ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Vychádza z haly a ešte stále neverí, že sa to podarilo, že to šlo tak ľahko, podozrivo ľahko, čo za tým asi bude, voľajaký podraz? Čo napríklad tá babizňa, čo ju má Kohucik za sekretárku?, tá vyzerala nebezpečne, uvidíme, Juhásová prestaň panikáriť, možno za tým fakt nič nie je. Zarazí sa, zastaví sa pred vchodom orámovaným ťažkými zelenými závesmi, s pravou nohou na prvom schodíku, je ich spolu päť a vedú do presklenej zimnej záhrady, na ktorú sú tu, v Prvej Slovenskej Dolnozemskej veľmi pyšní, videla to v telke, keď banku otvárali, a je fakt, že to vyzeralo celkom dobre, veľmi dobre.

Vyrastené palmy v sudoch s medenými obručami, je ich spolu desať, tvoria impozantnú alej, čo ústi k fontáne, za ktorou v šere prízračne žiari modrozelené akvárium, ktoré má rozmery malého autobusu, v zákutiach medzi palmami sú rozostavané červené a čierne kožené kreslá a za mohutným rozkvitnutým rododendronom sa skrýva masívna pohovka potiahnutá bielou kožou, súdruh Kohucik je frajer, márna sláva, jeho bojarské maniere ho neopustili, skôr naopak, až teraz sa môžu prejaviť vo svojej okresnej či krajskej rafinovanosti, ale je fakt, že toto tu voľačo stálo.

Juhásová spomalí, opatrne a s akousi bázňou prejde až k akváriu, kde medzi čiernymi skaliskami leží trup potopenej lode so štyrmi komínmi a zlovestnou dierou na boku, zrejme Titanic, okolo ktorého lenivo a majestátne plávajú velikánske červené ryby, a za nimi sa vznášajú červené závoje, čo vyzerá tak, ako keby tie ryby krvácali, odkiaľsi znie hudba a Eva si spomenie, že jej Geňo kedysi dávno, pred mnohými rokmi raz večer čosi takéto púšťal, takúto voľajakú áriu a rozprával jej vtedy o nejakých dvoch skladateľoch, z ktorých jeden je vraj pochovaný bez hlavy, na toto si spomenie Juhásová a všimne si, že z vraku potopenej lode vylieza krab a je modrý, fakt je modrý, s tým akvárkom sa niekto parádne pohral, pekné to tu majú. A teraz tú melódiu ktosi zapískal. Už chvíľu kráča za tou peknou babou s elegantným klobúkom na hlave starší mohutný muž v čiernom obleku s paličkou, o ktorú sa opiera veľmi nonšalantne, a herečka zahľadená do hlbín akvária nemá ani tušenie, že jej zastal za chrbtom. V tej chvíli sa ozve z modrozeleného šera za akváriom tiahle zavytie. Hlboké, bolestné, žalostné, žalobné, prosebné. Pískanie prestalo.

Herečka sa s ustrašeným výrazom pozerá medzi palmy, hľadá pohľadom toho psa, nedajbože vlka, Juhásová, máš halucinácie, obzrie sa, zľakne sa, vypúli na muža oči, čosi kokce, pán profesor sa ukloní a takou prešporáckou českou slovenčinou prehovorí, dobrý den, madam, jsem Sovíček, volali ma ze sekretariátu pána generálného, mám vám ukázat naši chloubu, našu pýchu, už ste jí, koniec koncov, slyšela, jak se ohlašovala, prosím, tuná, prosím, račte. A zase zapíska tú melódiu.

Stredoškolský profesor dejepisu Karel Sovíček pochádza z Bratislavy, teda z Račišdorfu, kde bol jeho otec, inžinier Hubert Sovíček, majiteľom veľkoobchodu s vínom a aj počas Slovenského štátu na Slovensku zostal, mal mimoriadne zásluhy, bol pre tento štát dôležitý, víno je magická sila. Poručík Jaroslav Sovíček, poručík Červenej armády, Karolov starší brat, sa na jar v štyridsiatom piatom stretol v skýcovských lesoch s bojovým druhom, partizánom Vladom Kohucikom z oddielu Abel, a bolo z toho veľké súdružské priateľstvo, po vojne to bol popredný komunistický funkcionár a člen pléna úvé, potom po čase v Trnave sa s ním Karol stretol v akejsi kultúrnej komisii, on bol vtedy už krajský ideologický tajomník, RSDr., a dnes je to ten náš pán generálny riaditeľ, a jeho urodzenosť zamestnala pán profesora v banke najprv ako referenta, čo ale úspešné nebolo, potom ako vedúceho propagácie a marketingu, kde pán profesor tiež sklamal, ale vďaka starému priateľstvu s jeho bratom sa pán generálny zachoval ohľaduplne, súdružsky, ako pravý boľševik a z práce ho neprepustil. Je v banke naďalej trpený a v súčasnosti je na výplatnej listine ako informátor a vrátnik, ale jedinou jeho prácou je starať sa o milovanú suku pána riaditeľa Hekubu. Je to krásny biely pes, ozrutný, divoký, nevyspytateľný, zákerný. Meno mu dal pán profesor Sovíček, veľký milovník a zdatný znalec antiky, keď si to roztomilé a nesmierne drahé šteniatko priviezol pán generálny riaditeľ Kohucik z dovolenky v Turecku, kde ho šesťtýždňové za veľmi zvláštnych, desivých okolností kúpil za tritisíc, tak prosím, tritisíc dolárov!, pán profesor doteraz neverí, že to bola naozaj takáto suma.

