ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Eva Juhásová by chcela byť, veľmi by chcela byť presvedčená o tom, že ich manželstvo s Mišom je ešte stále šťastné a aj ona že je šťastná, a to presviedčanie ju nivočí, presviedčať samu seba, to je, verte, namáhavé a vyčerpáva, ale to ste vedeli aj bezo mňa. To komu sa vlastne zdôverujem? Sebe? Dôverujem ešte aj niekomu inému?

V noci som nemohla spať, malý dával o sebe vedieť, ako sa patrí, vyvádzal, kopal, alebo tam vo mne plával, alebo čo tam stváral. Pozerala som aj do tej múdrej knihy, ale nič. Nemohla spať. Nemohla vydržať v posteli, jej manžel, herec Mišo Horváth, filmuje už skoro mesiac v Budapešti a má v divadle neplatené voľno. Chýba mi. Vydržím. Musím. Vyplatí sa. Vypočítali si, že sa to vyplatí, chceli by si kúpiť auto. Už to rátali, ale trabant nechcú ani škodovku nechcú, možno to vyjde na wartburg. Taký ten kombi, v tom sa dá aj spávať, Mišo hovoril, že všetci herci v SND ho majú, je to vraj najlepšie socialistické auto, na naftu a najväčšie. Ale Eva tajne dúfa, že by to mohla byť aj tá malá fiatka, Norika Zlatošová jej sľúbila, že bony zoženie, ale to je len taký jej súkromný a veľmi tajný sen. Zababuší si hlavu do vankúša, druhý vnkúš si pritlačí kolenami na brucho a chce zaspať. Nepodarí sa.

Potom počuje na schodišti hlasy a niekto zaklope na dvere, najprv tichšie, potom hlasnejšie, potom už je klopanie hlasné, energické, nedočkavé. Eva počúva tie hlasy a pokúša sa rozoznať, kto to je pred jej dverami, samí chlapi, herci, partia hic, samí opilci a flamendri, ten hrubý hlasisko to je Grauss, toto je Laco Janek, a to sa Eva čuduje, lebo ich dramaturg sa hereckej spoločnosti dosť stráni, toto je tá sviňa Fajčík, ten ženský hlas nepozná, zbalili nejakú slečnu, toto je Osinko Somora a ten, čo spieva, to je ten režisérko, Oľgy Hojtášovej syn, čo by mal u nás v divadle robiť diplomovku a Eva ani nevie ako sa vlastne volá, ale štve ju, lebo len furt predvádza, aký je múdry a čo všetko ho v tej škole naučili. Čo, dofrasa, v takejto zostave odo mňa chcú, je noc, nie?

Zatiaľ sa v posteli ani nepohla, ešte stále dúfa, že nebude musieť vstať, ale tí za dverami po chvíli už vykrikujú, jeden cez druhého, aby otvorila, že nebude banovať, že je to dôležité. Vstane teda, linoleum ju chladí na pätách, strasie ju zima, ľavou rukou si dvíha brucho pod nočnou košeľou, pravou odomkne, Osinko Somora sa na ňu vrhne hneď vo dverách, objíma ju, potom jej dramaturg Janek bozká ruku a ospravedlní sa, prepáčte, Evička, ale je to naozaj dôležité, on jej vyká, v ruke má ružový fascikel, oháňa sa ním, ako keby to mal byť dôvod ich nočnej návštevy, Rudenko sa uvelebil na posteľ, otvára fľašku, Fajčík s akousi slečnou sa k sebe túlia v kúte za skriňou, Barbo s tým režisérikom tichučko spievajú Plují lodi do Triány a Eva Juhásová na to všetko pozerá a neverí, že sa jej to nesníva.

Zase ju strasie, Janek si to všimne, zvesí z dverí Mišov župan a pomôže jej ho obliecť, je galantný a oblizuje ju slizkým úsmevom. Stále sa všetci usmievajú, ja sa z nich zbláznim. Čo sa deje? Čo chcú? V tejto chvíli jej Laco Janek začne čosi vysvetľovať a Eve Juhásovej už to začína byť všetko jasné a vzápätí ju s Osinkom Somorom galantne a vo valčíkovom rytme odvedú do kúpeľne a privrú dvere. Eva sedí na vani a počúva. Chlapci si boli najprv v Jame vypiť na oslavu tej rezolúcie, čo sa im ju podarilo konečne spísať, a teraz sa podgurážení vydali za ňou, aby ju zlomili a prehovorili ju, aby nekazila tých sto percent. Aby aj ona podpísala. Hovno, chlapci, hovno, nasrať, dajte mi pokoj! A vydýchne si. Vždy, keď je takáto vulgárna, tak sa jej uľaví, ako keby sa jej s tými hnusnými slovami dostalo do pľúc viac kyslíka. Dobrý recept, dobre vedieť.

