ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Včera videla po prvýkrát Aurela Varádyho, toho ich Othella, vysoký Cigán, že vraj Pražák, Žižkovem odkojený, Vltavou křtěný, ako o sebe hneď hrdo vyhlásil, o sebe, ale býva v Šamoríne u sestry, hovorí takou tou českoslovenčinou ľudí od cirkusu a od kolotočov, a občas pridá nemecké slovo, v sezóne chodí do Rakúska oberať hrozno, tak nech vidia, že je svetobežník, ozruta chlap, chudý, teda vychudnutý, vlasy až na plecia, bradatý, v ušiach náušnice, v ľavom zlatá, v pravom strieborná, reťaz, čo má na krku, tá váži aspoň kilo, aj keď na zlato to nevyzerá, nos veľký a zalomený ako zobák, ústa velikánske, vypúlené čierne očiská.

Keď prišla v sobotu na skúšku, zastala vo dverách, Barbo zatlieskal, všetci stíchli predstavila sa, on jej vyšiel naproti, podala mu ruku, uchopil ju do oboch dlaní a hlboko sa sklonil, prekvapujúco a presne, podľa bontónu sa len zľahka dotkol tými tvrdými drôtenými kučierkami, čo sa mu krútili okolo brady jej prstov, hlbokým chrapľavým hlasom zahundral čosi, z čoho Eva vyrozumela, že je, nemlich, hodně, potěšen, to tedy jo, že vidí slávnou slovenskou umělku a, že jsou všici tito cikáni vděčni, že s něma chce hrát a, že je zachrání, trochu sa usmial, a Eve Juhásovej sa na zátylku zježili vlasy. Ale dokiaľ to bol len takýto mierny, spoločenský úsmev, tak to ušlo, ale keď potom rozďavil tú goriliu papuľu do veľkého mužného a srdečného rehotu, tie jeho fialovo čierne ústa ešte viac zväčšili a na chvíľu mu tvár preťala širokánska vráska od ľavého oka až po kútik úst, a tá akási živá jazva odhalila žltohnedé zuby, vľavo hore sa mu zablyšťal zlatý rezák, vpravo dolu sa začernela hnilá stolička, v kútikoch úst sa zapenili sliny. A zrazu to bolo tu, zrazu bolo zle. Nebol to pekný pohľad. Eva je zaskočená. Uvedomí si, že ten jej krásny Cigoš je aj hnusný. Až odpudivý. Asi jej to uvidel v očiach. Iste. Zrazu si ju začal prezerať ako pasák, ako keby ju kupoval, jeho pohľad jej chodil po tele ako vysávač, dôkladne skúmal jeho zákutia, prezrel si stehná, zvedavo a samozrejme pozeral medzi ne, vošiel jej do výstrihu, prešiel jej po bruchu, zastal na tvári, chvíľu jej pozeral drzo do očí, — konečne na mňa niekto pozerá ako chlap, mama moja, čaká ma nešťastie, katastrofa, je to tu, viem. Nakoniec potom jeho oči skĺzli späť, dolu, po nohách až na holé lýtka, chodí bez pančúch, aj keď je už november. Juhásová, brzdi. Toto je ale fakt už červená knižnica, čo som u celkom osprostela? Ale vtedy sa mi to nezdalo… fakt nie, fakt som to tak cítila. Som len slabá žena, dievča z Horniakov, a potom — čítať príbehy z červenej knižnice je možno trápna nuda, ale žiť takýto príbeh, verte, baby, je čosi celkom iné, famózne. Ale ako keby toto všetko nebolo vôbec dôležité, ani podstatné.

Zamilovala som sa rýchlo, ako už viackrát, tentokrát to bolo v priebehu štyridsiatich minút, možno hodiny. Fakt sa zamilovala rýchlo, ale odmilovať sa z tejto cigánskej láfstory jej bude trvať dlho, takmer tri roky. O dva mesiace dlhšie než trvalo jej herecké manželstvo s Mišom. Kamiben miro. Kamiben miro. Láska moja. Život môj. Nech zomriem. Gýč. A čo?

Horšie to ale bolo s našim divadlom, zle nedobre, veľmi zle, hrať Romano Othella a zároveň hrať aj svoj repertoár v emeldé, to bolo nad jej sily, asi tak pol roka to s Barbom ako tak zvládali, síce ťažko, ale takmer úspešne, iba raz prišli na zájazdové predstavenie skoro o hodinu neskôr, viezol ich taxík z Košíc a nestihli to, emeldé hralo v Piešťanoch Klamára a bolo z toho veľmi zle, Chĺpik im naparil pokutu tri tisíc. Každému. Barborík mal našporené, tak to zaplatil aj za mňa, ešte som mu to ani nezačala splácať, a bolo nám teda jasné, že sa musíme rozhodnúť.

Tento Cigoš Varády bol Othello už na prvý pohľad teda fakt, ako sa patrí, svetový, fakt, super, aj keď Eva Juhásová v tom čase nevie a ani len netuší aký je to herec, nevie ako bude toho besného Maura hrať, ale aj tak. Keby on na tom javisku len tak stál a občas urobil pár krokov, voľajaké gesto a ostro na človeka pozrel, tak je svetový, to náš Rudenko v emeldé bol vedľa tohto nebezpečného zvera, len karikatúra, taký bruškatý počerný tatino. A musel sa líčiť, a bola som od neho po každej repríze celá začiernená, zagebrená, čo tento cigánsky benátsky generál, ako sa pozerám, isto robiť nemusí. Tá jeho farba nepúšťa. A to je pre túto prvú chvíľu pre herečku Evu Juhásovú prednosť dosť podstatná. Uškŕňa sa.

