ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Na rohu oproti tej veľkej križovatke pred Priorom, kde teraz stojí uprostred cesty tank, je malá reštaurácia, hovorí sa tam tomu „U Šefčíka“, a chodia tam jesť a na pivo aj herci z divadla, varia tam slušne, je to od divadla len kúsok, a aj súdruh riaditeľ tam chodia, niekedy pozve aj Laciho Janeka alebo niektorého nášho režiséra. Hercov ani herečky nikdy. V stredu 25. augusta 1968 bol na dverách z ulice od rána izolepou prilepený papier, na ktorom stálo:

Tu sa konal kar po pohrebe súdružky Nussbaumovej, Pastuchovej milovanej Sáry, direktor objednal chlebíčky, päťdesiat krémešov a sedemdesiat káv, ale povolenie musel dať ten maďarský plukovník, súdruh Berczky, ten sa potom aj na chvíľu zastavil, vyslovil direktorovi sústrasť, ale pripiť si nechcel. Disciplína. Pokrútil hlavou. Zasalutoval. Pred dverami nechal hliadku, direktor vojačikom potom večer osobne zaniesol tanier chlebíčkov. Už sa potácal.

Pastuchov spolubojovník Vlado Kohucik z Trnavy priniesol víno a kartón Stoličnej, a keď videl, ako to, čo sa stalo, komandíra až tak zlomilo, rozplakal sa súdruh krajský ideologický tajomník, veru tak, objali sa tí starí spolubojovníci pred bránou horného katolíckeho cintorína a vzlykali, Eva s Norikou Zlatošovou fajčili pod lipou pri plote a videli z ústrania tú dojímavú scénu a Juhásovej prišlo toho Pastuchu aj ľúto, a čo, aj komunisti sú ľudia, nie?

A na kare bolo veselo, vypilo sa dosť, aj sa nasmiali, ako sa patrí, kar má byť veselý. Direktor bol spokojný. Šak tak to je správne, njé? Aspon móžu šetci potom vyprávat svojim vnukom, jak sa kalila tá pravá komunistická ocel, jakí sme my boli ludjá, ozajstní, jednoduchí, aj ked sme mali velkú bolest, vedeli sme ju prekonat, vedeli sme s nú žit, ale tažké to njékedy bolo, súdruzi, povjém vám, tažké.

Teraz je štvrtok ráno, pol šiestej, Etela Sojková „U Šefčíka“ upratuje, slnko, čo sa predralo pomedzi strechy domov, svieti do okien a vedľa rozospatej upratovačky chodí po stene jej nachýlený tieň a ona si pospevuje, čosi si občas zahundre a je spokojná, že jej práca ide od ruky, povysávala jedáleň, zamietla dva schody pred vchodom, poumývala kuchyňu a ešte jej zostali klozety. Najprv Dámy, tam je to vždy čisté, ale na Pánoch, tam to býva horšie, oveľa horšie, ale musí si švihnúť, každú chvíľu príde kuchár a možno aj šéf na kontrolu. Cez oblok vidí na chodníku tých dvoch maďarských vojakov, ktorí tam stoja ešte odvčera popoludnia. Dohovjé, čo tu také dóležité strážia. Pokrúti hlavou.

Dvere na WC otvorí kolenom, Brano-zavíra samo, tlačí ich pred sebou, a potom čosi uvidí, zľakne sa, vykríkne, celá sa roztrasie, vedro s vodou postaví opatrne na zem, zmeták oprie o stenu, počúva, či sa za dverami niečo nehýbe, chveje sa, hryzie si pery, chvíľu nevie, čo má urobiť, je nervózna, bojí sa, ale je aj zvedavá, šatku na hlave si posunie z čela do vlasov a rázne vstúpi, čosi si ticho hovorí, že by sa modlila?, to asi nie, ale niečo si hovorí, presviedča sa, že niečo musí spraviť, mala by zavolať esenbé, ale telefón je len v kancelárii u šéfa a ona kľúče nemá, tam neupratuje. Počká na Mira.

