v poslednom čase najmä Študentskú pečať, a Eva bola presvedčená, že keď sa k nemu skloní a zašepká mu do chlpatého ucha, že v šatni má na stolíku pre neho pripravenú túto nebeskú pochúťku, ale že ju tam zabudla, nebude tej sily, ktorá by udržala sedemdesiattriročného dobrovoľného hasiča pána Róberta Grúbera na jeho pozorovacom stanovišti. Juhásová bude mať za kulisami rafinovane ukrytý kanister s benzínom, kľakne si, odkrúti uzáver, obleje si hlavu a plecia, trochu benzínu našpliecha na závesy a zapáli si vlasy. Bezbolestné to nebude, samozrejme že to musí bolieť, je to predsa trest, trest má predsa bolieť bude revať od bolesti, potom asi stratí vedomie, zamdlie a hotovo, koniec. Takto to má vymyslené a takto to aj urobí, len ešte presne nevie kedy. Najprv musí kúpiť benzín a ešte pred tým ten kanister.

Niekoľkokrát sa šla pozrieť aj do MĽD na večerné predstavenie, najprv videla, triezva a postojačky, v šere pri dverách do vestibulu, hneď po premiére Slečnu Júliu s Petrou Pastuchovou, chovanicou bývalého riaditeľa, Júlia, tá krásna beštia, v ktorej sa Juhásová videla, to bola postava, po ktorej Juhásovej pišťalo srdce už vyše dvadsať rokov, už od školských rokov. Jej protihráčku Kristínu, kuchárku, slúžku, kresťanku bez bázne a hany, trpiteľku a mučeníčku, takú tú zákernú, sliedivú, nenápadnú a smrteľne nebezpečnú tichú vodu, čo myje brehy, tú hrala jedna moja bývalá kolegyňa, ktorá sa narodila, aby hrala takéto postavy, moja starodávna kamarátka, čo ma od istého času nenávidela a moje svetové turné s cigánskym Othellom mi závidela tak, že keď ma zazrela v divadle na chodbe, tak sa odvrátila, zadívala sa na stene svoj tieň, zrýchlila krok, na spánkoch sa jej objavovali červené škvrny a dych sa jej zrýchlil. Žofa Melenová, áno, to je ona, kto iný, jasné, tá je presná, aj keď, myslím si, že je na Kristínu už stará, ale možno práve preto je ten jej zápas o snúbenca, o toho Žána, ktorého urodzená slečna Júlia, táto panská kurvička zvádza, zúfalejší a urputnejší. Staré dievky, čím sú staršie, tým sú nebezpečnejšie a ak sú to kresťanky a katolíčky, ako Žofa, tak potom sme, milá Peťka Pastuchová, my baby, čo vieme, čo si to nosíme medzi nohami, a radujeme sa, že to máme, tak sme proti ním bez šancí, vieš?! A basta. Pozorne a sústredene som sledovala súboj tých dvoch ženských, ale Petra, to dievčatko nemala proti údesnej harpyi Melenovej žiadnu šancu, aj sama divoká Medea, ktorú, mimochodom Žofa kedysi hrala a mala za ňu dostať aj cenu…, mno, vieme, o čom je reč…, teda aj tá je proti takto zurvalsky mravopočestne zasnúbenej slovenskej slúžke šuviks, a keď som videla tú upachtenú a upotenú Žofu, ako sa z posledných síl usiluje na proscéniu presvedčiť divákov v tej čiernej diere pod sebou, že jej obavy o mravnosť sveta sú ozajstné, že jej rozhorčenie je pravdivé, že jej srdce v hrudi horí skutočnou a nepredstieranou láskou ku všetkým zvrhlým ženám, kam som, samozrejme patrila, tak mi jej prišlo ľúto a rozhodla som sa, že ju poteším, a aj to som vedela, čím ju najviac poteším, tým, že jej porozprávam, ako to bolo pred dvadsiatimi rokmi s tou cenou, ktorú mala dostať a ktorú napokon nedostala, lebo som ju dostala ja. Rozhodla som sa, že jej to všetko porozprávam, nie preto, aby som sa priznala k tomuto svinstvu, ospravedlnila sa a požiadala ju o odpustenie, nie, ale preto, že som si istá, že ju poteší, keď sa presvedčí, že som ešte väčšia beštia, než si o mne myslela, Som si istá, že toto jej veľmi ulahodí. To majú mravokárci najradšej. Ale aj to je pravda, že som chcela aj samu seba potrestať za to, čo som vtedy vyvádzala.