Pozdáva sa jej to, celé je to vydarená kompánia. Cigoši hrajú Šejkspíra. Je to magor tento Barbo. Ich Jago je čašník z Európy, Ferko Nosál, taký tučko s dohola vystrihanou hlavou, minulý týždeň ich obsluhoval, boli si tam s babami sadnúť a v jednej chvíli si všimla, že si akosi príliš rozumie s Barbom, bude to buzík, Jago gay, dobré, čo? Ocitla si sa v dobrej partii Juhásová, na môj dušu, ólstárs!

Emíliu, Desdemoninu slúžku robí Rómka, Cigoška, Vilma, priezvisko Eve ani nepovedala, malá, ale robustná, s peknou tvárou, veľkým zadkom, ťažkými prsiskami a nervóznym pohľadom bojazlivých očí, čo jej behali sem tam pod dlhou ofinou, ktorá jej zakrývala uzučké čielko a každú chvíľu žmurkali. Ale v tých očiach mala všetko, fakt teda, toto som ešte v žiadnych hereckých očiach nevedela. Keď ma potom dva roky ako Desdemonu v poslednom dejstve ukladala spať a obzrela sa, že či je už Varády za portálom nachystaný, začala mi potichučky po cigánsky spievať detskú uspávanku, čo tam Barbo narežíroval, pozrela tými očiskami na mňa a potom sa ešte raz obzrela, a potom ich uprela do tmy hľadiska, uvidela tam smrť a tie stovky divákov ju uvideli v jej očiach. Vždy ma zamrazilo. To sa mi v emeldé za pätnásť rokov na javisku nestalo. A bolo jedno či sme boli v Edinburghu, v Berlíne, v Londýne, alebo na Novom Zélande. Vždy aplauz na otvorenej scéne. Nechápala som to. Nikdy som to nepochopila. Herecké umenie to nebolo, vážení. Ani náhodou. Bola to striga. Keď sa Eva potom po čase dozvie, že Vilma je Varádyho sestra, že fetuje a že pred tým, než začala hrať v tejto Shakespearovej tragédii túto vernú a svojej pani oddanú slúžku — ochrankyňu, tak stávala v Bratislave na parkovisku pred Slovnaftom a vyčkávala na zákazníka, čo si ju vezme za tri kilá do auta, aby mu ho vyfajčila. Toto si Juhásová vypočuje raz po predstavení vo Zvolene od zamračeného Barboríka, a neuverí a vynadá mu, že šíri takéto hnusné klebety, keď sa ale o niekoľko dní neskôr po predstavení v Budapešti budú spolu sprchovať na umývarke a ona uvidí jej rozpichané ruky, modriny v slabinách a čerstvé vpichy na lýtkach, tak sa diskrétne odvráti. Zľakne sa a uverí.

Biancu hrá Aurelova najmladšia sestra Barby, krásna Cigánka z Blavy, z Pentagonu, fakt krásvica, bola som do nej celé tri roky zamilovaná, Varády mi vôbec neprekážal, vtedy mala asi tak pätnásť, a keď sme sa vrátili, tak ju jej rodina predala do Rakúska, normálne ako jalovicu, a ani nie o rok ju zavraždili, že vraj jej odrezali hlavu, to mi povedal Varády, strašné. Aj som o tom napísala poviedku. Tú mi skoro vydali v Slovenských pohľadoch, ale potom, že nie, že je to zasa príliš vulgárne a drastické, ale som na ňu pyšná.

Cassio a Roderigo, a päť komparzistov, to sú Romovia z pezinskej Glejovky a z Blavy z Kopčianskej. Brabantia hrá sám pán režisér Barborík, a ten vymyslel aj dekoráciu, teda scénografiu inscenácie, je to vlastne len jedna velikánska dlhokánska červená plachta, ktorá sa vojde do jedného veľkého kufra, tá sa jednoducho roztiahne a zavesí sa ako sa dá a všade kde sa dá. Budú za tie roky hrať naozaj všade, v Barcelone na parkovisku kamiónov pri svetle autorefketorov, v Ríme v telocvični Policajnej akadémie, vo Varšave na ulici, uprostred križovatky a za masívnej policajnej asistencie, v Budapešti v protileteckom kryte, v Londýne na chodbách pôrodnice a vo väzení pre mladistvých.

Vždy hrajú všetci vo svojich civilných šatoch, v lete v tričkách a šortkách, zime niekedy aj v kabátoch a s rukavicami na rukách, len Varády hrá vždy vo výsadkárskych maskáčoch, hore bez, aj v daždi, v niektorých scénach s prilbou na hlave, a ja, Desdemona som bola počas celej hry v bielom ako nevesta, s venčekom zo živých kvetov na vyholenej hlave, čo bola asi Barbova predstava nevinnosti, buzíci sú fakt nežní.

Najprv sa mi to zdalo čudné, ale keď som potom počúvala alebo v novinách všelikde vo svete aj čítala od kritikov veľkú chválu na výtvarné riešenie inscenácie, hlavne v zahraničí, vo Francúzsku a v Škótsku na tom slávnom festivale, v Edinburghu sme dokonca dostali za výpravu cenu, tak som si aj ja začala uvedomovať, že Barbo je fakt dobrý, a všeličo som mu odpustila, ale opýtať sa ho na to, čo ma po celý čas trápilo, že či naozaj mal niečo s Hudjakom, že či mu občas podržal, to som sa neodvážila. Že je teplý to bolo jasné, to som sa pýtať nemusela, s Ferkom Nosáľom spávali tie skoro tri roky po celom svete v jednej posteli, vo Francúzsku som ich našla raz pri východe slnka nasáčkovaných nahých v jednej hamake, vánok im ovieval rite a oni blažene odfukovali. Mimochodom náš Jago, a Barbov milenec, Ferko Nosáľ, ten usmievavý a prítulný slizoň, bol podľa mňa desivo nebezpečný typ a tiež bol neporovnateľne lepší a presvedčivejší ako náš súdruh Fajčík v postave tohto bájneho intrigána, lebo tento Romo-Jago toho ozrutného, mocného a svojim spôsobom očarujúceho generála Othella nielen zjavne nenávidel, ale ako gay, buzík, homoš i vášnivo miloval, a všetko to svinstvo spáchal vlastne zo žiarlivosti, dobré nie? Dráma v dráme. Senzačné, nie?