Miro Vespényi je kuchár, už stojí na druhej strane cesty, čaká na zelenú a už z diaľky vidí tú Cigošku, čo u nich upratuje, aj tých dvoch vojačikov, čo ešte stále stoja pred vchodom, prebehne cez cestu, vojaci ho bez slova pustia, odomyká a jeden z nich mu povie po maďarsky, že sú smädní, a kuchár im bez slova za barom natočí z kohútika vodu, po maďarsky vie lepšie ako po slovensky, ale nepovie nič, bez slova postaví fľašu pred dvere na chodník, zatvorí a zamkne.

Na panskom vécé leží v kaluži vody, ktorá vyteká z pisoárov, starý muž v čiernom obleku, leží dolu tvárou a na kachličkách okolo hlavy je zaschnutá čierna krv, keď ho obrátia na chrbát, vidieť, že má krv aj na ústach. Muž sa pokúsi niečo povedať, ale jazyk ho neposlúcha, ešte stále je na mol. Kuchár Vespényi zatelefonuje z bufetu, čo je v susedstve, a esenbácke auto so zapnutým modrým majákom sa prirúti cez križovatku, skôr než sa on stihne vrátiť.

Príslušníci sa vypytujú, či nevedia, kto to je, nevedia, ale kuchár zaváha a povie, že muž mu je povedomý, že on je možná z tej včerajšej akcie. Potom súdruhovia príslušníci zavolajú sanitku, chvíľu vysvetľujú maďarskému veliteľovi, ktorý pred chvíľou vyliezol z tanku na križovatke a ráznym krokom vstúpil do reštaurácie, že čo sa to tu deje, pokýva chápavo hlavou a esenbáci teda prevezú neznámeho do nemocnice, kde ho ale v tomto stave odmietnu prijať, ošetria mu rany na hlave a na ústach, nie je to nič vážne, a sanitka ho odvezie na záchytku do Nitry. Sprevádza ich obrnený transportér.

Tu sa súdruh riaditeľ Pastucha preberie až o piatej popoludní, ruky má pripútané koženými remencami, hlavu má obviazanú, na brade leukoplast, začuduje sa, že je oblečený a celý v čiernom, čo to má byt?, čo sem to, kde to sem, čo ležím v truhle, či kerého šlaka?, šak sem ešče živý, potom si už spomenie a začne vykrikovať, haló, haló, počujete ma, je tu njékdo?, vojde veľký chlap v bielom tričku, no, dobré ránko, už ste vyspatý?, povjém vám teda, vy ste sa zrichtoval, súdruh, hanba, ste pomaly dedko a takto sa zlinírujete, čo keby vás videli vnúčence, čo?, odviaže ho, tak podte pekne hore, stávat, spíšeme to.

Pastucha mlčí a pomaličky, poslušne vykročí za ním, hlava ho bolí, je ťažká a ako keby mu ani nepatrila, vlasy nad ľavým uchom má zlepené krvou, no, ty si musel vyzjérat, Štefanko, fuj, že sa nehanbíš, nomenklatúrny káder a takto sa ožere, súdruhovia na Mestskom výbore, tí ťa dajú do laty, súdruh riaditeľ, aj sa posereš, milý, zlatý!

Erdegbaba v bielom plášti, dežurná, strážkyňa mravnosti, poriadku a disciplíny, vychovávateľka, kádrováčka, sudkyňa, už od pohľadu mrcha, tjé sú furt nasraté, také já poznám, tá Pastucha dôverne pozná, zamračená a profesionálne nevrlá, sedí za stolom na konci chodby a pozoruje prichádzajúceho previnilca. Za chrbtom má biele dvere s výstražným nápisom Kancelária, založí si okuliare, pozerá na Pastuchu prísno, nevraživo, výchovne, vyčítavo, on je nezodpovedný jedinec, flamender, opilec a ona je orgán, chce od neho preukaz totožnosti, to náš súdruh riaditeľ ale nemá, babizňa gáni, ako je to možné, dospelý človek, hlava šedivá a chodí po svete bez dokladov. Za oknami je vojna, všade chaos a tento tu sa ožerie, že nevie o sebe. Čo sme to za národ?!

