ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ten Milan má vedľa ľavého oka veľkú čiernu bradavicu, sčasti ju zakrývajú vlasy, keď sa ale predkloní, tak ju niekedy vidieť, a jej už niekoľkokrát napadlo, že mu ju odtrhne alebo odškrabne nechtom, nechcela mu ublížiť, chcela, aby bol krajší, ale nenašla odvahu, bála sa, že vykrváca, lebo kedysi kdesi čítala, že takéto odstraňovanie bradavíc je veľmi nebezpečné, tak to neurobila, ale pokušenie to bolo veľké.

Milan je riadiaci orgán Evy Juhásovej a trápi sa, úprimne, s veľkým nasadením zápasí s jej pasivitou a zúrivo tú bláznivú komediantku nenávidí. Sedia v Savojke. Nakláňa sa k nej, bledozelené oči upiera na svoj zdroj a tlmeným hlasom trpezlivo vysvetľuje tej chuderke, čo sa od nej vlastne očakáva, už jej to vysvetľuje pol roka, ale odkedy to podpísala, tak sú s ňou len samé problémy, takáto robota, to fakt stojí za prd, starý ho zasa dojebe, ale Milan to vydrží, vydržal aj iné veci, a zatne pod stolíkom päsť. Ura! A preberú tie veci, adresy a kontaktné osoby ešte raz, Milan je nesvoj z toho, že sú v kaviarni, dvakrát žiadal náčelníka o možnosť predvolať Juhásovú k nim, zamietnuté, nesmieme riskovať ani len minimálne podozrenie, súdruh poručík. A tak sedia v preplnenej kaviarni, hostí, čo by si k nim chceli prisadnúť do boxu, odmietajú výhovorkami, že ešte čakajú na známych.

Žmúri oči a pozoruje takto zblízka jej tvár, v papieroch má aj to, že je alkoholička, že sa už viackrát liečila, ale tvár má peknú, hladkú, len okolo očí vrásky, pekná je tá herečka, fakt, pekná.

A Eva Juhásová zasa uprene pozoruje tú jeho bradavicu a vyzerá to, že urputne nad niečím premýšľa, možno aj vieme nad čím. Jej otec kedysi mával v malej obšúchanej drevenej krabici s cifrovanými medenými pántmi, kam si ukladal veci na holenie, aj taký priezračný kameň s modrastým leskom, a keď sa priholení porezal britvou, tak na to miesto priložil ten kameň a ten účinkoval zázračne, krv prestala okamžite tiecť a ranka sa zacelila a zostala po nej len tenká hnedá čiaročka, Eva na neho vždy zamilovane pozerala a odvtedy mala chlapov najradšej, keď sa holili, a keď si pritom ešte aj spievali, alebo len tak hmkali nejakú melódiu, otec mal najobľúbenejšiu Javorina, chlapci, Javorina, Mišo Yesterday, zakaždým sa jej oči šťastne smiali, keď tá ranka prestala krvácať, a jej pripadalo ako zázrak, že aj takéto voľačo je na svete. A takéto voľačo by ona potrebovala aj teraz, keby chcela skrášliť svoj riadiaci orgán. Svojho riadiaceho orgána.

Milan chcel byť pôvodne výsadkárom, k paradesantnému vojsku v sedemdesiatom aj rukoval, ale po prvých výcvikoch mu pri pravidelnej prehliadke zistili zvýšenie krvného tlaku, a keď potom spadol na opičej dráhe z lana a na ošetrovňu ho odniesli v deke, mal prasknutý piaty stavec, tri mesiace ležal v Ružomberku na ortopédii a potom sa učil chodiť, tak bolo jasné, že tu skončil, a keď robili kontráši nábor, tak sa prihlásil.