RIJU — svetová rómska únia ich, teda nás na jeseň vysiela na festival do Brisbane v Austrálii, a potom na dva mesiace do Španielska, to je za peniaze, na budúci rok na jar už majú pozvánku znovu do Edinburghu na Divadlo národov a ďalšiu na indiánsky festival do Ameriky, na arizonskú univerzitu, takže mi môže byť celé emeldé tak akurát ukradnuté.

Za tie roky v divadle som bola dva dni na zájazde v Szegede a tri dni v Krakove — s touto cigánskou bandou uvidím celý svet a mám tu svoju najväčšiu lásku v živote, tú najväčšiu a najozajstnejšiu. Preboha, čo to trepem? Čo sem motám lásku, zbláznila som sa? Zbláznila.

Juhásová sa teda rozhodla a v auguste chcela dať výpoveď a keď to už koncom mája oznámila Pastuchovi, tak sa rozčúlil, kričal na ňu v kancelárii, že takto sa chce odvďačiť za všetko, čo pre ňu urobil, mal pravdu, direktor, bol na mne postavený repertoár, chystala som sa zachovať ako tá posledná sviňa, ale ja som si bola istá, že Hekuba moje rozhodnutie chváli a významne podporuje, sebectvo a bezohľadnosť patrí k herectvu, nie? A tieň Hekuby za chrbtom herečky skutočne spokojne pokýval svojou psou hlavou. Direktor rozčúlene dodal, že nech neráta s tým, že ju pustí len tak, keď mu ale Juhásová, vtedy už skúsená kontrarozviedčíčka naznačila, že isté miesta berú túto jej možnosť vycestovať na Západ ako veľmi prínosnú a, že kompetentní súdruhovia sa mu už čoskoro ozvú a všetko mu vysvetlia, tak sa direktor zarazil, pozorne sa na ňu zadíval, pokýval hlavou, odmlčal sa a Eva vyšla z kancelárie z vrátnice zavolala Milanovi na to magické číslo.

A o pár dní, po niekoľkých telefonátoch si náš direktor, starý boľševik, internacionalista a vlastenec uvedomil, čo je jeho povinnosť. Keď na to prišlo, vedel presne odlíšiť čiastkové skupinové záujmy od celospoločenských. Áno, súhlasí a drží hubu a krok. Demokratický centralizmus. Porážku prijíma. Aktuálne požiadavky doby. Ou jés!

Tak táto malá jaščerička si to vybavila tam u tích mocných súdruhú, šikovná je táto Juhásová, šikovná veru, tak potom dobre, ščat proti vetru v mojém veku je sprostost, to ma život už naučil a vjem já dobre, čo vedjá kontráši, alebo eštébé, to já vjem dobre, a vidíš, Štefanko, na konjéc sa ukázalo, že táto Juhásová neni len dobrá herečka, ale je to aj vlastenka oddaná našej veci, a ked ju puscili takto do sveta, tak jej musjá dóverovat a istotne ju aj jaksapatrí úkolovali. Já sem na nu vlastne pyšný. Fajčíkovi, ako umeleckému šéfovi a Janekovi ako dramaturgovi, ktorí sa dostavili do jeho kancelárie direktor oznámil, že na jeden mesiac sa pozastavia všetky tituly, v ktorých účinkovala súdružka Juhásová, hlavné postavy, ktoré hrala sa musia preobsadiť a ak to nie je možné, tituly stiahneme. Nešťastný dramaturg sumarizuje: Nora, Štyridsiatyprvý, Othello, Dvaja, Marína Havranová, Zo života hmyzu, Klamár. Direktor, čo budeme hrať?, pýta sa zúfalý dramaturg Janek. Nikto mu neodpovie.

Mišo, prepáč, Geňo, ty to chápeš, ale aj tak, zabolí vás to, ale poviem vám to celkom natvrdo, koniec koncov ani vy, chlapci, ste ma nikdy nešanovali, — vedľa tohto bujaka Cigoša ste boli s tými svojimi zvončekmi, len atrapy, lásky moje dávne, zmätené. A nudné. Tak.

Keď mi vtedy večer po predstavení, keď ma verboval, povedal Barbo, že sa mi ten ich Othello bude páčiť, je to buzík, ale mal ma prečítanú presne. Do bodky. Varády sa mi páčil okamžite, a čo?, stehniská ako stĺpy, brucho ako stolová doska, chrbát ako pingpongový stôl, vlasy ako drôty až na lopatky, oči ako pečené gaštany, malý zadok a hlavný inštrument, drahé kolegyne, čo vám poviem, sen Svätej Cecílie. Lesba nie som, s babami som to síce skúšala, ale robila som to len zo zvedavosti a žiadna sláva to nebola. Bola to pre mňa taká instantná láska, Vitana varí za vás. S Varádym šlo každú noc o život, fakt. Iná liga, iný žáner, iný level. A musím to povedať ešte raz, aj dva razy to poviem, aj stokrát, fakt to bol krásny chlap, a nesmejte sa mi, a ako Othello bol vynikajúci, divadlo hrať nevedel, chvalabohu ho to nikdy nikto neučil, a nenaučil. Keď sa ale tou lámanou cigánskou českoslovenčinou opýtal Desdemony kde má tú šatku, ktorou ju podaroval a pozrel na mňa spod obočia, tak bolo po divadle. Krv vo mne zastala, bála som sa dýchať.