V tom ružovom fascikli sú dva papiere, ten jeden papier je list vedenia nášho divadla Mestskému výboru Komunistickej strany Slovenska, na druhom papieri je zoznam všetkých členov vedenia emeldé, umeleckého súboru a všetkých zamestnancov, a pri každom mene je vlastnoručný podpis. Chýba jediný podpis a to pri tvojom mene, zlatenko, — povie jej s úsmevom Osinko a otcovsky ju pohladká po vydutom bruchu, na malíčku sa zaleskne jeho chýrny pečatný prsteň — na čiernom kameni sú prepletené písmená O a S, — Eva mu ruku odstrčí a začuduje sa. Ako to? Čo napríklad, páni súdruzi, môj muž? Mišo to predsa nemohol podpísať, je v Budapešti. Janek má odpoveď — tvoj Miško zatelegrafoval, že súhlasí… (so vstupom vojsk súhlasím — stop — em horvat — stop)… blanket mám hore, v kancelárii, môžem ti ukázať. Ako to? Ako to, že o tom nevie? Prečo jej to Mišo nepovedal? Prečo mi to nepovedal?

Ty, Evička, si teraz jediná, jediná, zlatíčko naše, čo to nepodpísala, a tak ťa chceme v mene celého divadla poprosiť, veľmi pekne poprosiť, dodá galantne Osinko, aby si to podpísala, aby z toho neboli nejaké ťahanice a aby sme nemali zbytočné problémy, zajtra sa im má ten zoznam odovzdať… My vjéme, srdienko, o tej tvojej tragédii, aj sme to Ninelovi povedali, že teda nech sa to pokúsi na Mestskom výbore akosi vybaviť, ale poznáš Hudjaka, sľúbiť síce sľúbil, ale je to baran tvrdohlavý, starý boľševik, mno, spoľahnúť sa na neho nedá, takže keby si to podpísala, bol by pokoj, vieš, chceme ťa ako kolegyňu teda pekne poprosiť. Všetci stíchli.

Eva v tom tichu bez slova vstane, vyjde z kúpeľne, kráča zoširoka, župan si pridržiava na bruchu, prejde k dverám na chodbu, otvorí ich dokorán, zakričí, že majú všetci vypadnúť, a že hneď a okamžite, a ešte raz zareve, že nech zmiznú, že nechce nikoho vidieť, to víno si vezmite a pohnite sa, ja chcem spať. Fajčík sa pokúsil čosi vysvetľovať, ale znelo to ako vyhrážanie, Eva ho sotila do pŕs, zapotácal sa, ale tá jeho neznáma slečna ho pridržala, Osinko sa už mračí a zúfalo krúti hlavou, nerobíš dobre, zlatinko, budeš banovať, zle robíš, skús si to ešte rozmyslieť, bude z toho zle, uvidíš. Zabuchne za nimi dvere a chcela by sa rozplakať, ale nedá sa, nedá sa, nedá sa, čo už, poplačeme si inokedy, dôvod sa nájde ľahko.

Dobrú noc, dobrú noc, Karolko, videl si to, počul si to, takto ma chceli dostať, ale ja nepovolím, ty vieš, že nie, dobrú noc, Karolko, len pokojne spi, dobrú noc. Prejde k fotografii prilepenej na stene, na ktorej je chlapec, čo sedí na bicykli, frajersky, bez držania, v pravej ruke drží zmrzlinu, ľavou robí na toho, kto ho fotografuje, dlhý nos a vyškiera sa. Karolko. Eva mu kúpila jeho prvý bicykel z honorára za telku, čo robila ešte na škole, pod pásmi transportéra zostali len kusy plechových trubiek, drôtov, kusy skrvaveného tela a rozdrvená Karolkova tvár vtlačená do snehu. Natiahne sa, fotografiu na stene pobozká a zhasne.