„Milan“ je poručík kontrarozviedky Július Majerčík, to je meno a hodnosť, ktoré sa Eva Juhásová nikdy nedozvie, a keď sa po osemnástich rokoch ocitne v Cibulkových zoznamoch ako informátorka a agentka československej kontrarozviedky, úprimne sa začuduje a detinsky a herecky odovzdane sa poteší, že vlastne hrala po celý čas kontrarozviedčičku, čo ju ešte aj teraz, po rokoch, naplní takmer pýchou, žiadne výčitky svedomia a podobné hlúposti jej ani len nenapadnú a jej herecké libido sa mocne rozparádi, mohlo by to byť fakt vzrušujúce a príde jej ľúto, že zatiaľ žiadnu takúto postavu v skutočnosti nehrala, ani v divadle, ani v telke, tobôž nie vo filme, len v dabingu robila v nejakom východonemeckom filme agentku síajej, ale to bolo hlúpe a primitívne, rada by som bola voľačo v tomto žánri skúsila takpovediac seriózne, naozaj, na tvrdo, bolo to lákavé. A zrazu je to tu. Naživo. Lajf.

Aj roboty vo filme sa nakoniec predsa len dočkala, keď sa to teda dá až takto povedať, mno, z Barrandova ju zavolali na herecké skúšky k režisérovi Sequensovi do štyroch dielov seriálu o majorovi Zemanovi, tomu som sa veľmi potešila, bolo to ale na tri dni a musela som si vziať v divadle voľno, direktor dal zmeniť mesačný plán predstavení, celé divadlo na mňa hundralo, baby mi závideli, Hilda chodila okolo mňa a ako vždy si pospevovala, ale už to nebolo také presvedčivé ako v minulosti, ale jej závisť, tá sa okolo nej vznášala ako zlovestný temný mrak. Ale Juhásová sa nakoniec tešila márne, nebolo z toho nič, tú väčšiu postavu, tú nakoniec dostala jedna Češka, tú Eva ani nepoznala, a tú menšiu postavu, to boli tri či štyri vety, to som potom ani nevzala, to bol štek, kvôli tomu by som mala cestovať do Prahy, to by som viacej minula, než zarobila.

Skutočnosť, že z hereckého súboru emeldé bude potom na tom Cibulkovom eštebáckom zozname z hercov len Fajčík a Barborík a z báb len ona, to ju zaskočí, lebo si bola celé tie roky istá tým, že Hilduška Najmanová je „spolupracovníčka“, z vedenia bol na zozname ešte direktor Pastucha a Janek, dramaturg, ale prekvapilo ju, a to teda mocne, že tam nebol Hudjak, fakt, Ninel v zozname nebol. Šok.

Ozvali sa asi o mesiac, Milan jej do telefónu stroho oznámil, že sa musia zísť, že hneď, že je to súrne, zišli sa teda, a ona dostala úkol. Nie úlohu, ale úkol, lebo keď vtedy v aute podpisovala ten papier, tak jej súdruhovia kontráši vysvetlili, že jej riadiaci orgán ju bude úkolovať, mno, nie úlohovať. Takže dostala úkol a mala presne popísať, ako to vyzeralo v Trnave na pohrebe biskupa Gábriša, mala presne napísať, kto tam bol od nich z divadla, a keď tam videla niekoho, koho poznala a vedela ako sa volá, aj toho mala do svojho hlásenia napísať.

Ubehol týždeň, ale Eva Juhásová ešte stále nemal tú správu napísanú, jej riadiaci orgán bol nervózny, nemračil sa ani na ňu nijako nenaliehal, ale bol nervózny, lebo keď sa smial, a Milan sa smial stále, tak sa mu tak zvláštne triasol hlas a kútiky úst mu viseli, ako keby Milan zabudol svojim ústam pripomenúť, že sa majú usmievať.

Ale prešiel mesiac a tá herečka ešte stále nebola schopná napísať to hlásenie, Milan to nevedel pochopiť, dvakrát bol kvôli nej na koberci, náčelník najprv kričal potom prestal kričať a kamarátskym tónom a dôverne stlmeným hlasom naliehal na Milana, že správa od tej herečky je oveľa dôležitejšia, ako si myslí, a že z vedenia sú z akýchsi príčin na tú vec veľké tlaky. A tváril sa tajomne. To Milana znervóznilo.