Tisíce divákov po celom svete, to takto zažívali so mnou. Mrazivé ticho, čas zastal, smrť mi dýchala na krk. A Hekuba stála za portálom. Milovala som ho. Samozrejme, že som ho milovala. Viem, baby, budete sa vyškierať, že teraz prehovorila, tá malá vyholená, čo si ju nosím medzi nohami. A čo? Prehovorila k veci. Je to mocný hlas. A zásadný, nie?

V prvých dňoch ich lásky sa v každej takej intímnej chvíli Eva Juhásová odvracala, alebo zatvárala oči, o niečo neskôr už, a po celé tie roky keď potom spolu žili, už jej to nechutné neprišlo, ani odpudivé, lebo jej jazyk už dobre poznal tú cigarami prevoňanú a dôverne známu jaskyňu tých milovaných úst, v ktorej sídlil ten divoký jazyčisko, nezdráhala sa. Milovala toho Cigoša vášnivo a boľavo. Gýč. Do bordova vytónovaný. Ako inak? A čo? Každú svoju lásku, ktorá stála za to, prežívala Eva Juhásová ako stredne ťažké dlhodobé. Postihlo ju to zatiaľ dvakrát, s miernymi následkami. Bolelo to vždy. Podľa očakávania.

Keď láska nebolí, tak stojí za trt, jasná vec, no nie? To my, herečky vieme presne. Aj to tak hrávame. Vzdychy, pohľady, rozpaky. Ťažké unavené viečka, nohy neposlúchajú, kroky váhavé, pohyby vláčne, zmätené, rýchle a trhané gestá, kŕčovité, pohyby hlavou. Nervózne prsty vo vlasoch, dlane na lícach a na spánkoch, zuby hryzú pery, nevidiace oči, hluché uši. Aj ja som to tak hrávala. Slečna Júlia, Rómeo a Júlia, Úklady a láska, Nora, Báthory, Čajka, atď. Baby súhlasia. Zahrať sa dá všetko. Chce to dobrý tréning, a hlavne byť suverénna. Overená, naskúšaná lož. Sebaovládanie. Lebo nemilovať, s tým sú problémy, ale naučila som sa, dnes, v mojom veku už trpím, len keď ja chcem. Keď nechcem netrpím. Ale je to prázdnota bez konca, zdanlivo podobná slobode. A kýchne sa jej, to má z toho, že chodí bez pančúch, ale znamená to aj, že je to pravda, skonštatujú baby.

Sedia v Európe v kaviarni, na stole majú šampus, štyri fľaše, tri už sú prázdne. Juhásová zasa kýcha, krúti sa jej hlava, mám teplotu? Pokúša sa rozpomenúť sa ako to začínalo. Ako to vznikalo. Nedarí sa. Len útržky chvíľ, zmätené poskakujúce obrazy, nemé, neostré. Už po niekoľkých dňoch som vedela, potom neskôr som si tým už bola istá, že, toto nebude na krátko a že prežiť to nebude ľahké, ale, že na to celý život čakala, a že to teda prišlo a je to také ozajstné, že ju to desí. Bandžidžamping. Nevie čo s tým, nevie čo so sebou. Stráca odvahu. Bojí sa. Je zmätená. Nesvojprávna. Nie je to v mojom prípade trvalý stav? Nie? Čo s tým? Ty, Mišo, prepáč, a ty Geňo, tiež, musíte chlapci pochopiť, že to, čo teraz zažívam, to nie je z tohto sveta, to je len pre náročné a zdatné a nenásytné. A zvrátené. Ten chlap je surovec, smrdí potom, neumýva sa, páchne cigarami, kým ma poznal tak si ponožky a slipy nevymieňal, tie zahadzoval, ale nové si kupoval len raz za mesiac, keď bral podporu. Nechutné. Nechutné?, a to je aké? Nehygienické. A čo má láska spoločné s hygienou?

Zahryzol sa mi do úst a čosi vykríkol. Ja tiež. Krv na zuboch. Zľakla som sa, objímal ma, bolelo to, potom tma, stratila som vedomie. Keď som precitla, tak som bola zlomená cez parapet, v ušiach som mala zaľahnuté, vlasy mi blčali vysokánskym dlhým plameňom a z diaľky som počula, že ktosi narieka mojim hlasom. Jedinečná herecká skúsenosť. Slečnu Júliu, Betku Báthory, ale aj Noru by som po tých po troch rokoch s Aurelom hrala celkom inak. A čo takto Kráska a zviera?, to by bol trhák, navrhnem to nášmu dramaturgovi Janekovi, Varády a. h., ako Zviera, to by bol sukces, mohol by byť aj hluchonemý, ale nahý, Varády jedine nahý. Teda nahatý. Ten chlap, je, baby, chlpatý ešte aj na pätách. Exot. Grizly. Moje nešťastie. Forevr.

Keď sme sa po pol hodine vrátili do kaviarne, každý krok ma bolel, sadnúť som si nemohla, bála som sa tej bolesti, naše baby, čo tam boli s nami, Aurel nás pozval na šampanské, že predal motorku, po mne pozerali veľmi čudne, závistlivo, pohŕdavo. Cítila som ako mi v pančucháčoch po stehnách steká krv, ale teraz, po rokoch sa toho neviem nabažiť, pri každom orgazme, prepáčte páni, lásky moje krotké, je to ako keby my návaly krvi roztrhli lebku a vnútornosti mi skrúcajú kŕče, toto predsa nemôže byť láska. Jasné, že nie. Tak čo to je?

Vieš, Mišo, poviem ti, že je vlastne dobre, že sme sa rozviedli, ja som chorá, zvrátená, je dobre, že sme sa rozviedli, je to takto lepšie. Lepšie, dobre, prosím, ale prečo je to všetko takto? Nikto mi neodpovie?

