ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Najradšej efektne. Dlho. Pôsobivo. Na veľa spôsobov. Bol za tým poctivý tréning. Samovraždy som mala najradšej. Aj keď žáner a režisér nepustia. Neviem, či to bolo tým, že duch tej direktorovej družky, tej Nussbaumovej, čo sa obesila, sa usadil v divadle, keď som bola ani nie rok v divadle, alebo tým, že som chcela vždy zomrieť len vlastnoručne a kedy budem ja chcieť, radšej skôr než neskôr, samovražda ma lákala vždy. Preto som tak milovala Slečnu Júliu, aj tú Kapuletovú, aj Antigonu. Ale aj Mariutku v Štyriadsiatom prvom som hrala tak, ako keby sa chcela zastreliť. Hrala som to tak, že keď sa jej milovaný bielogvardejec zvalí mŕtvy do vĺn mora, tak si Mariutka sadne do piesku, objíma pušku a rozvažuje, či sa nezastrelí, takto sme to v emeldé aj hrali. A viacerí súdruhovia kritici to pochopili a museli sme to s Geňom prerobiť. Po tej úprave som poručíka vždy zastrelila s gustom a pyšne, ako jeleňa. To sa páčilo.

Zomierala som ako bolo treba, aj tak, aj tak, voči divákom ohľaduplne za portálom, mimo javisko, ale aj ráňavo a vydieračsky na proscéniu, v niektorých reprízach nášho rómskeho Othella som bola tak blízko divákom, že sa mohli mojej mŕtvoly aj dotknúť, a v Japonsku, kde brali na predstavenie celkom bežne aj deti, sa nám to aj stávalo. Skúšali tie drobné roztomilé šikmooké dievčatká prevažne v pološere, že či som naozaj mŕtva, strkali do mňa prstom, raz taký milý malý Japončík, zasranko zasraný, strkal mŕtvej Desdemone do nosa ceruzku, takmer sa mi kýchlo. To by bol fór!

V niektorých prípadoch som zomierala v tme, ale aj v surovom, oči ťahajúcom bielom svetle, ale i v modrom, i v červenom, to záležalo od režiséra, ale ešte viac od osvetľovača. Zomierala v tichu, za burácania Mozartovho či Händlovho Rekviem. Bez slova, bez dychu — s výkrikom poznania v očiach a zmierlivou modlitbou na perách, s desivým jačaním, keď ma upaľovali, uprostred slova, keď ma zabíjala guľka, zákerný jed alebo keď ma škrtili ruky milovaného netvora. Som herečka a zomieram rada a presvedčivo, vážení. A slastne. Aurel vie. Ten ma zavraždil asi stotridsať krát.

Nie som ale sama takto postihnutá, po tých rokoch som si istá, že sa herečky tešia, že sa v tom vyžívajú, keď môžu predviesť svoje umenie zomierania. Že sa v tom vyžívajú. Rady zomierame, najradšej pre lásku. Jasná vec. Je ideálne, ak tej krutej smrti predchádzala bolestiplná nevera záletného manžela, divácky obľúbené martýrium besnej žiarlivosti či simulovaný očistec takých tých smiešnych, slovensky náznakových divadelných súloží v cudnom pološere pod paplónom. Ako Slečna Júlia som si podrezávala žily tam kdesi v stodole, Báthoryčka podľa autorských poznámok môjho zlatúšika Geňa-Hybena pomätená tancuje po svojej cele so Satanášom pred zrkadlom, až vysilená v náručí toho pekelníka skoná, to sa ale nepáčilo ani kritikom, ani divákom, ani katolíkom, ani luteránom, že vraj sme k tej krvavej vrahyni ohľaduplní, a na gymnáziu v Hlohovci nám študenti na besede po predstavení vykričali, že to vyznieva tak, ako keby sme sa chceli Bathoričky zastávať, a boli tie chúdence deti, pomýlené tým Nižňanského románom, rozhorčené. Aj súdružka riaditeľka.