Potom, keď sa hrozivo priblížilo štvrťročné hodnotenie a jemu hrozilo pokarhanie pred celým ich oddelením, bolo MiIanovi už jasné, že nezostáva nič iné než krízové riešenie, a bolo potrebné pristúpiť k variantu Koza.

Starí ostrieľaní kontrarozviedčici, legendárny kapitán Hojsek alebo košický Čech, nadporučík Hubert Lavička, ju vraj vymysleli a praktizovali už kedysi dávno, ešte za Gottwalda a Čepičku a Koza bola od tých čias považovaná za to posledné, núdzové riešenie, ale prekvapujúco úspešné a hlavne obojstranne prospešné. Bolo to ale hrubé porušenie základných pravidiel konšpirácie, porušenie služobného poriadku, porušenie zákona, bol to trestný čin, ale fungovalo to takto úspešne už vyše pol storočia.

Názov Koza znamenal, že koza zostala celá, živá a zdravá, aj keď sa vlk sa nasýtil, že šéfovia majú svoju správu a orgán a j informátor majú svätý pokoj a všetko funguje.

Eva nechcela veriť, že z toho nebude zle, zľakla sa, čo keď ju jej orgán zavádza, čo keď ju ten Milanko len tak skúša. Raz sa vyhovorila, že musí cestovať za dcérou, že je chorá, druhýkrát bola zasa chorá ona, péenku jej napísal Viktor, ale tretí krát už sa uhnúť nedalo. Bála sa, toto je to zahrávanie sa s ohňom, Juhásová, toto sa skončí zle. Bála sa.

Zišli sa v Bratislave na Herlianskej, Milan čakal Evu Juhásovú pred domom SČSP, pri zmrzlinárovi, prišiel s kyticou, akože majú rande, usmieval sa, jeho ústa boli informované o tom, že sa tentokrát majú zoširoka a presvedčivo usmievať, a usmievali sa, oni dvaja potom kráčali prechádzkovým krokom okolo malého trhu, až zastali pred vchodom do domu, vošli a na siedmom poschodí vystúpili z výťahu a Milan odomkol dvere bytu, kde bolo na menovke ceruzkou napísané „dr. Samek“, prešli do predsiene, jej riadiaci orgán ju bez slova potiahol za rukáv, Eva na neho pozrela, ukazovák mal na ústach a oči vypúlené, čo malo zrejme znamenať, že nemá hovoriť, a tak mlčala, on sa postavil na stoličku, potom na stôl a nad dverami zvesil malý obrázok Benátok, na ktorom gondolier vezie po hladine kanála v gondole dvojicu v objatí, a na mikrofón, ktorý vykúkal z diery v stene zavesil šál.

Ešte stále s prstom na ústach prešiel do kúpeľne a pustil vodu z kohútika na vani, potom už voda hlasno špľachotala a konečne prehovoril. Riadiaci orgán Milan povedal Eve, že si má sadnúť za stôl, papier aj prepisovačku tam má pripravenú a že môže začať. Toto mala byť jej druhá správa.

