ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

… stojí pri obloku, za ktorým žiaria do tmy pouličné lampy, v hlbokom predklone muž, čosi drží v náručí, ramená sa mu chvejú, dýcha ťažko, zvuky, ktoré vydáva, mužne neznejú, biele tričko má na chrbte prepotené, dlhé tmavé vlasy sa mu na krku krútia okolo uší, a to čosi, čo muž stíska v náručí, je perinka s dieťaťom. Muž hlasno vzlyká, vzdychá, posmrkáva od dojatia, herci sú citliví ľudia, to je známa vec.

Ten muž je manžel Evy Juhásovej, ten kurevník Mišo Horváth, herec nášho Mestského ľudového divadla, vraj nadaný, talentovaný, pracovitý, dravý, bezohľadný atď., momentálne na neplatenej dovolenke v Budapešti, kde filmuje vraj so svetoznámym maďarským režisérom Bélom Tarrom a je na túto okolnosť veľmi pyšný, a pre regionálne televízne štúdio v Pécsi nakrúca rozprávkový seriál, kde hrá hluchonemého princa, ktorý sa vždy cez deň premieňa na žabu, stúpa mu to všetko do hlavy, a dnes predpoludním sa nečakane objavil doma. Nevedel sa dočkať, až uvidí svoju mesačnú dcérenku Karolínku. Manželku, našu herečku Evu Juhásovú prekvapil, zaskočil, vydesil, potešil. Zaskočil veľmi, vydesil na smrť, potešil neopísateľne, lebo milujú sa oni dvaja láskou nebeskou, romantickou, už piaty rok by nevedeli bez seba vydržať ani deň, ani pol dňa, ani pár hodín, a teraz ich ide život takto skúšať.

Je fakt, že Eva žiarli na všetky tie besné Maďarky aj na tú krehulinkú francúzsku speváčku s vyholenou hlavou, ktorú videla pred časom v televízii a ktorá robí Mišovi partnerku v tom detskom seriáli a hrá tam princeznú užovku a vraj skoro nahá, a Eva, lebo pozná svojho Miška, vie, že je to kurevník naslovovzatý, ktorý sa nezastaví pred ničím, tak žiarli a žiarli stále, vo dne v noci, ráno, večer, doma v divadle, v samoške, v autobuse, v posteli, vo vani, oblečená, nahá, v pyžame, v kostýme Desdemony, keď ju Rudenko Grauss ako ten zdivený murín na scéne hrdúsi, alebo na javisku ako Nina Zariečna na lavičke pod briezkou, alebo keď si čistí zuby. Stále žiarli.

Eva ešte stále miluje svojho manžela, a je si istá, že naozaj a navždy, aj keď sem-tam robí všelijaké tie akoby zakázané lákavé veci s pánom režisérom Hybenom, ale to sa neráta, láska predsa nemá s manželstvom vôbec nič spoločné, ako je Eva Juhásová presvedčená, čo je asi aj príčinou jej až nemiestneho šťastia, ktoré jej, mimochodom ale ani nepatrí, ktoré jej nenáleží, ktoré si ona privlastňuje neprávom, čo ona síce cíti, teda vie, presne vie, ale veľmi si to zatiaľ nepripúšťa. Radšej nie. Šťastie je šťastie, je tu, tak ho treba schmatnúť za vlasy a pevne držať. A čo keď šťastie nosí parochňu, čo potom, Eva Juhásová, čo potom?

Pripadá si ako rebelantská romantická hrdinka. Rada by si tak pripadala. Také postavy by chcela hrať, takéto odvážne ženské, tie, čo sú odhodlané žiť, bezohľadné, dravé a víťazne šťastné, to by mali byť jej hrdinky, to budú jej hrdinky. Ale je tu jedna okolnosť, jeden veľký problém, boľavá trauma, podvod, otvorená rana, ktorá sa nehojí, vina, ktorú jej mama nikdy neodpustí, hriech, za ktorý sa bude Eva v pekle variť na pomalom ohni — Karolínka. My vieme to, čo tam ten rozcitlivený otecko so zamútenými očami ani len netuší, že totiž ten lezúň v perinke, to krásne čiernooké stvorenie, čo ho stíska v náručí, a ktoré sa mu v prvej chvíli videlo byť akosi až veľmi počerné, že to nie je jeho Karolínka, ale požičané rómske Cigánča Nikolka Kováčová, lebo Eva to napokon všetko stihla a podvod zatiaľ funguje. Mišo zajtra popoludní vyráža na cestu späť do Budapešti, takže to vyzerá, že to tentokrát vyšlo, a Eva už má premyslené čo ďalej.

