ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Súdruh riaditeľ Pastucha drieme doma na gauči v kuchyni a uvedomuje si, že takto zomrieť by bolo dobre, veľmi dobre, najlepšie. Petra išla do Bratislavy, že má „rozhlas“, povedala, ale moc jej neverím, má ten jej rozhlas istotne aj dve ruky, aj dve nohy, aj šeličo inšjé a hučí do našej Peťky, kurizuje slečinke, ale to je jej vec, je dospelá, v tém já jej nebudem bránit, len nech jéj neublíži, aj tí Horváthovci ma pozvali do Jamy, že bude pečené prasa, ale nemám ja na takéto tie jejich herecké žúry a oslavy, priznám sa, vóbec, ale vóbec náladu ani chut.

Kedysi, za starých čias, to bolo všetko inak, to sa súdruh riaditeľ rád zúčastňoval všelijakých tých posedení, hlavne po premiére, keď bývali v Jame veľké pijálesy a pamätné mulatčáky. Veru tak. Napríklad na oslave päťdesiatky Lajka Chleba sme si aj zaspievali a porjádne, fest nahlas, aj partizánske, aj gardistické veru, to bolo akurát rok pred tým, než sa mi Sára obesila. Ona si veru lúbila prihnút, a kebych jéj to bol vtedy dovolil, tak by nám bola, jak bola tak dobre chytená, spravila aj striptíz, ale bolo veselo, to ma ešte bavil svet. Aj tá mladá Juhásová, že vraj jaksi moc slope, djevča nešťastné, zdá sa, že sláva jej stúpla do hlavy, škoda by jej bolo, škoda, je to dobrá herečka. Vzdychne si súdruh riaditeľ. Herci a tjé jejich grimasy mi kedysi ešte tak neišli na nervy jako dneska, myslel sem si, že si zvyknem, nezvykél sem si, nedalo sa, nedá sa to, nemóžem precaj počúvat, jak mi njékdo do očí hovorí, jaký sem já výborný direktor, smeje sa na mna, líška sa mi, pchá sa mi do riti a na druhý den už sedí na Mestskom výbore u Švacha a kydá na mna. Je to falošná bagáž. Já vjém, že to nerobjá len herci, jasná vec, že njé, ale oni to vedjá nejlepšjé, šak nékerí na to majú aj vysokú školu, majú predsaj odborné vzdelanie na to, aby sa dobre pretvarovali, nekerí majú aj červený diplom, a ten, kdo sa vjé lepšjé pretvarovat a hrat, že je njékdo druhý, než naozaj je, ten je lepší herec a večší umelec než ostatní. Fakt je, že Pastucha už dnes nevie s niektorými hercami v divadle ani hovoriť a rozhovorom s nimi sa vyhýba, ako sa len dá, a keď predsa len musí s niektorým z nich hovoriť, tak počas toho útrpného dialógu pozerá niekam mimo, preč, do diaľky alebo kamsi bokom, do zeme, len aby sa nemusel pozerať do tých pohotovo rozosmiatych očí, plných žičlivosti, natrénovanej úprimnosti a srdečnosti, ktorá z tých tvárí tak desivo samozrejme žiari, aby sme to teda sformulovali za neho. Neskaj už sa stránim kolektívu, je to chyba, vjém a komunista vo vedúcej riadiacej funkcii by sa mal chovat ináč, vjém, ale mne to jednoducho nejde.

Hnusí sa mi to tu, mal sem vtedy po vojne zebrat račej v Seredi teho Huberta, fabriku na šampus, ponúkali mi to, fajnový flek, jako straník a partizánsky velitel, dva-pet-petka, sem ani nemal protikandidáta, ból bych mal pokoj, aj pijatyky by bolo dost, a bol to flek generálneho. Vlado Kohucik mi dobre radil, ale vzal sem toto ich divadlo kvóli Sáre, to ona bola celá divá za divadlom, kebych bol čo len tušil, čo je to za žumpa, tak ma sem nikdo nedostane, veru njé.

A zasa, ako za tie roky už toľkokrát, je náš súdruh riaditeľ zmätený, je si neistý, jeho komunistická nátura bojovníka a zurvalca, ako ho nedávno charakterizoval v rozhlase v Školskom vysielaní herec SND súdruh Jarjabek, sa do tohto prostredia pretvárky a lží vonkoncom nehodí. A s týmto vedomím hrdinskej obety súdruh riaditeľ Štefan Pastucha aj zaspáva.