Prvú napísala asi pol roka potom, čo podpísala ten papier. Tá mala veľký úspech, ale bola prijatá až po istých pochybnostiach. Neverili jej, ale nakoniec zostalo ticho. Kontráši sa nemýlili. Vymyslela si ju slovo od slova. Napísala vtedy, že cestou na pezinskú Babu uvidela z autobusu na odpočívadle skupinku ľudí a medzi nimi toho Havla. Keď bola na Veľkú noc doma, otec počúval v hornej izbe Hlas Ameriky a Slobodnú Európu a bolo to počuť oveľa lepšie ako Bratislavu alebo Prahu, a tam toho Havla vo vysielaní stále spomínali a aj v divadle to meno začula, keď chlapi v rekvizitárni s konšpiračným výrazom na tvárach analyzovali politickú situáciu. Rozprávali tlmenými hlasmi a jeden vždy stál vo dverách a pozeral do chodby, či nejde Hudjak, Fajčík, Hilda alebo Pastucha. Milan sa jej vtedy spýtal, či ho naozaj poznala, keď ale povedala, že toho Vladimíra Havla už videla aj na fotografii, tak mu bolo jasné, že je to výmysel, potom jej s tým kapitánom holubárom ešte priniesli ukázať fotografiu, na ktorej sedeli okolo stola akísi veselí ľudia, všetci sa jej zdali byť celkom sympatickí, vtedy videla disidentov po prvýkrát, a tí dvaja kontráši od nej chceli, aby im ukázala, ktorý je podľa nej ten Havel. Ukázala na dlhovlasého rozosmiateho bloňdáka s riedkymi zubami, ktorého hlava vykúkala spoza fliaš na stole, a Milan aj kapitán Jožko sa tvárili, že sú spokojní, a navrhli jej päťsto ká odmenu, ale Eva vedela, že je to finta, neverili jej, len to na ňu tak hrali. Ale prachom sa potešila. Pridala si dve stovky a kúpila si zimnú čiapku zo striebornej líšky. Vtedy sa nebála, aj keď vedela, že jej neveria, ale teraz sa bojí. A trápi sa. Bonzáčka nebudem, súdruhovia, nie. To, že videla v Trnave pred kostolom Hudjaka, to si chcela nechať ako svoje nebezpečné tajomstvo, svoju tajnú zbraň, alebo také voľačo, nevedela presne prečo, ale zaťala sa, a o to viac sa preto Eva Juhásová začuduje, keď sa jej riadiaci orgán po chvíli priamo spýta, že či tam náhodou niekde nezazrela aj niekoho, kto má v divadle významnú funkciu, napríklad riaditeľa Pastuchu a tak podobne, alebo nejakého politického funkcionára, napríklad súdruha predsedu Hudjaka.

Eva preglgla, nadýchla sa, vydýchla, dofrasa, odkiaľ oni toto všetko vedia? Oni fakt vedia všetko. Ale niekoľko dlhých rokov sa potom bude presviedčať o tom, že to nie je pravda, že je to fáma a legenda, ktorú si vybájili zbabelci a strachoprdi. A to ona nie je. To ja nie som. Ja nie. Jasná vec, že nie. Ale práve preto, že Milan a jeho šéfovia čakajú, že im to o Hudjakovi povie, tak im to nepovie. A just. Nepoviem. Keď o dvadsať rokov neskôr v Lacných knihách v Blave na esenpé v tej hrubej brožovanej, obchytanej a obšúchanej knihe, v Cibulkových zoznamoch, meno toho nášho nenávideného kádrováka nenájdem, tak ma to naozaj znepokojí, to nie je možné, za tým musí byť nejaká finta, aká?, ako to, že som sa až tak mýlila? Pomýlila si sa, Juhásová, pomýlila.

Hudjak bude v tom čase už štyri roky mŕtvy, bude odpočívať v pokoji v Nových Zámkoch na katolíckom cintoríne, na pomníku bude mať hviezdu, kladivo a kosák a čosi napísané esperantom, ale teraz, začiatkom zimy 1980 Ninel Zoltanovič zatiaľ ešte žije a je nebezpečný. Nebolo to nič príjemné, ale keď to muselo byť, tak to muselo byť, milá drahá, bola si dospelá, na rozmýšľanie si mala skoro mesiac, rozhodla si sa sama a dobrovoľne, chcela si byť úspešná, chcela si hrať divadlo, chcela si hrať v telke, vo filme, myslela si si, že ti to Milan všetko vybaví, tak si nesťažuj, ale nie, nie, jasné, ja si vlastne ani nesťažujem, ja si to len tak, akože sumarizujem. A spomínam.