Teraz zašiel za akvárium, ustúpil bokom a Eva vidí v oči ťahajúcom modrom svetle vo vode jeho zvlnenú siluetu, ten dedko čaká na ňu, tak pridá do kroku a tesne za ním zastane a užasne a preglgne, ale na viac sa nezmôže. V tom magickom farebnom svetle stojí proti ním ozrutný biely pes, ten baskervillský by bol vedľa tohto tvora trápny pudlík, je to biela suka pokrytá krátkou hustou srsťou, na mohutnom zápasníckom krku má posadenú hlavu, ktorej útočný tvar pripomína pancierovú päsť, tlama pripomína ťažké kladivo, krátke špicaté uši nastražené a po bokoch krásne tvarovaného nosa sú hlboko v lebke zapadnuté sliedivé oči, zlé, nevraživé, útočné, chvost má suka skrútený do roztomilého klbka.

Pes, je to fena, stojí celkom bez pohybu, ťažké brucho jej visí, čierne spuchnuté struky sa dotýkajú dlažby. Juhásová po chvíli pozrie cez plece na toho starého muža, ktorého tvár je rozžiarená pýchou a majetníckym šťastím, a jeho vodnaté zelenkavé oči sa veselo pýtajú, že čo teda tá herečka na to, už by bolo načase, aby jej ústa začali chrliť komplimenty a chvály. Ale herečka nič, ako hypnotizovaná pozerá tej suke do očí, jej uši pod tým veľkým klobúkom počúvajú kynologický výklad, ale ona nevníma nič, chveje sa, pritiahne si kožený kabát okolo bokov, cíti, že sa čosi deje, začína tušiť, akú odpoveď dostane, keď sa spýta na to, čo chce vedieť, čo chce tak veľmi vedieť, bojí sa tej odpovede. A pán profesor Sovíček sa teda tej čudnej madam musí sám spýtať, že teda čo ona na to, však je to krásne zviera, nie?, je to trojnásobná víťazka európskeho šampionátu služobných psov, sedemročná suka tureckého útočného ovčiarskeho plemena akbash a volá sa Hekuba, podľa tej trójskej kráľovnej, čo bola matka hrdinského Hektora… — a pozrel na Juhásovú, že či si všimla jeho znalostí, a po chvíli dodá, už suverénne s vedomím dobre informovaného znalca, že tá trojská kráľovná porodila devätnásť detí a všechny je přežila, tomu se řekne tragedie, že jo…

Juhásová prestala dýchať, pozerá na toho múdreho dedka, oči sa jej zväčšili a pokryli beľmom, tým sivasto bledomodrým zákalom, ktorý používajú herečky ako jeden z výrazových prostriedkov antického repertoáru, polohlasno preglgne a urobí čosi nečakané a čudné, a starý pán na ňu pozerá a čuduje sa. Tá návštevníčka ako keby ticho vykríkla a ona skutočne urobí úkrok bokom, zmätene sa poobzerá, prebehne k najbližšiemu kreslu, na ktoré ťažko dosadne, zloží si z hlavy ten kovbojský širák, roztrasenými rukami vyberá z kabelky papierové vreckovky, utiera si tvár, dychčí, trasie hlavou, ako keby hľadala slová, ako keby chcela čosi vysvetľovať. Pán Sovíček, skúsený kynológ a člen niekoľkých medzinárodných komisií, jej potom v krátkosti poreferuje o podivuhodnom osude tej nádhernej psej matere, je to osud podľa jeho slov „nanejvýš nepřejícny, až anticky tragický“ a po slovensky dodá, že taký osud si ten tvor nezaslúži. Suka Hekuba je teraz už kotná po tretíkrát a zatiaľ po každom vrhu mladé zadlávi a niektoré zožerie, zabrániť tomu je prakticky nemožné, pred štyrmi rokmi sa o to pán Sovíček so svojím synom, policajným psovodom pokúsili a dopadlo to veľmi zle, rozzúrená Hekuba synovi odhryzla malíček a jemu vytrhla kus lýtka, preto kríva a československy dodá „prosím, prominte, nie je to pekný pohled, ale pro představu", a starý pán si vyhrnie nohavicu a ukazuje Eve Juhásovej dokaličené lýtko, pod klenom mu okolo kosti visí len kus spľasnutej chlpatej kože, nič na ukazovanie to nie je, a ešte dodá, že jediná cesta, ako od tejto suky tureckého akbasha, najväčšieho a najlepšieho pastierskeho psa na svete získať mláďa, je, hneď po tom, ako vrhne, ju zastreliť. Sú takí chovatelia, čo sa toho neštítia, na Balkáne, v Chorvátsku, v Turecku sú chovné farmy, kde takto praktikujú chov tohto plemena, šteňa tohto plemena sa predáva až tri tisíc euro, rozumie sa. A pán učiteľ zasa myslí na to isté, na to, čo mu napadlo pred rokmi, keď si pán generálny priviezol Hekubu ako šteniatko z letnej dovolenky, že sú to hriešne peniaze, hlas sa mu trasie rozčúlením, ale nepovie nič. Dychčí a mlčí.

Aj Eva Juhásová mlčí, ani nie je rozhorčená takými praktikami, ani nie je ohúrená tou sumou, pán Sovíček je v rozpakoch, čudná osoba je to, čudná, ale žena je to krásna, to je fakt, no, herečka a ona až po hodnej chvíli zašepká, že je to krásny pes, naozaj krásny, ťažko vstane, vlasy si prečeše prstami, klobúk vezme do ruky a bez slova, bez pozdravu odchádza.