To zvládnem. Zajtra večer po predstavení Mišovi zavolám a poviem mu do telefónu, že som malú odviezla k mame a upokojím ho, aby sa nebál, že Karolínka ešte vybledne, že nebude taká čierna, nie, že som sa na to pýtala a že mi to aj v pôrodnici povedali viackrát, že môže byť bez obáv, že Karolínka vybledne, a bude to v suchu. Eve sa vracia sebavedomie a je si istá, že jej to vyjde. Musí. Manželík môj zlatý, nesmieš mi to mať za zlé, ale veď vieš, čo sme si už toľkokrát povedali, čo sme si sľúbili, naozaj musíme byť najlepší, a keď sme sa rozhodli slúžiť Hekube, tak naozaj musíme obetovať všetko, a to je tvrdá šéfka, tá nás vycicia do poslednej kvapky potu, do poslednej kvapky krvi, zoderie nás, zničí. Ale to sme vždy chceli, to chceme, nie?

Takto sa v duchu Eva obracia na manžela, ale presviedča len samu seba, lebo neverí, vôbec neverí tým slovám, neverí tým otrepaným táraninám, ktoré počúvala už na škole a ktoré, odkedy prišla do divadla, počúva dennodenne a je si istá, že vie, že nie je za každým tým hereckým osudom vôbec nič zložité, ani nijako osudové, my nie sme žiadni mučeníci, samozrejme, že nie, je to všetko chorobná a ničivá pýcha, ctižiadosť a márnivosť. To znie ako z biblie, dofrasa, kam na tie slová chodím, už mi asi fakt mäkne mozog na herecký spôsob, stále niekoho citujem.

Nahovára si, a skoro tomu už i verí, že ich Karolínke bude najlepšie u jej mamy tam na Sliači, v domčeku na konci dediny, v záhradke medzi redkvičkami a cibuľkou, ale zároveň vie, že to je len hnusná lož a úbohá výhovorka. Je si istá tým, že je zlá mater, zlá dcéra, zlá, smilná žena, s m i l n á je krásne slovo, fantastické, biblické. Byť smilná jej pripadá nóbl.

Ale vie, je presvedčená, je si istá tým, že vo svojej podstate je táto Eva Juhásová zlý človek, ale práve tak si je istá aj tým, že herečka je dobrá, veľmi dobrá a bude ešte lepšia, vynikajúca, skvelá, na Slovensku bez konkurencie. Nemôže byť aj to, aj to. Niečo za niečo. Alebo je to inak? Nie, nie je to inak. Čo dobrá? Aká dobrá? Dobrá herečka, Evula, ty predsa už dávno si. Mišo zmraštil čelo. A budeš výnimočná, slávna. A bohatá. Jasná vec. Netráp sa, láska moja. Ty, Mišinko, predsa vieš, že chceme byť slávni a bohatí, najslávnejší a najbohatší, nie? A ty už si sa rozbehol, miláčik, však, no vidíš, teraz musím dostať šancu ja, nie. Jasná vec, zlatino, jasná vec, pozri, pozri len, ako sa na mňa vyškiera, čertica malá, ale poviem ti, mamina, že čierna je fakt teda dosť.

Nepravý otecko sa s tým rozkošným cigánskym dievčatkom mazná, už od dojatia neslzí, už je len nadšený a očarený, ten drobček sa vyškiera, gúľa ozrutnými očiskami, naťahuje krehké rúčky k nepravému tatušovi, špúli fialovo čierne ústočka, hltavo pije z fľašky rascový čajík, aby dostatočne prdel, a ani len nezafňuká, nezaplače, ten čierny anjelik. Je nádherné, to jeho dievčatko — nádherné!