Milan a ešte jeden chlapík, ktorý sa predstavil ako Karol, ju čakali v Blave v Savojke, tam chodili najradšej, vítali sa s ňou, aby to vyzeralo, že sú príbuzní, alebo veľmi dobrí známi a hlavne, aby to hostia od ostatných stolov videli a všimli si tú, podľa nich srdečnú, podľa nich rodinnú atmosféru, ktorú okolo seba šíria. Napadlo jej, že oni možno majú aj voľajaké herecké školenie, ich gestá, kŕčovitá a akoby srdečná intonácia, s akou recitovali svoje naučené repliky, smiech, úsmevné grimasy, to jej v jednej chvíli pripadalo akési až znepokojujúco dôverne známe. Mohla by im navrhnúť, že im dá niekoľko hodín praktického hereckého školenia, etudy a tak, taký rýchlokurz, nie? Zlý nápad? Vôbec nie. Prečo? Keď dobre zaplatia, tak čo? Aspoň získa kontakty, nie?

Dali si kávu, najprv hovorili o počasí, ako je ešte stále zima, potom o futbale a potom o holuboch, ten Karol bol zrejme holubár, chválil sa, že jeden jeho matador, fakt povedal matador, doletel z Amsterdamu do Šenkvíc za dva dni. Herečka Juhásová zahrala taký úprimný obdiv, že Karol bol nadšený, rýchlo si ho získala a on potom celé roky toleroval jej pasivitu, vlastne až do osemdesiateho deviateho. Oči jej vierohodne zažiaria záujmom a žičlivým obdivom k jeho udatným poštovým holubom, to má natrénované, to ovláda bravúrne, a Karol, inak kapitán československej kontrarozviedky a náčelník útvaru Cyril Leško, je dojatý a hlas sa mu chveje a Cyril sa chápavo usmieva, márna sláva, herečka je herečka, to tu ešte nemali, teda odkedy ho prevelili sem, na mesto, tak herečku ešte nekontaktovali a táto ich navyše sama kontaktovala, načalstvo bolo celé uveličené.

Dopili studené kávy a vlažné minerálky, zaplatili, Eva trvala na tom, že si svojich šesť päťdesiat zaplatí sama, a stále vysmiati a hlučne veselí, aby si všetci, teda hostia pri okolných stoloch, čašníci aj šatnárka, mysleli, že oni traja sú naozaj tá rodina, čo sa po rokoch zvítala, a z toho, že sa takto veselia, nič iné, nič iné.

Vyšli von na ulicu, v aute na parkovisku, bola to celkom obyčajná zelená škodovka, potom o chvíľu podpísala Eva Juhásová prehlásenie, že sa dobrovoľne rozhodla k spolupráci s československou kontrarozviedkou, že bude rešpektovať a dodržiavať pravidlá konšpiračného styku a že všetko zachová v tajnosti a to i potom, keď spoluprácu ukončí. A že bude používať krycie meno Hekuba. Súdruhovia sa začudovali, čudné meno, ale nenamietali nič. Podpísala, podala súdruhom ruku, bola prekvapená, že nemali dlane ani slizké, ani upotené a za nechtami zaschnutú krv, nič také, ten šéf Karol dokonca pekne voňal, príjemne ju to prekvapilo a tá vôňa je pripadala povedomá, náhle si spomenula na toho doktorka Viktora a jeho pichľavú bradu.