A či teda súdruh zaplatí v hotovosti alebo mu dá šek, veznem šek, fíha, to bola drahá postel, povjém vám, tristo korún, to je dost, súdružka, ale mne to za to stojí, lebo Sára by mala radost, že je veselo a hojne. K tej sume si ešte, vážený, prirátajte štyristo korún za tú sanitku, čo vás priviezla, baba sa zlomyseľne zaškerí a povie — mój zlatý! Mrcha. No zbohom, povie Pastucha a spýta sa: a móhel bych si zavolat? Prosím, povie šefka, ked to funguje, skúste, a ako majiteľka telefónu je v tejto chvíli ešte dôležitejšia, zatvári sa neprístupne, neoblomne, trpiteľsky vzdychne, to by ste neverili, čo sa ľudia naotravujú, pokrúti hlavou, vstane, pristúpi k dverám, otočí kľúčom, ustúpi a pustí nášho súdruha riaditeľa k telefónu na stole. Pastucha zavolá na vrátnicu emeldé, nech zoženú Jana Vajcúna, že má pre neho prísť auto, áno, do Nitry na záchytku, áno na záchytku, Oskar Somora preglgne, nadýchne sa a potom mu s obavami v hlase trasľavo vysvetľuje, že dvor je obsadený transportérmi, brána je zatarasená poľnou kuchyňou, Maďari varia guláš, a keď sa niekto priblíži k oknu, tak strieľajú do vzduchu. Bohužiaľ, direktor. Skús taxík, direktor. Dobrá rada nad zlato. Pastucha zabohuje a buchne slúchadlom, Baba Jaga sa rozčúli a vykríkne, to čo robíte, súdruh?!, to sa ako správate?, chovajte sa slušne, lebo zavolám bezpečnosť, dobre?! A keď sa jej náš direktor vzápätí spýta, či mu môže zavolať taxík, tak prekvapene zodvihne obočie, tento ožran si žije nejako sakramentsky na vysokej nohe, a je to blázen, njé? Nad mestom lietajú helikoptéry, pri stanici pred chvíľou prevrátil tank autobus a on chce taxík. Je to blázen. Kdohovjé, kdo to je, radšej sa budeme krotit — a už bez jediného slova vytočí číslo a do slúchadla povie len, že volá Záchytná stanica, Zárubová, a že tu majú zákazníka, nech pošlú vozidlo, a položí. Potom ešte chce od súdruha riaditeľa podpis na faktúru za služby, celkove trikrát, kópiu mu podá a stále bez jediného slova vojde do kancelárie a zatvorí za sebou dvere. Zmizne. Ako by tu nikdy nebola.

Na ulici si Pastucha všimne, že golier na košeli má zakrvácaný, oblečie si sako, prstami si uhladí vlasy na spánkoch, hlava na ľavej strane ho bolí, pri chodníku stojí červený žigulák, vojak so samopalom šoféra skontroluje, chvíľu družne po maďarsky diškurujú a potom si so smiechom prezerajú toho deda v čiernom obleku, čo sa sem potáca. Pastucha sa otvorenými zadnými dverami zvalí na sedadlo. Cestou zadrieme. Pospí si.

Sníva sa mu o Sáre a o Petre, sú kdesi na kopci, sneží a Sáre sedí na čele čierny motýľ a nedá sa odohnať, lebo jej rastie z čela a zväčšuje sa, až jej prikryje tvár, ozrutný motýľ ešte stihne na poslednú chvíľu vzlietnuť a krídlami rozvíriť sneh na tvári Petry, ktorá sa zasmeje, čo znamená nádej, nádej, Štefanko!, v nose ho zašteklí anjelský páper, kýchne.

