ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Prepáčte, mamička, ale muselo to byť, viete, našu Hildušku by som ja najradšej zaškrtila holými rukami, takto, aha, pozrite, fakt, viem, ako sa to má správne robiť, ohryzok sa musí vtlačiť do hrdla a podržať, až obeť zmodrá. Nakoniec, keď už nedýcha a nejaví známky života, je dobré tvár prikryť plachtou alebo uterákom, lebo obeť má zvyčajne medzi zubami zaseknutý jazyk, očné buľvy vypúlené a niekedy krváca z nosa alebo uší a nie je to príjemný pohľad, už sa vyznám, naučila som sa, natrénovala som, viem, čo budem potrebovať, nebojte sa o mňa, mamička, viem sa o seba postarať. Eva si je istá, že by to dokázala, nevie, kde sa v nej berie toľká nenávisť, ježišikriste, to som naozaj takáto? Ako môžem myslieť na takéto veci hneď potom, čo žialim za naším Karolkom? Ja som naozaj takýto zlý človek? Takýto netvor? Fakt by som ju dokázala zabiť? Figu borovú, som len okresná herečka, možno krajská, zakomplexovaná, hlúpa a bezmocná, takéto surové skeče si prehrávam dennodenne, buď len tak v hlave alebo pred zrkadlom ako taký voľajaký suchý emotívny tréning, musím sa s tým pochváliť Hybenkovi, bude rád, že tú nemodernú Stanislavského metódu beriem naozaj tak vážne ako on a viem s ňou pracovať aj v súkromí. Má starého pána rada, päťdesiatdeväťročný Andrej Hyben-Geňo je náš šéfrežisér, a keby sa dokázal zbaviť niektorých stareckých zlozvykov, mala by ho ešte radšej, aj zamilovať by sa do neho vedela. Vždy bola na starých chlapov, už od strednej.

Vždy ich rada zvádzala, tešil a rozveseľoval ju údiv a prekvapenie prastrýka Fedora či pána profesora Viteka, starého mládenca, ktorého mali na ruský jazyk, ktoré zaznamenala v ich pohľade, keď zrazu pochopili, o čo ide, lebo sa im pritlačila k ramenu prsiami, alebo že sa jej sukňa na stehne nezošuchla len tak náhodou, a povedala to aj Mišovi, priznala sa, neveril jej a smial sa, ako keby ho to tešilo, doteraz jej neverí, a stále ho teší, ba nadchýna, že je jeho Evička takáto besná sexoška. Aj súložiť by som vedela s Hybenom, keby na to prišlo, schuti a nehanebne, hocikde v divadle, ale iba v divadle! A prečo iba v divadle? Nevie. Tak. Eva Juhásová prižmúri oči, dýcha si do dlane, ktorou si podopiera líce, fakt som až tak veľmi na chlapov a zvlášť na starčekov?, som veru, od istého času som, a som rada, že je to tak, vedela by som to s ním spáchať aj tam, v šere za portálom, na stojáka, alebo v šatni by som sa zvalila na stolík, vystrčila by som mu zadok, vyhrnula by som si sukňu, ako Desdemona mám sukňu zo štyroch dielov a bolo by to raz-dva, vedela by som ho milovať, starého pána, mäkkýša mäkučkého, aj navždy, ale musel by sa ten starý trtkoš zbaviť niektorých zlozvykov, napríklad by musel prestať obchytkávať ostatné, lebo zatiaľ každá baba, čo ide okolo neho, musí byť v strehu, raz jej pri skúške na Othella strčil ruku rovno medzi nohy, priamo na javisku, na proscéniu, v hľadisku bol našťastie len Ernestko Pazúr, ktorý mu robieva asistenta, a ten driemal. Chytila ho vtedy za ruku, pomaličky si ju preložila na stehno, pozrela mu sľubne do očí, Hybenko má velikánske sivé oči, stále také vyhladované, a Evu tá spomienka ešte aj teraz, po troch rokoch rozruší i vzruší. Príjemné sú tieto nemravné predstavy, fakt, vždy mi pomôžu, a prečo nemravné? Ja som fakt hlúpa, sprostá. Sprostaňa sprostá. Tieto predstavy predsa vôbec nie sú nemravné, poznačí babu táto kresťanská katolícka výchova, ej veru, poznačí!, byť pubiška, mať štrnásť, pätnásť, žiť na Sliači, éj veru, poznačí ona každého.

V lete, už som bola gymnazistka, sme niekedy večer na humne s Milkou Belanskou masturbovali, naučila som ju to, alebo ona mňa?, už neviem, sviečky sme si potreli voňavým olejčekom, padali hviezdy a my sme pri orgazme jačali a vrieskali ako mačky, ktorá silnejšie a ktorá dlhšie, páčilo sa mi to, ale Mila ma vždy predbehla, bola hotová oveľa skôr, potom sme ležali v tráve a tichučko sme spievali dvojhlasne „Čože je to za prekrásne vtáča…“, alebo „Lístečku dubový“, ale vždy len tieto dve pesničky na striedačku, žiadnu inú nie, ani raz, ktohovie prečo?, a neraz sa nám stalo, že sme v tráve aj zaspali.

Takéto hojivo nehanebné myšlienky prebehnú Eve Juhásovej-Horváthovej hlavou za tých niekoľko sekúnd, ale nie je to ani lascívne, ani nemravné, nič také. Naša hrdinka je anjelsky čistá bytosť, anjelov si predstavujeme všelijako, každý inak, autor takto, ale fakt je, že je to krásna baba, herečka, momentálne v siedmom mesiaci, a vláči ten bubon pred sebou oddane, pyšne a provokatívne, ale v tejto chvíli ju láme strach a ona sa proti nemu bráni, ako vie, aj takto, nie každý to dokáže, ona áno. O tom je presvedčená. Je si tým istá. Eva sa zahniezdi, ktohovie koľko ma tu nechajú čakať, povytiahne si sukňu, stehná sa jej pod ťarchou brucha potia, zhlboka sa nadýchne, a keď vidí, že si ju nikto nevšíma, strčí si ruku pod tričko a požmolí si prstami ľavú bradavku, akosi ju pobolieva.

Z denníka Marienky Malárikovej

Bola som u zubára, vŕtal mi. Preradili ma, upratujem schody, vestibul a prízemie, keď sa hrá, tak som v šatni, beriem kabáty, dávam lístky, beriem peniaze. Plat mám taký istý, a pôvodne mi Somora povedal, že to, čo v šatni vyberiem, že bude moje, ale už to neplatí. Trtné trt! Ochladilo sa a nasnežilo a šetko je zamrznuté, zlý čas. Zdá sa, že Eva chce porodiť na javisku, baba bláznivá, už sotva chodí! Nedá si povedať. Čudní ludiá títo herci. A pijú šetci jako dúhy, po divadle sa vypráva, že aj Eva pije a že aj ket čaká to malé, neverím tomu, ale už sa v nej nevyznám.