Mlčí aj moja kráľovná so psou hlavou, keby aspoň štekla, zabrechala, alebo zavyla. Nič, mlčí. Myslela som si, že v tejto ničivej láske môžeme byť len my dvaja, Aurel a ja, do takéhoto života sa predsa nikto viac nevojde, myslela som si.

Omyl. Vošla sa tam nakoniec celá Varádyovská família a nič horšie mal už postretnúť nemohlo. Nenávideli ma. Úprimne, neskrývane, vášnivo, definitívne. Napadlo mi, že ma Aurel niekedy zaškrtí, na javisku, z celou parádou a bude to sukces, stendingovejšn, potom policajti, Othella odvádzajú v putách, Desdemonu odnášajú funebráci v plechovej truhle, bomba, nie?

To by bolo okej, nie? Všeličo by sa vyriešilo. Všetko Za tie tri roky, čo sme prešli s týmto našim cigánskym tyjátrom polovicu zemegule ma škrtil asi tak päťstokrát, už to má v prstoch, má to presne chytené, ako klavirista, ja sama viem, že niekoho zaškrtiť, nie je nič ťažké, chce to len ten základný grif, kedysi, v tom minulom živote okresnej slovenskej herečky som to ovládala, musel som sa to naučiť, v divadle to patrí to k základnej profesionálnej výbave.

Myslím si ja, bývalá herečka, čo sa kedysi dávno chystala zaškrtiť kolegyňu Hildu Najmanovú, ale už aj vtedy to bola len hlúpa póza, nič iné. A kŕč. Juhásová, si trápna. Som, ale cítim sa dobre, príjemne, začínam veriť na posadnutosť diablom, chcela by som sa zabiť, ale nie nejak obyčajne, jednoducho, obesiť sa ako Nussbaumová, vyskočiť z okna, alebo si ľahnúť pod vlak, nie, nie chcela by som zomrieť, teda zomierať v strašných bolestiach a trpieť, hodiny a dni, trpieť a cítiť ako ma tá strašlivá bolesť zabíja, a pripravuje o rozum. Sebatrýzeň ako nedostižná méta.

To je už diagnóza, Juhásová. Na toto sú injekcie a tabletky. Aj fernet. Ja mám svoje medicíny. Ale ak ma ten Cigán prestane milovať a nezaškrtí ma do vtedy, ak ma nezabije on, tak to budem musieť urobiť ja sama, nebudem mať žiaden dôvod žiť. A on ma opustí, tým som si istá, pred pár dňami sa mi pochválil, že ho chcú za pražského vajdu, a on si nezavesí na krk takúto bláznivú slovenskú gádžicu a okresnú herečku. Samovražda v pravý čas je na nezaplatenie. Vymyslené to už mám. Mala by som začať trénovať.

Keď sme v deväťdesiatom druhom s cigánskym Othellom skončili, lebo všetci okrem nás dvoch s Barboríkom boli vo Francúzsku zatvorení za ten perník, a koks, čo im našli na letisku v Paríži, keď sme sa vracali z Austrálie tak, už som s nimi stratila kontakt. „… excusez-moi, madam, mais votre ami est une vieille pute dealer tzigane et cela m´étonne de vous, madame…“ Toto je veta, ktorú mi povedal sfetovaný recepčný v hoteli na Montmartri, kde sme prespali tú noc pred tým, keď sa s ním Varády do krvava pobil a než ich ráno zatkla polícia. („… prepáčte, madam, ale tento váš priateľ je cigánska dílerská kurva…“)

A takto sa skončila moja cigánska láfstory. Jedna naša upratovačka z divadla, ktorej mama býva v Blave v tom Penatagone v Biskupiciach a poznala celú varádyovskú famíliu a od tej som sa dozvedela, že stará Varádyčka, Aurelova mama po pohrebe tej svojej najmladšej a najkrajšej, čo nám hrala Biancu, a ktorú pochovali bez hlavy, že vraj spálila tých tritisíc dolárov, čo za ňu dostali, v sporáku na dvore, kde v lete varili lekvár, lebo to malo byť tej Barby veno, že vraj takto to tam u nich funguje, neverila som tomu, ale spýtať som sa už nemala koho.

Eva Juhásová: HLAVA BARBY

(poviedka)

Kupec mal byť nejaký Talian, ozajstný, taliansky z Talianska, ale potom sa ukázalo, že to bola to len prezývka, ten Talian bol Maďar zo Štvrtka na Ostrove, malý, s veľkou šedivou hlavou, ktorá ako keby patrila niekomu inému, oveľa väčšiemu chlapovi a tento krpáň ako keby mu ju čmajzol, alebo niekde vyšmelil. Mal husté, do modročierna ofarbené fúzy, bol drobný, na pohľad menší než Barby, nervózne gestikuloval, chvíľami robil takú čudnú grimasu, okolo očí sa mu prekrížili vrásky, zodvihol obočie, pokrčil čelo a vždy zamľaskal a zasyčal. To malo znamenať, že premýšľa, alebo tak voľačo, ale trvalo to vždy iba krátko.

Hneď ako si sadol za stôl, vybral zo saka veľkú bielu obálku a z obálky vybral päťtisíckorunačky, pred Barby a pred starou, ktorá na neho bez slova pozerala, v ruke držala pohár s krvavočerveným jahodovým čajom a pokyvkávala hlavou, kupec päťtisíckorunačky prepočítal, bolo ich štyridsať, pokýval hlavou, vložil ich späť do obálky a tú postrčil po vykslajvantovom obruse ku starej.