Ako Jana z Arcu mám byť, musím byť upálená. Hrala som Pannu orleánsku dvakrát, ale režiséri boli v obidvoch prípadoch slabingeri, menovať nemôžem, teraz sú z nich veľkí televízni fachmani, jeden z nich má dokonca reklamnú agentúru, ale to je jedno, ja som sa vždy tešila na to, ako to bude s tým ohňom, v oboch prípadoch to páni umelci riešili červeným svetlom cez rošt spod javiska a rozdiel bol iba v tom, že jeden z nich chcel, aby som vrieskala, ten druhý chcel, aby som spievala, a nedávno, pár dní po tom, čo sme sa vrátili z Austrálie, volali aj z Čiech, už presne neviem odkiaľ presne, tuším z Olomouca, že idú robiť Čajkovského operu Žandark a že pán režisér, neviem už aký, že by ma chcel pozvať na konkurz, na hlavnú postavu, srdečne som im poďakovala.

Rada, veľmi rada a myslím, že bravúrne som zomierala ako Luisa v Úkladoch a láske tu u nás v emeldé. V poslednom dejstve, po krátkom dramatickom zaváhaní som sa vrhla na tú odpudivo červenú tekutinu, čo mi ju podal Ferdinand v ťažkom brúsenom pohári a ktorá v ostrom svetle reflektorov iskrila a vraj vyzerala veľmi nebezpečne. Režisér Chĺpik, ktorý hru režíroval, mi tu nechal priestor na etudu, ktorý som reprízu od reprízy využívala viac a viac a moje zomieranie sa podľa diváckych reakcií asi zlepšovalo, bralo ich to. Najprv som dychtivo, ako keby som to už chcela skončiť, vypila tú šťavu z čiernych ríbezlí rozriedenú vodou, dôležitá bola farba, rekvizitári vedeli, že nechcem veľmi sladkú, vypúlila som oči, pravou rukou som kŕčovito zvierala hranu stola, ľavou som za chrbtom hľadala cíp obrusu, ktorý asi tak o minútu strhnem na seba, a keď sa to stane a ja sa zvalím na podlahu, tam sa, čiastočne skrytá za kreslo, vypnem do mostu a nohami zahrám, že hotovo. Vždy aplauz. Veľmi som chcela vyskočiť a ísť sa pokloniť, ale to by bola pokuta, takže nič.

Ale z tých vyše sto úmrtí, ktoré som prežila ako Desdemona, z tých sa už nevyliečim. Nikdy. Ani z tej násilníckej lásky toho Cigoša. Som poznamenaná na celý život. Tento pozemský, aj tamten. Július Barbo ako režisér nás nechal, aby sme si finále vychutnali, a Varády teda vymýšľal. Fakt je, že najradšej ma škrtil, to mu šlo famózne. Párkrát ma aj topil, v Nemecku vo Wupertáli ma skoro utopil v rieke pod mostom a v Austrálii niekoľkokrát v mori. Na Novom Zélande, v Queenstowne, kde v tom čase šarapatil sériový vrah žien, to ale Aurel prehnal, drasticky ma podrezal velikánskym porciovacím nožom, čo si požičal v kuchyni hotela, kde sme boli ubytovaní. Bol z toho škandál, cirkevní hodnostári protestovali a aj polícia mala svoje výhrady, chýbalo málo, a boli by nás vyhostili. Ale náš agent bol nadšený, všetky predstavenia až do konca turné boli vypredané, ale Othello Desdemonu po tom už len topil v nádhernom jazere v údolí, ako sa volalo, už som zabudla, ale bývalo to veľmi pôsobivé. Hrali sme pri ohňoch a chodili sme s fakľami. Mali sme tam veľký úspech. Pôvodne sme mali hrať trikrát, nakoniec to bolo spolu v Aucklande a vo Wellingtone jedenásť repríz a mohli sme tam zostať aj celý rok. Fantastický úspech. Náš agent sa napakoval.

Jedna malá súkromná novozélandská televízia, ktorú vlastnila Slovenka z Banskej Bystrice Marta Clavelly, nakrútila veľkú časť inscenácie. Tá slušne zaplatili aj nám. Slušná baba, píšeme si, aj péefko som jej poslala. Je jasné, že keby som vtedy nebola Varádyho tak milovala, tak by to nebolo stálo za nič, takto to bol ale vždy sukces. Vždy a všade. Pri tých nekončiacich záverečných potleskoch ma mrazilo. Naozaj som to prežívala ako zmŕtvychvstanie, ako keby som sa vracala z druhého sveta, z druhého brehu a žasla nad tým, že žijem, a asi to bolo na mne aj vidieť.