Na parkovisku sa potom pred autom veselo, srdečne a akoby priateľsky rozlúčili, vyzeralo to, že si obe strany práve dohodli voľajaký sľubný kšeft alebo tak voľačo, a bolo to. Necítila ani pocit osudového previnenia, ani nič podobné, dnes ráno sa ešte bála, myslela si, že to bude nejako zvlášť prežívať, že ju to bude trápiť, ale nič. Nič. Vlastne bola sklamaná, dobrodružstvo sa nekonalo. Zatiaľ. Juhásová, zatiaľ! Kapišto? Jasné, zatiaľ. Zo všetkých tých rečí, čo okolo seba v divadle počúvala, že kto všetko z tých skvelých, úspešných, čo ich denne počúvala z rádia alebo videla v telke, je fízel a donášač a ako z toho mnohí tí známi a slávni z branže skvele žijú a profitujú — sú lepšjé veci, jak pišať proti vetru, pani Evička — ako jej povedal Oskar Somora. Myslela na to, že všetkým tým, čo to robia, sa to istotne aj vyplatí. Zo všetkých tých rečí mala skôr dobrý pocit, akože teraz už bude všetko, ako má byť, že už konečne bude môcť predviesť svetu, teda predovšetkým tejto závistlivej a neprajnej bande v divadle, ale hlavne Bratislavákom a celému Slovensku, čo je tá Eva Juhásová vlastne zač, nech padnú na riť, zízajú a čudujú sa. A nech teda stane sa.

A stalo sa. Komunistov som dobehla a nikoho iného sa nebojím, myslí si Juhásová. Je si tým istá. Cíti sa ľahučká a uvoľnená ako po liečebnej kúre, po bolestivej operácii alebo po akupunktúre, nechápe to, nemá pre to vysvetlenie, ale keď práve teraz rýchlo kráča na autobusovú stanicu, vznáša sa niekoľko centimetrov nad chodníkom, tieň okrídlenej feny Hekuby sa vznáša za ňou po múroch domov, dobieha ju, už vie, uvedomuje si, kam už teraz patrí. Medzi všetkých tých mocných a nezraniteľných! Hekuba, kráľovná naša, stoj pri mne, prosím, a priazeň tvoja odoprená nech mi nie je do chvíľ života môjho posledných, že som si dala tvoje meno ako krycie, sa ťa hádam nedotklo, pani naša?!

Večer hrali „doma“ Luigiho srdce a herečka Eva Juhásová v jednej chvíli pocítila, že sa po dlhom čase už opäť na predstavenie teší. To sa jej už dávno nestalo. Pookriala. Zbavila sa hrozby. Cítila sa byť silná. Neohroziteľná. Silná.

Horváthovi — v spomienkach má jej bývalý manžel už len priezvisko — povedala o tejto svojej utajovanej hre až tesne pred rozvodom, ale jemu to vtedy už bolo dávno aj tak celkom jedno, bolo mu to fuk. Všetko mu už potom bolo fuk. Pil. Ani by mu nenapadlo trápiť sa tým, že Eva bola na nejakom zozname. Pil. S Milanom, svojím riadiacim orgánom, sa potom, po osemdesiatom deviatom Juhásová ešte stretla. Dokonca dva razy. Po prvýkrát náhodou, niekedy v deväťdesiatom treťom, štvrtom, pred Veľkou nocou, oboch ich to prekvapilo, zaskočilo. Ona prechádzala pred Manderlákom cez cestu, on tam pri kiosku hrýzol klobásu a rukou, v ktorej tú klobásu držal, jej zakýval, zdravil ju veľmi srdečne, chutilo mu a oči mu veselo žiarili. Ona potriasla hlavou, ako že ho vidí, ale v prvej chvíli nevedela, kto to je. Až keď prešla na chodník a vošla do mäsiarstva, hľadala jahňacinu, tak si zrazu uvedomila, kto to bol. Zdravil ju veľmi srdečne, napchával sa klobásou, chutilo mu a oči mu veselo žiarili.

Po druhý krát som toho Milana po rokoch stretla len nedávno v tej firme, v Nitre, kde sme boli s Fajčíkom žobrať o sponzoring na Q Štúdio, a Milan sa jej predstavil ako manažér firmy Július Majerčík, oblečený mal tmavý oblek a k bielej košeli si uviazal bledomodrú kravatu, čo je teraz veľká móda, a vyzeral ako boxer, čo sa ide ženiť, a tváril sa, že ju vidí prvýkrát v živote, ale, a to je podstatné, sľúbil, že o finančnom príspevku sa dá uvažovať, a Eve sa zazdalo, ako keby bol ľavým okom žmurkol, a ona si v tej chvíli všimla, že jej orgánovi na tvári čosi chýba. A hneď už vedela čo. Milan alias Július Majerčík tú bradavicu vedľa ľavého oka už nemal.