Vtedy, pred dvoma rokmi, stála Barby pri obloku, zadkom sa opierala o parapet, mala oblečený pyžamový kabátik a čierne tangá, mama ráno, keď sa chystali na toho „Talijána“ povedala, že sú rajcovné s pochvalne sa na ňu zaškerila. Bola bosá, mrvila prstami a nervózne prekladala holé nohy a kupujúci zízal na jej štíhle a aj na pohľad pevné stehná s výrazom bezhraničnej spokojnosti. Stará Varádyčka si odpila, pootvorila obálku, len pohľadom porátala bankovky, a sotva znateľne pokrútila hlavou, že nič také, vyser si oko, miláčik, hovno trt a prd, zlomyseľne sa na zákazníka usmiala postrčila mu tú obálku zasa späť. Potom povedala najdlhšiu vetu vo svojom živote.

„Ja vám, pán mój predávam svoju najmladšjú dcéru, v júni mala šesnást, kuknú, viďá, krásne je, viďá sám, remeslo ju učím od dvanást rokov, je kompletne vyučená, šecko ví, sex, oral, anal, čo si zákazník želá, velice sú s nú spokojní, dvesto tysíc slovenských je strašne málo, aj dvestopadesát by bolo málo, aj tristo, nás je sedem, mój starý je nevládny, dvoch synov mi zavreli, dvojičky máme hluchonemé v ústave, čo my si bez néj počneme? Ona je naša živitelka. Stotisíc šilingóf, alebo desat tysíc dolárov.“

Talian sa poklopkal po čele, povedal, že ked táto Cigoška má šestnást, tak, že on je činsky cisár, vstal, odsotil stoličku, schmatol obálku, napchal si ju do vrecka, otočil sa a vyšiel dverami na dvor, kde stúpil do slepačincov, po maďarsky zahrešil, rozbehol sa za najbližšou sliepkou a pokúsil sa ju kopnúť, čo sa mu nepodarilo, tak ešte raz zahrešil, odpľul si, ale ani to sa mu celom nepodarilo, lebo pľuvanec mu zostal visieť na brade a tak ho zotrel rukávom koženého saka, ktorý si starostlivo vyutieral bielou vreckovkou až v aute. Povedal šoférovi, že nech naštartuje, podme odtálto, Béla, lebo vytáhnem pištol a postrílam to tu šecko, je to bagáž! Ešte než sa uvelebil na sedadlo, pozrel cez pootvorenú bráničku do dvora a uvidel Barbie, ako beží k autu.

„Počkaj ešte, Bélinko, tá mladá sem uteká“, povedal Talian a usmial sa pod fúzy, spustil okienko, tvári sa, že ho nezaujíma nič iné len ten jeho opľutý rukáv, ale dobre počuje Barbie, ktorá mu dychčí zblízka do tváre, — dych jej vonia jahodovým jogurtom a je to očarujúce — tá malá mu povie, že o pol desiatej bude stáť na Vajnorskej pred Steak Housom.

„Ja budem na rohu, pri drogérii, tam je mój flek.“ Talian prekvapene zodvihol obočie, tá malá sa nezdá, prižmúril oči, skrivil ústa, súhlasne zasyčal, dobre, dobre, kvetinka moja. Dobre.

Bosá Barby Varádiová stojí a pozerá za čiernym autom, ktoré sa ticho pohlo a na svahu za bufetom potom odbočuje na Bratislavu, utiera si ľavú pätu od slepačincov o pravé lýtko, nad cintorínom za cestou vychádza spoza mrakov októbrové slnko, tohto roku ešte stále zázračne teplé, láskavé a prajné, je štvrtok pol jedenástej a pár minút a ona je už rozhodnutá.

Malú plastovú vaničku vynesie na dvor, na slnko, a nanosí si do nej vodu, nech sa zohreje, okúpe sa, umyje si vlasy a večer si vezme tie červené mini, natrie si krajec chleba oškvarkovou masťou, tranzistorák vyloží na okno, spieva Janda, ten Čech, toho má rada a počuje starú, ktorá kričí že by mala pozametať dvor…

***

(Tri veľké farebné fotografie dopichaného skrvaveného tela bez hlavy mali policajti od včera prišpendlené na nástenke. Fixkou tam niekto pripísal: „Podunajské Biskupice 11. okt. 1992, 14.25 smetná nádoba, čerp. stan. Slovnaft“)