ŠŤASTNÝ NÁDEJE HLAS

(Voiceband družby)

DIRIGENT, RÉŽIA Večne živý Plukovník EeFBu

SPIEVAJú: Ženské zbory SĽUK-u, LúČNICE a 100-členný gardový zbor 5. tankového pluku Sovietskej armády na území ČSR

ÚČINKUJÚ: LEONIDILBÉ, 1000 ČS. ŽIEN, 1000 ČS. NOVORODENCOV, 100-ČLENNÝ GARDOVÝ ZBOR

OBRAZ PRVÝ

(Opona sa dvíha, v diaľke spev. Na tankodrom svieti žičlivé, lež spaľujúce slnko, kŕdle motýľov preletujú z tanku na tank, z jedného obrneného transportéra na druhý, po blankytnom nebi preletujú helikoptéry a v diaľke kreslia nadzvukové stíhačky MIG 15 nádherné kliky-háky. Svet je krásny a bezpečný. Z neba sa zo všetkých sveta strán nesie z reproduktorov žičlivá zdravica priateľa nám nanajvýš drahého.)

LEONIDILBÉ (nadšene, otcovsky): Vy nadežda naša, vy i vaši ďéti!

100-ČLENNÝ GARDOVÝ ZBOR (zaburáca): Ura!

1000 ČS. ŽIEN (šťastne, nahlas, unisono): Slibujeme, že nesklameme, nikdy nikdy, nikdy, nikdy, nikdy nesklameme, tak sľubujeme!

LEONIDILBÉ (dojatý k slzám): Spasiba vam, daragije, spasiba!

100-ČLENNÝ GARDOVÝ ZBOR (mrazivo zaburáca): Ura!

(Tisíc československých žien si ľahlo naznak do rozblateného terénu, vzpínajú sa do mosta, v pôrodných kŕčoch dvíhajú nohy dohora, k slnku a so šťastným úsmevom na perách rodia, kričia od bolesti a nadšene spievajú. Z ich tiel vychádzajú stovky nevinných Čechoslováčikov v bielych košieľkach zmáčaných plodovou vodou, s červenými šatkami okolo krku, potkýnajú sa o pupočné šnúry, chceli by plakať, ale spievajú. Krásne spievajú.)

1000 ČS. ŽIEN (unavené pôrodom zaspávajú, spia, snívajú a aj vo sne s vervou recitujú, naliehavosť ich kadencií je veľmi pôsobivá.)

LEONIDILBÉ (má v hlase slzy šťastia): Ó, ó, ó, kakaja rádosť! Kakája krasatá!

100-ČLENNÝ GARDOVÝ ZBOR (mrazivo zaburáca): Ura!

1000 ČS. NOVORODENCOV (nariekajú a spievajú):

1000 ČS ŽIEN a NOVORODENCOV (nadšený spev):

LEONIDILBÉ (má v hlase staccato veľkokalibrového guľometu): I pačimu vy sičas predateli? Pačimu? Predateli-predateli-predateli pačimu-pačimu-pačimu mumum muddddddddd ddddddddd dddddddd!

100-ČLENNÝ GARDOVÝ ZBOR (rev): URRRRRAAAAAAAAAA!

(Vojaci sa rozbehli k tankom, nasadajú, motory zaburácali, tanky sa pohli proti deťom, ktoré im kráčajú v ústrety a v ručičkách držia vlajočky, v ľavej sovietsku, v pravej československú, scéna sa modrozeleno zatmieva, opona padá, za oponou nárek tisícky novorodencov… a rachot motorov, potom svetlo v hľadisku.)

PRESTÁVKA

Bufetárka s vozíkom rozváža pivo, kvas, varené víno, vodku, guláš alebo boršč, limonády, nanuky, moroženoje, pukance a čipsy, podľa aktuálnej ponuky.

OBRAZ DRUHÝ

(Je po prestávke, opona hore. V striebristom mesačnom svetle tancuje po scéne tisíc skrvavených mŕtvoliek detí, v ručičkách dvíhajú kladivká a kosáčiky, tancujú bez hudby, ale veselo. Po pätnástich minútach sa ozval potlesk, znie, silnie, buráca. Svetlo sa premieňa, mŕtvolky detí poslušne obživli, všetko je ružové. Dunivý aplauz otriasa budovou a trvá dvadsaťštyri rokov. Potom ticho. Opona padá.)

KONIEC