Sponzorský príspevok dostali, päťdesiat tisíc a ona si zasa uvedomila, že vtedy pre rokmi dobre urobila, čo urobila, že podpísala ten papier, bez Milana, môjho riadiaceho orgánu, orgána, by som sa s cigánskym Romano Othellom nebola dostala nikam, možno do Žiliny alebo do Brna, ale takto som, vďaka rozumu, ktorý som vzala do hrsti, vážení, precestovala celý svet a zažila toľko úspechov a slávy, ako keby som bola celý život v SND a bola zaslúžilá či národná herecká umelkyňa. Mám pravdu. Bodka.

Najprv ma chceli úkolovať, dva týždne ma Milan školil ako mám nadväzovať kontakty, dostala som adresy na emigrantov v Amerike, v Austrálii a na Novom Zélande, aj akési listy v zapečatených obálkach, ale potom sa čosi stalo, Milan mi len oznámil, že sa to ruší, že si uvedomili, že by ma to veľmi zaťažilo, že by to bolo od nich vraj nezodpovedné a riskantné. Potešilo ma to. A keď som potom uvidela na letisku vo Schwechate toho pána súdruha, vraj z ministerstva, ktorý mal zabezpečovať naše kontakty s československými ambasádami, tak mi to bolo jasné.

Ale keby vtedy neboli tí moji kontráši zatlačili, náš direktor by ma nebol pustil, nechcel riskovať a hlavne Pastucha rád predvádzal, akú má moc, a o miestnych komunistoch a o kádrovníkovi Hudjakovi ani nehovorím. To je asi jediný krát v živote, keď som konečne použila rozum, a ho použila som v pravú chvíľu a veľmi úspešne. Ale rozum a svedomie sú dve rôzne veci, vážení. To koho teraz presviedčaš, Juhásová, seba presviedčaš? Ty si fakt hnusná, cynická beštia. Šelma. Škodná. To je fakt, ale cynické beštie, zákerné, slizké, nevyspytateľné a úspešné, takéto postavy sa hrajú najlepšie, tam sa ukáže, aká ste herečka, čo viete. To vám povie každý z branže.

Ono totiž svedomie sa hrá na javisku dosť ťažko, vzdycháš, dvíhaš pohľad hore k reflektorom, stískaš viečka, potriasaš hlavou, hryzieš si nechty, motáš sa okolo portálu, ťažko dýchaš, slzu pustíš, ideš tam dušu vypustiť, a nič. V hľadisku ticho. Mŕtvo. Diváci si myslia, že máš chrípku, a ty zatiaľ hráš, že máš svedomie. Slečna Júlia, Lady Macbeth aj Betka Bátoryčka, to sú moje baby a aké svedomie potrebuje striga na metle? Som herečka, svedomie mám dávno vyoperované, zdegenerovalo na prívesok, nepotrebný, rizikový apendix, ako hovoril Viktor, svedomie, to zbytočné slepé črevo nemám a nechýba mi a žijem. Punktum.

Fakt som nikdy neoľutovala, že som to urobila, že som tú spoluprácu podpísala, aj po tých rokoch je mi slastne na duši, keď si spomeniem, ako sa zatvárila Hilda, keď sme sa stretli v krajčírskej dielni, kam prišla skúšať opravený kostým, lebo pribrala, ale nevedela, že na fermane už visí čierne na bielom, že bola preobsadená a že Mariutku už hrám ja, a keď jej krajčírka oznámila, že kostým má skúšať len pani Juhásová, tak zbledla, ozelenela, čosi zasyčala, vybehla, dvere zostali dokorán, v prievane lietali záclony a bolo počuť, ako zdivená Najmanová dupoce po schodoch na kádrové k Hudjakovi, ale nepomohla si.