***

Aj som si písala denník, každý jeden den, fakt, každý den, aspon jednu vetu, o tom minulom dni, alebo čo bolo jako v noci, kolko chlapov som musela spraviť, čo som zarobila, či som si dala a kolko, lebo prachy som vtedy mala, niekedy som si dala aj dva gramy, fakt, no bomba, aj ked ja som ale furt chcela prestat, naozaj, ale nevedela som to, neviem to, takto sama, aj som mala jedného takého, on bol ževraj doktor, ale nie čo lieči, ale taký volajaký inačí, strašne bol na mna milý, ale nechcel sa mu postavit, tak fičali len fajky a také šelijaké hranie v aute, a lízačky, ináč to zákazníkom nedovolím, nerobím to, to mohol len Jaro, svina jedna, ja som ho asi mala rada, teda mám ho rada asi aj ešte stále, ale tomuto doktorovi som to dovolila, Emil sa volal, aj vizitku mi dal, aj sme sa boškávali, tam na tej vizitke mal, že je docent, no a on mi chcel ako že pomáhat a vzal ma aj na psychiatriu, za nejakým kamarádom, to bol psychológ a ten sa len šetko vypytoval a furt sa na mna usmieval a hovoril so mnou ako keby som bola nejaká vadná, alebo malá, alebo čo, a tak som začala znižovat dávky, šetko som to dávala Jarovi, svini jednej hnusnej, a podarilo sa mi to znížit až na tristo ká denne, to je štvrt gramu, ale musela som brat diazepam a oxyzepam a rohypnol a to mi šetko ten Emilko, ten doktorko zhánal, strašne on bol na mna dobrý a strašne krásne mi rozprával, až som niekedy plakala, a vedel všetko o tých spisovateloch, aj mi o takom jednom hovoril, že ten mal rád malé dievčatá a že ich fotografoval nahaté a potom zas o jednom, čo bol buzerant a mal doma taký obraz, čo bol živý a bol to vlastne on sám a ten obraz to bolo vlastne také jeho živé zrkadlo, kde on videl jaký je, zlý a hnusný a šetko o sebe tam na tom obraze videl, pekné to s ním bolo a bol grand, ešte mám kopu kozmetiky, čo mi kúpil a samé fajnové veci, značkové, jasná vec, fakt to bol grand, ale potom som s ním raz zostala štyri dni, vzal ma na víkend a boli sme niekde v horách v nejakom hoteli a kúpila som si pred tým za tri litre, to on ale nevedel, chcela som si najprv kúpiť len tri dávky po tri kilá, aby som mala na každý den, ale potom, keď som mala v ruke tie tri litre, ja neviem čo mi šiblo, ale kúpila som si za šetko, on mi dal tie prachy na topánky, na zimné, a ja som si potom tam v tom hoteli šlahla a robili sme tam obidvaja dobré ródeo, on sa ožral a potom na izbe sa chcel kúpat a spadol do vane ja som tam pri ňom zaspala na podlahe a voda vytiekla a tiekla až na chodbu a búchali nám na dvere, ale nemohli nás zobudit, vylomili dvere a našli nás tam, jeho oblečeného vo vani, mna nahatú a s vercajchom, no prúser, on potom musel zaplatit tú škodu, tuším jedenást tisíc, ale najhoršie bolo, že Jaro ma zatial hladal po Blave a aj tí jeho kamoši z Pentagonu po mne pásli a šade ma fízlovali, ale mohli akurát tak hovno chlapci, ked ja som bola zašitá v tom hoteli v horách, ale ked som sa vrátila, tak ma tá svina Jaro, čo ho tak lúbim, zbil, a potom sme si obidvaja dali, ale na druhý den mal strašný absták a zas ma bil a vyrazil mi predné zuby, svina jedna, tento Jaro, a ja, jak som sa bránila, tak som ho sotila a on spadol v kuchyni a udrel si hlavu o sporák a tiekla mu krv a potom vstal a chcel ma podrezat britvou, a ja som vybehla na chodbu, ale jeho otec mi podložil nohu a spadla som a on jak sa zahánal tou britvou, tak mi rozrezal džíny, ale aj nohu tuto, hore, na stehne, ešte tam mám jazvu a tak sme potom krvácali obidvaja a ja som plakala a aj Jaro plakal, aj jeho matka, ale museli sme zavolat sanitku, lebo zo mna tá krv valila, že sa báli že vykrvácam, ale ten doktor, čo mi to zašíval dal zavolat policajtov a Jaro mal z toho potom zle, ale aj ja som z toho mala zle, lebo som nemala kam íst, musela som sa vrátit k nim, na Šumavskú a tam ma držali, lebo vždycky ráno mi dali, mohla som si pichnút, ale to som mala u nich už jako dlh a ten dlh som musela íst zarobit na Slovnaft, to sme chodili s Jarom autobusom a on si vždycky zapísal číslo toho auta, alebo kamióna, čo ma vzal, aj teda kvôli bezpečnosti, ale hlavne chodil so mnou za to, že hned jak som vyliezla z auta už bol pri mne vzal mi prachy a podla toho kolko som zarobila, podla toho sme si išli my dvaja kúpit, a aj sme si to tam u toho dílera aj dali, to bol Jarov kamarát, teraz je v base a z toho čo zostalo som urobila nákup, lebo on mal tri malé sestry a aj jeho rodičov som ja živila a u nich sme potom spali a večer som zas chodila na Vajnorskú a takto to fungovala asi tak štyri roky, čo som u nich bývala a čo som s ním žila, utiekla som sedemkrát, ale vždycky ma chytili a potom ma bili, všetci ma bili, aj jeho sestra, tá Maja, kurva jedna, čo tiež šlape, už od trinást rokov, tak tá ma najviac a aj ma kopala a ešte aj tie malé Cigánky, jeho sestry, lebo im to robilo radost, že môžu gádžicu takto bit a stará mi minulý rok pred Vianocami, ked som utiekla k našim na Dolné Hony a chytili ma, tak stará mi v noci podpálila vlasy a tak som si musela oholit hlavu a ten mój docent, čo mal chcel zachrániť, sa potom už trochu aj bál za mnou chodit, lebo jeden Jarov kamoš ho raz večer na Vajnorskej vymákol a vyhrážal sa mu, oplul ho a postriekal mu auto čiernym sprejom, on mal audi, striebornú metalízu, no, prúser to bol a ja som si šetko písala do toho denníka, ale mám ho skovaný niekde u našich a neviem vlastne kedy sa k nemu dostanem…

***

… tá hostina vrán, tam na zľadovatenom snehu uprostred poľa, na konci Rovinky, bola vzhľadom na tento surový zimný čas i na toto, na tieto končiny nezvyčajne mrazivé ráno, desivo opulentná. Pozostávala z troch chodov a aj staré vrany, čo všeličo pamätali a niektoré sa zúčastnili dokonca aj tej bájnej nekonečnej žranice po pamätnej havárii lietadla v Jurskom Šúre, tak aj tie staré vrany si veru pochvaľovali.

Najprv vrany vyzobali z hlavy oči, potom pod chumáčmi vlasov trhali uši a ďobali zobákmi do jazyka v otvorených ústach s vylámanými zubami, ďobali do hrdla naliateho krvou, ktoré ešte nestačilo zamrznúť, a blahobytná hostina nekončí, jedny vrany od zúrivej radosti trepocú krídlami, víria čerstvý snehový poprašok, iné chodia vážnym, majetníckym krokom dokola, šmýkajú sa po tenkej krvavoružovej ľadovej škrupine, čo leží na zasneženom poli, v ktorej sa odráža stále jasnejšia obloha. Už nesneží. Svetlo sa vzmáha. Svitá.