Na druhý deň po večernom predstavení som na ňu teda čakala pred divadlom, trochu som sa schovávala v tieni za kmeň lipy, čo tam rastie, diváci prechádzali okolo mňa, veľa ich nebolo, nikto si ma ani nevšimol, potom bola chvíľu ulica prázdna, z dverí vrátnice dopadal na chodník šikmý obdĺžnik bieleho svetla žiariviek, ktorým nečakane prebehla mačka, potom zasa nič, ticho, nikde nikto, až po hodnej chvíli sa ozval z vestibulu ženský smiech. Zdalo sa mi, že poznávam Žofu, a vzápätí som ju už aj uvidela, ako natesno zavesená do šedivého muža vo vojenskej uniforme svižne zbehla po troch schodoch z vchodu na ulicu a ešte stále rozchichotaná čosi vysvetľovala tomu svojmu partnerovi. Šťastná Žofa Melenová? — zázrak, zjavenie, presvedčivo zvládnutá rola, úspešný autogénny tréning, výsledok je zjavný, pozerám za nimi a nič nechápem. Zašli za roh.

Tak takto neúspešne sa skončil prvý pokus Evy Juhásovej o sebapotrestanie, keď sa po rokoch zrazu nečakane rozhodla stimulovať vlastné svedomie, ktoré ako keby ju omínalo, aj keď bola presvedčená, že ho má už skoro dvadsať rokov vyoperované, aby sme sa vyjadrili takto populárne. Herečka Eva Juhásová sa teda rozhodla oslobodiť z moci kráľovnej so psou hlavou. Nahovára si a je presvedčená o tom, že toto jej predsavzatie očistiť svoj minulý život od tých najhnusnejších spomienok, predovšetkým od divadla, ju zachráni, chcela zrazu byť niekým iným. Za čo, pre čo takto odrazu, takto zhurta, nevedno, ale bola rozhodnutá. Čo najskôr musím ísť domov, hore na Sliač, na hroby, nebudem čakať do jesene, pozriem si autobus, vlakom nejdem, ale ešte predtým zájdem za Hildou. Alebo nie, nie, urobíme to opačne. Hilda počká, a aj tak presne nevie, čo jej vlastne chce povedať, aspoň bude mať čas si to rozmyslieť, ospravedlňovať sa mŕtvej herečke, to si musí človek rozmyslieť. Ja vlastne ani neviem, či sa jej vôbec chcem ospravedlniť. Uvidíme.

O štvrť na desať vystúpila vo Zvolene z autobusu, mala by kúpiť kvety, mama mala rada frézie, také malé voňavé kvietky, jeden čas boli veľmi v móde, ale už ich dávno nevidela, skúsi, v kvetinárstve za hotelom nič, len ruže, aj to také, čo už volali o pomoc, a na hlavnej ulici vedľa cukrárne, bohužiaľ, rezané budeme mať až okolo poludnia, vojde do cukrárne, budem štýlovo morbídna, dám si rakvičky, fuj, Juhásová, čo za hnusobstvá to nosíš v hlave, dá si dobošku, je vraj čerstvá, a pepsi so sebou.

Vráti sa k hotelu k stanovišťu taxíkov, sadne si do modrej dácie, na Sliač na cintorín, budete pol hodiny čakať, čo to bude stáť?, prosím, pätnásť euro, môžeme ísť, ale nefajčite. Prosím, pani, šofér urobí grimasu, ešte si raz potiahne a vyhodí horiacu cigaretu na chodník, kde sa za ňou rozbehne holub. Už pred letiskom začne mrholiť, z rádia počuť akéhosi speváka, bľačí, Grúň, Duchoň?, nie, Gott, že má rozprávkový dóóóm, vydrží, potom rozpráva ženský hlas o blahodarných účinkoch zázvoru, po slovensky ďumbieru, na Sliači zastanú pri bráne cintorína, už husto prší, vystúpi do blata, šofér sa odvráti, istotne sa vyškiera, sviniar, mohol by mať dáždnik, má, milo ju to prekvapí, vyberie ho z kufra, otvorí jej ho.