Direktor sa strhne, zobudí sa, až keď auto zastane, a ešte raz kýchne, stoja pred divadlom, z džípu, čo stojí na chodníku, vyskočí maďarský dôstojník s pištoľou v ruke, chce od Pastuchu doklady, direktor zmätene ukazuje na vchod do divadla, na seba, stále opakuje, ich bin direktor, komenzímit mir, bite, ich bin teátr direktor. Čudná nemčina, ale po maďarsky by to nevedel povedať ani tak. Ale Maďar nič. Mlčí a mieri mu na brucho pištoľou. Pastucha opatrne vystúpi z auta. Ten rapl ma ešte zastrelí, bohuprisám.

Maďar v uniforme ho pozoruje a ako keby sa usmieval. Pastucha vojde do vchodu, z vrátnice zavolá Slávku, nech vezme z kasy dve stovky a nech príde dolu, pribehne takmer okamžite, ešte dychčí, keď vidí direktora s krvavým obväzom na hlave a Maďara v uniforme, ktorý na neho mieri pištoľou, vypúli oči, vykríkne a potom sa uškrnie, pozrie na taxík pred vchodom, pochopí, vybehne na ulicu, podá taxikárovi peniaze, ten sa začuduje, taký veľký peniaz už dávno nevidel, keď ale ten starý chlap z vchodu zakričí, že to je v poriadku, tak sa poteší, tak sa veľmi poteší, takéto rito tento rok ešte nemal, taxameter ukazuje 164,80, tento deň sa začal fakt dobre, poviem vám, vážení, tomu sa povie rito, fakt paráda.

Nie pre každého sa ale tento augustový štvrtok začal až tak dobre, pre nášho direktora iste nie, súdruh Hudjak, ktorý sa po smrti našej kádrovníčky už cíti byť na jej mieste, telefonoval už o trištvrte na jedenásť súdruhovi Švachovi na Metský výbor, že Pastucha spal na záchytke, že sa nechal priviezť služobným autom, istotne služobným, že do práce prišiel s krvavou hlavou, špinavý a teraz iste spí v kancelárii na gauči, a že už by sa s tým jeho pitím, ale aj vóbec s pitím v tomto divadle malo niečo robiť, takto to predsa nemóžme nechat, súdruh tajomník, toto nemóžme tolerovať, uvedomuješ si, súdruh doktor, jak nás komunistóv ľudia sledujú, jak velice pozorne nás sledujú. Áno, súdruh Hudjak, si uvedomujeme, ale tajomník Švacho si uvedomuje aj to, že tento Hudjak je ževraj homosexuál, aspoň sa to hovorí, teda ako káder neperspektívny, a aj to si súdruh tajomník uvedomuje, že Pastucha je kamarát, spolubojovník a bývalý partizánsky veliteľ jeho priameho nadriadeného súdruha Kohucika, a že on musí preto byť veľmi, veľmi opatrný, najmä v týchto čudných časoch. Súdruhovia, vnímajte kontext. Je vojna. A tak je opatrný a pozve súdruha Hudjaka na osobný pohovor, Ninel, takéto veci sa predsa nedajú riešiť cez telefón. Ale za podnet mu Mestský výbor ďakuje. Česť! A súdruh Hudjak vie, čo je demokratický centralizmus a je vnímavý a vníma teda, že tentokrát bude lepšie držať hubu a krok. Ale vie, že jeho chvíľa ešte príde. Na fermane pred študovňou bude už od obeda toho dňa až do 17. septembra visieť oznam, že súdruh riaditeľ Pastucha je až do odvolania péen a že ho zastupuje súdruh Somora, Klamár mal mať vo štvrtok oprašovačku a v piatok obnovenú premiéru a Marína Havranová by mala ísť od zajtra na trojdňový zájazd. Nič z toho sa neudeje. Sú fakt iné problémy, vážení, choďte domov a nevystrkujte hlavu z okna. Až sa zasa bude hrať divadlo, zavoláme vás. Povedal Oskar Somora hercom, dýchal si na okuliare a uškŕňal sa.

Za kolektív zamestnancov Mestského ľudového divadla Štefan Pastucha, riaditeľ

Rozlúčka so zosnulou bude dňa 28. augusta 1968 o 16. hod. v bratislavskom krematóriu. Autobus bude pristavený vo dvore MĽD o 14.30 hod.