***

Barbora ma pokrstili, po starej Melčákovej, ale mój tatko bol Varády, jej syn, Madar z Prahy, ale krstená som Barby, mám to na papjéri, napísané v rodnom liste, krstená som v Ostrave Karvinej, já som vlastne Češka, no jó, češka-bleška, ale vjém aj po slovensky, takže som vlastne Čechoslováčka, ale dedo povedal, že som slovenská Cigánka a že bych sa za to nemala hanbit, že my sme tu aj tak lepší Cigáni, než tí tam v Prahe, a aj po cigánsky viem. Njé šetko, ale vjém. Varádyovci sa potom z Ostravy odstahovali do Šamorína, k dedovej sestre, a potom do Blavy, sem, do Biskupíc, dostali byt v Pentagone, ešte za socializmu, lebo dedo bol úderník, on bol prvý Rom, čo bol baník úderník, a ket som bola malá, tak mi dedo Melčák hovoril, že táto svatá Barbora, že ona bola patrónka baníkov, dedo robil ešte za komunistov v Antimónke v Pezinku a mal z tej roboty krčové žily, njéčo strašné, fakt, to keby ste videli, hrubé jak prst, strašné volačo, jako takí malí hadi, taký hrbolatí, hnusní, ked si vypil, tak ma volal, pot sem Barbinka, len pod, neboj sa, pot a počúvaj, Barbinka. Počúvaj.

Čupla si k nemu na dlážku, priložila ucho k jeho studenému hladkému lýtku, na ktorom pulzovali fialové povrazce žíl, hýbali sa, šteklili ju na uchu a na spánku, k tej najhrubšej žile si potom prikladala oči, najprv lavé, potom pravé, teplá bola tá žila, a nežne, lahulinko jej klopkala na oko skryté pod tenkou kožtičkou viečka, dievčatko sa chvelo, potilo sa a vlhkými prstami hladkalo tú bielu kožu bez jediného chĺpka, napnutú na tom opuchnutom lýtku, a dedo tam zhora na nu kričal, čuješ, Barbinka, čuješ, čuješ ju?

Áno, áno, ano dedko, čujem ju, počuje, počuje ako tá krv v tej hrubotánskej žile prúdi, ako sa tomu jej starému dedovi, čo už má čoskoro zomrieť derie sem von. Babka Barbora povedala, že už sa nevie dočkat, kedy ho už konenčne trafí šlak, svinu jednu starú, a Barbinka počúvala tú krv, počula ako sa dedovi valí tá krv zhora zo, srdca sem, dolu, do noh, do končekov prstov s čiernymi nechtami, ktoré vrastali dedovi do mäsa, hlavne na palci pravej nohy, čo ho bolelo a ked dedo chodil, tak hrešil, kristabohamáriu, a kríval. Každú sobotu dedo sedel na nízkom drevenom schodíku vo dverách, čo viedli z kuchyne do velkej izby a máčal si nohy v lavóre a ja som mu vždycky po čase prilievala do lavóra teplú vodu, a dedo Melčák vzdychal a raz povedal, že ked si bude móct toto dopriat každú sobotu aj tam hore v nebi, tak, že sa teda na tú smrt aj teší, ale babka Melčáková sa nasilu smiala, krútila hlavou a povedala mu, že on pójde tak akurát nanajvýš do rici, njé do neba, ty starý somár, mala červenú spotenú tvár, na čele mala prilepené vlasy a dychčala, piekla na platni lokše. Lokše som mala najračej, len také hole, len omastené, ale dedo njé, dedo mal najračej makové. Ket som njékedy chodila do Pezinka na kšeft, tak som si potom tam v Grinave pri ceste kupovala lokše, to mi tak akurát vychádzalo, desat lokší a háčko na tri dni, dobrý život, njé?

***

V škole jej všetci hovorili Barby, aj niektorí učitelia, a aj potom na učňovke v Modre, jej nikto inak ani nepovedal, len Barby, učila sa za krajčírku a keď jej na vyučný list napísali Barbora, tak sa s majsterkou pobila, lebo tá jej stále opakovala, furt do mna len hučala, že takto nemóžem byt precaj krstená, tak som jej jednu treskla a ten papjér som roztrhla, na druhý den som prišla za rjáditelom, že teda, prosím, donjésla som vám rodný list, tu máte čítajte, tam mám napísané Barby, jasná vec, šak vjém, jak sa volám, njé?, a ten starý trtko sa krútil, že precaj len, že som nemala tú Kojšovú uderit, je to staršjá osoba, ale že volačo sa predsa len robit dál, aby sa nebála, že on to volajako vyrieši, a také reči mal a roztjáhol nohy, sedel na takej tej otáčavej stolička pritjáhol si ma k sebe, videla som jak mu v galotách stojí, pleskla som ho po ruke, odsotila som ho, tak smjéšne sa na tej stoličke zakrútil, tak toto njé, to pardón, pán súdruh rjáditel, toto njé. Rodný list nosí odvtedy v igelitovom obale stále so sebou, občianku nemá, už stratila dve, já už k policajtom nejdem nič vybavovat, ani za svet, nech ma zavrú, rodný list mám, tak čo, nech si trhnú, njé?

***

Potom som sa k tomuto príbehu ešte niekoľko krát vrátila, lebo som chcela napísať aj o tom ako sa nájde tá jej odrezaná hlava, chcela som napísať čosi ako baladu, ale nebolo z toho nič, vyšlo mi z toho čosi takéto čudné. Ani som to na koniec nedopísala. Spisovateľka nebudem, ale rada by som bola.