Z telky z dabingu volali už o dva dni, že by ma Bindzár chcel obsadiť do hlavnej úlohy trinásťdielneho francúzskeho seriálu, ozval sa rozhlas — hlavná postava v hre o Márii Antoinette a celý repertoár nášho divadla bol postupne už zasa postavený na mne — Štyridsiaty prvý, Luigiho srdce, Báthory, potom Nora. Bolo to víťazstvo, aké si herečka zapamätá na celý život. Potom už nikdy som nebola takáto šťastná. A je to celé smiešne, takéto problémy, fakt, smiešne a slaboduché, nikomu som neublížila, nekradla som ani nepodvádzala, nikoho som nebonzla, Žofa v Trnave na pohrebe toho biskupa chcela, aby ju nafilmovali, predrala sa do prvého radu, kľačala priamo pred tým eštebákom, čo ju filmoval, prežehnávala sa trikrát za minútu a tých sedem či osem tragických grimás, čo si jej faciális zapamätal z antického repertoáru, tie vystriedala za ten čas veľakrát. Bola som tam. Stála som vedľa nej, mimochodom, bola to čudesná príhoda. Kontráši či eštebáci, tí to všetko vedeli skôr, než chceli odo mňa napísať tú správu, tí ma len skúšali, fintili. A je fakt, že Pastucha s Milanom mi skutočne pomohli. Fungovalo to naozaj zázračne a hlavne okamžite. Mala by som o tom napísať knihu. Dnes už píšu všetci. Čo ty na to, Juhásová?, porozmýšľaj, napíš niečo.

Herečka Eva Juhásová sa v poslednom čase častokrát zhovára sama so sebou. Má to svoje výhody, nemusí sa stýkať s cudzími ľuďmi, keď sa jej chce odpovedať, tak si odpovie, keď sa jej nechce, neodpovie. Mlčí. Ideálne. V tejto chvíli jej teda nestálo v emeldé a v jej ceste za vytúženou slávou už nič, na Bratislavu sa zatiaľ zaútočiť neodvážila, ale stále bola presvedčená, že ona je tá najlepšia herečka svojej generácie, držala sa však v ústraní, vyčkávala, číhala a dúfala, že ten bájny Vták Šťastie sa napokon predsa len unaví, priplachtí nad toto divadlo, zakrúži a pošpiní ju svojím zázračným guánom, čo je ono vzácne, chýrečné a sakramentsky drahé hovno, medzi hercami tak žiadané.

Ale táto vaša vrúcna viera a nádej, pani Juhásová, je v túto chvíľu to jediné, čo máte, je to dosť málo, ale budete si musieť tento svoj skromný majetoček strážiť a uvzato chrániť, a to chce nemilosrdnú guráž, dychtivosť a bezohľadnosť vyvolených hrdiniek. Ale už som povedala, že tie hrám rada. Najradšej. Verte mi. Veríme.

Obracať sa nemusíte, obzerať, ani pozerať späť, nezdržujte sa, buďte si istá, že tieň psej hlavy tam je, Hekuba je spoľahlivá kráľovná, utrpenie ju naučilo, prežila všetky svoje deti a bolo ich devätnásť… Jeden dobrý citát: „Žiadna skúsenosť ani žiadne poznanie nie je bez utrpenia.“ Múdri vedia. To dnes už viete aj vy, pani Juhásová. Áno, toto už viem. Som učenlivá. Tak pozor, drahé kolegyne, vážené dámy. Som odhodlaná, majte sa na pozore.

Boj to bude urputný, nebudú žiadne pravidlá. Všetko je dovolené. Vyšklbem vám všetky vlasy, každý zvlášť. Zohavím vás, rozhryziem vám tváre, vytrhám vám náušnice z uší, jazyky z úst, vyškriabem vám oči! To nepoznáte? Volá sa to divadlo krutosti. To teraz všade frčí. Teátrowrestling. Bonžúr. Tak.