Eva Juhásová odvážne vykročí po cestičke, ktorou tečie voda, brodí sa blatom, jedna lodička sa jej vyzúva, potichu zahreší, zastane, stojí pod stromom, hundre si nadávky, kroť sa, dievča, prestaň, na cintoríne sa ľudia zvyčajne modlia, obzerá sa, vôbec nevie, kde má hrob hľadať, a nevie ani, akú farbu má pomník, s otcom hovorila o pomníku len cez telefón, poslala mu peniaze a už sa o to viac nezaujímala. Za ním by sa tiež mala ísť pozrieť, do Bystrice je to skok, a v tom penzióne je to podľa otca vraj celkom dobré, hlavne sa mu ráta, že má na izbe televízor.

V diaľke za plotom vidí pred bránkou cintorína stáť taxík, je si istá, že ju šofér pozoruje a že sa raduje z toho, ako tu bezradne postáva, túto radosť ti, kamarát, pokazím, len sa pozeraj. Vojde rázne medzi hroby, chvíľu sa prediera mokrou burinou, potom pri jednom hrobe zastane na nízkom podlhovastom pomníku so zlatými písmenami, je napísané akési meno, to nerozlúšti, ale tá nebohá bola rodená Bogytyreva, asi Bulharka 11. VI. 1922 — 23. III. 1985, a hneď vedľa na malom vedľajšom pomníku, ktorý je biely, sedí v rohu malý zarmútený anjelik, to by mohla byť akože Karolínka, fuj, Juhásová, ty si fakt cynická beštia, fakt som, mala by som sa hnusiť sama sebe, chcela by som, keby som len vedela, ako sa to robí, chvíľu postojí, cíti, ako jej voda z dáždnika crčí na chrbát a na zadok, plášť má premočený, koniec, stačilo, mami, bola som tu, Karolínka, mamička ťa bola pozrieť, viem, že si tu niekde neďaleko, celkom blízko, dievčatko moje, mrzí ma to, je mi to ľúto, prepáčte, mám vás rada, naozaj, najviac, ako som schopná. Viac už to neviem. Musím ísť, lebo nachladnem.

Na spiatočnej ceste je v taxíku ticho, ani rádio nehrá, vo Zvolene vystúpi pred tou cukrárňou, šoférovi podá bez slova dvadsať euro, veľmi zdvorilo jej poďakuje, Juhásová len kývne rukou, prebehne cez chodník, otvorí dvere a zhlboka sa nadýchne tej teplej vône krémešov a kávy. Sadne si k obloku, oprie sa o koženkové operadlo stoličky, zacíti mokrý chrbát, kýchne sa jej a vzápätí ešte raz.

Okolo obloka beží poklusom svadobný sprievod, nevesta si dvíha zablatený závoj vysoko nad kolená, ženích jej drží nad hlavou rozprestretú žltú pláštenku a nahlas sa smejú, hovorí sa, že im prší im šťastie. Sprostosti. Kde by sa tu, na námestí vo Zvolene vzalo šťastie, prosím vás?

Herečka Hilda Najmanová je už dva a pol roka mŕtva, s Evou Juhásovou sa nenávideli od prvej chvíle ako sa uvideli, od premiéry Čajky, a bolo zrejmé, že je to oná chýrečná, nezmieriteľná herecká nenávisť, plnohodnotná, neliečiteľná, večná, až za hrob, a vzhľadom na túto okolnosť by sa teda mohla pokúsiť o uzmierenie, aj keď, mno, uvidíme.

Najmanovci majú rodinnú hrobku na evanjelickom cintoríne, až celkom hore za márnicou, ktorú práve opravujú, už z diaľky videla dvoch chlapov, ktorí po sebe vykrikovali akousi čudnou rečou, a s rachotom a s vedomím veľkej dôležitosti zhadzovali zo strechy toho smiešneho domčeka, pred ktorým stál na podstavci veľmi skormútený anjel, veľké kusy hrdzavého plechu. Zvláštnym dunivým spôsobom sa to rozlieha prázdnym cintorínom, ako keby sa to šírilo podzemím, toto istotne pobudí všetkých mŕtvych, aj Hildu, fajn, aspoň ju nebudem musieť budiť ja, dáme reč, podiškurujeme. Čiernu bundu si poskladala a sedí na nej na betónovom sokli, ktorý lemuje hrobku, otvorila si pepsi, ktorú nosila už tri dni v taške, trochu odliala do trávy na hrobe, chvíľu len tak popíja, premýšľa, ako by začala, ale nenapadá jej nič. Ja jej to vlastne nemôžem vysvetliť, čo jej vysvetlím, že to nebola nenávisť, vôbec nie, jasné, že to nebola ozajstná nenávisť, to bola len taká tá herecká, ako že, ty, Hilda predsa vieš o čom hovorím.