Pozri, Evulik, nezdá sa ti, že je pomerne dosť čierna, nie? Ako také Cigánča, Cigánčatko moje krásne. Ona vybledne, uvidíš, Mišinko, keď ju nabudúce uvidíš, nebudeš ani veriť, že je to ona. Neboj sa, vybledne. Eva sa na manžela usmieva krásnym nevinným pohľadom a oči jej iskria šťastím, týmto čistým, očistným a vierohodným úsmevom očarila ako Nina Zariečna prednedávnom hľadisko bratislavskej Novej scény. Mala som na kľaňačke obrovský aplauz a stendingovejšn! Vidiecka herečka v Bratislave! To mi teda povedz, ktorá mimobratislavská herečka by mala takýto úspech, pyšne sa obráti na manžela, ale i výčitka je v tom pohľade, no ktorá?

Samozrejme, že žiadna, miláčik, ja teda neviem o žiadnej, a Mišo ešte dodá, že ho veľmi mrzí, že tam nemohol byť. Kurevník jeden. A kochá sa tým očarujúcim úsmevom svojej krásnej ženy herečky, slní sa v ňom, človek v toľkej žiare až pookreje, až takéto slová nadšeného obdivu napadajú hercovi Mišovi Horváthovi, ktorý stojí pri obloku na medziposchodí hereckej ubytovne nášho Mestského ľudového divadla a v roztrasených rukách drží cudzie Cigánča, ktoré mu jeho usmievajúca sa manželka takto šikovne podstrčila, fakt — to je situácia ako z Goldoniho, nie? Klamár — klamárka. To by mohla byť dobrá hra, nie?, také šikovné malé, komorné obsadenie, text by sme ani nepotrebovali, a bolo by to presvedčivé, veľmi autentické a poučné, také zo života.

Eva sa usmieva. Je to dar, vedieť sa takto smiať, vedieť takto bezbolestne a hojivo ľudí zavádzať, podvádzať, klamať a popritom i nadchýnať, dar od Boha, ten herecký pánboh je znalec, znalec naslovovzatý. Liečiteľ. A Hekuba jeho kňažka.

Mišo je celý rozcitlivený a nadšený poznaním, aké je to krásne, blažené, ničomu nepodobné, dosiaľ nepoznané, jedinečné, povznášajúce, fantastické, láska moje, poviem ti, je to nádherný pocit byť rodič. Ty si ako matka taká krásna, láska moja, voniaš, bohuprisám, voniaš tvarohom, jogurtom, melasou, medom, smrdkáš detskou grckanicou, žiariš ako Panenka Mária, stovky žiarovky okolo hlavy, keby si len vedela, ako ťa milujem, a oči sa mu už zasa blyštia ako feťákovi, tentoraz túžbou.

To Rómča-Cigánča uložia do vozíka a o chvíľu už Eva na gauči objíma svojho nedočkavého a túžbou zdiveného mužíčka, stíska ho stehnami a hryzie ho do ramena, prisáva sa mu na krk ako pijavica, cíti na jazyku jeho krv, sladká je sladučká, amore mio, krásne je na svete, chcem žiť večne! Hekuba, pani moja, počuješ? A Eva Juhásová si je istá, že ju tá kráľovná so psou hlavou počuje a že spoľahlivo všetko zariadi. Všetko.

JAMA

(Dejiny, legendy, súčasnosť prítomnosť)

Nad úzkym tmavým vchodom pod strieškou, ktorý vedie kamsi dolu do tmy, je od istého času nápis „Vináreň“ a okolo sa vinú útle halúzky vínnej révy bez lístia a je tu verne vypodobené malebné zátišie, ktoré by vás zrejme malo vlákať dnu. Medzi tmavočerveným a trávovozelenými strapcami hrozna, sú namaľované fľaše so žltou a modrou etiketou a pri nich poháriky na stopke, v ktorých je naliata ružová a zlatistá tekutina — tento hrdý firemný štít namaľoval grátis! vedúci maliarne nášho divadla Jarko Vitek, ktorý má v Jame už roky svoje miesto napravo do barového pultu pri radiátore, o ktorý sa v zime opiera, lebo ho odjakživa bolia kríže. V súčasnosti je zariadenie vo vlastníctve národného podniku RaJ, celkom deväť stolov v prednej miestnosti, v zadnej, v separé za hnedým zamatovým závesom stojí dlhý stôl, ktorému súdruh Krupa, Hanzi, ktorý je momentálne v Jame vedúcim, hovorí „konferenčný“. Pred vojnou, za Slovenského štátu a ešte aj krátko po vojne vlastnil vináreň topoľčiansky žid Arno Fuchs, podnik sa v tých časoch volal „Rosemarie“ a bola to vináreň a reštaurácia vychýrená po celom Slovensku famóznym rybacím perkeltom z kapra. Keď ale po návrate z Buchenwaldu Fuchsa, niekedy v štyridsiatom šiestom, zbili na ulici partizáni, ktorých dal z lokálu vyhodiť, lebo strieľali po myšiach, čo behali po stoloch, a Fuchs zomrel, lebo mal roztrhnutú slezinu, tak vináreň na čas zatvorili. Stopy po guľkách z automatov sú na zadnej stene pri dverách na WC dodnes, ale už len málokto vie, kde sa tu tie diery v omietke vzali. Hovorí sa, že po potlačení Povstania sa tu pred koncom vojny vraj ukrývalo niekoľko členov Frontového divadla, spomína sa najmä na tanečnicu Hanku Cvikovú, ktorá vraj tancovala na stole zaodetá len do záclony, a herci Bagar a Zvarík tu po nociach recitovali. Potom boli priestory niekoľko rokov príležitostne využívané vtedajším predsedom ONV Pastuchom ako spoločenské zariadenie mesta, kde sa konali bájne partizánske mulatčáky, častokrát za priamej spontánnej účasti vysokých komunistických funkcionárov, umelcov či vtedajšej spoločenskej smotánky. Dodnes sa rozpráva o bohatierskych výkonoch generála Asmolovova, ktorý vraj vypil za noc sám súdok léánky, Štefan Pastucha, terajší riaditeľ nášho emeldé, známy to partizánsky veliteľ a činovník, spolu so sovietskym politrukom Vasilom Petrovičom Gurkovom sa stavili o to, kto z nich cestou hore strmými schodmi vypije viac koňakov, základ bol — na každom schode dva poháriky, a schodov je tu, bratku jedenásť! Na siedmom schode zdola vraj bojoví druhovia vtedy v bratskom objatí zaspali a svoj hrdinský výstup dokončili až na poludnie druhého dňa. Na schodisku, na ľavej stene je ešte dodnes zachovaný francúzsky preklad veršov pána redaktora Čieteka, teda básnika Jána Smreka: Ó víno, víno, Boh ti nebo daj! — Vin, Vin ou Dieu donnera! Nápis tam vidličkou že vraj vyškriabal iný slovenský básnik T. H. Florin, tajomník súdruha Clementisa, keď tu boli voľakedy v päťdesiatom na Dožinkoch. Táto obšúchaná čiapka a červená kravata sú vraj bratov Širokých, Kolomana a Vila. A jedna iná legenda zasa hovorí, že na skrini za barom boli ešte dlho odložené dokonca poltopánky súdruha Slánskeho, ktoré si tu zabudol v jeseni v päťdesiatom prvom, rok pred tým, ako ho dal Gottwald obesiť. Odkedy sa vinárni hovorí Jama, to v našom divadle nikto nevie, ale pomenovanie je to príhodné a výstižné, lebo keď stojíte na chodníku a odhodláte sa otvoriť vchodové dvere, dýchne na vás z temnoty hrobový chlad, v zime prevoňaný majoránom a vareným vínom so škoricou, v lete blahodarne osviežujúci, so slabým nádychom plesne, ktorá sľubuje tajomstvo a dobrodružstvo.