Za sebou počuje smiech tých robošov, zdá sa, že sú to Poliaci alebo Ukrajinci, takí voľajakí, smejú sa zo mňa, somári, nech im slúži. Aspoň kvety som jej mala priniesť, to je fakt, to som mohla. Všimne si, že v tráve sa na tom mieste, kam vyliala trochu pepsikoly, hmýria v živom klbku mravce, urputne zápasia o sladké zlaté lepkavé kvapky, čo sa lesknú na steblách, z diaľky z mesta počuje odbíjať hodiny na farskom kostole, už je jedenásť, mala by ísť, sľúbila Meškovi, tomu novému direktorovi, že sa zastaví v divadle. Teplá pepsi jej nechutí, zvyšok vyleje na hrob, mravcom pre potechu, vstane, bundu si prehodí cez plece, Hilde zakýva, obzrie sa za seba na tých gastarbajterov, ten menší nadvihol na hlave klobúk, čosi zakričal, trhni si nohou, maladec!

Kráča dolu svahom a má zlý pocit, že nedokázala Hilde Najmanovej vôbec nič povedať. Dá sa to ospravedlniť? Nedá. Som zbabelá, pokrytecká, úbohá, to je stará vec, milá pani Eva Juhásová. A čo som teda mala urobiť, vyrvať si srdce z hrudi?, odhryznúť si z jazyka?, prepichnúť si ušné bubienky, ohluchnúť, vyškriabať si oči a oslepená sa vypotácať na cestu medzi autá? Pokrčí plecami, jazykom si prejde po sladkých ďasnách, pri bráne cintorína vhodí do kontejnera plechovicu a vyjde na cestu.

J. Jakub Gnóm: AKADÉMIA DOKTORA TULPA čiže POKOROU SRDCE HORIACE

Inštruktážna požiarnická fraška bez slov s hudbou R. Schumanna (Kinderszenen 7. Träumerei)

POSTAVY:

KRÁĽOVNÁ Hé, suka

EVA Jé, herečka schopná všetkého

REMBRANDT van Rijn, maliar

PROFESOR TULP, chirurg

Spevácky zbor požiarneho oddielu hluchonemých dievčat SPÁSA

Hudba. Opona hore. Na javisku šero. V polotme pri horizonte sedí pri štafliach starý muž a maľuje. Dychčí. Zomiera. Dievčence v elegantných hasičských kabátikoch, dole bez, polievajú z farebných plastových krhličiek javisko benzínom. Chichocú sa. Jačia.

Na bielom chirurgickom klavíri leží herečka, nad ňou sa skláňa chirurg, na hlave má klobúk, na ňom pripevnené sviečky, ktorými si svieti, a operuje herečku. Klavír hrá sám, bez klaviristu a stále dokola. Schumannovo Snenie. Z ľavého portálu do pravého sa z posledných síl plazí ozrutná biela suka s kráľovskou korunou na hlave, je kotná a ťažké brucho s veľkými čiernymi napuchnutými strukmi vlečie po javisku. Zostáva za ňou dlhá krvavá stopa. Skuvíňa. Vrčí. Zavýja. Z jej brucha počuť vyzváňanie. Profesor vyberá z hrude herečky čosi malé, krvavé. Herečkino srdce. Dvíha ho na hlavu. Srdce blčí zlatým plameňom.

Pribehli dievčatká s holými ritkami a polievajú pulzujúci sval benzínom. Srdce horí. Herečka horí. Všetko horí. Horiaci profesor Tulp spieva. Nepočuť ho. Pije benzín. Z úst mu šľahajú plamene. Na klavíri tancuje s krvavým otvorom v hrudi herečka s horiacim srdcom v ruke a okolo nej krepčia tie adolescentky. Tma. V tme sa vznáša horiace srdce.

KONIEC