ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Už je tma. Eva po tej strašnej naháňačke zadriemala vo vani v polohe, v akej zaspať je vlastne malý artistický výkon, možno aj veľký, ľavú nohu má vyloženú na stoličke vedľa vane, krk si opiera o Mišovo stehno, hlavu má položenú tesne nad vodou na jeho ramene, pravú nohu ohnutú v kolene skrútenú pod sebou, ľavou rukou si pridržiava na prsiach poloprázdnu fľašu šampanského, ktorá sa vznáša v spenených bublinkách nad hladinou a pravou rukou objíma manžela okolo krku. Jej dárling ešte stále spí. Bola z toho veľkého frmolu unavená — musela Iboji všetko vysvetľovať, a až keď jej strčila do dlane dve stovky, tak pochopila, Marienku Malárikovú prekvapila, vešala záclony, ale tá pochopila okamžite, že situácia je vážna, a kývla, vzala jej deku s Cigánčaťom z rúk a Eva sa hnala do Prioru, kúpila dupačky, perinku, čepček, fľašku, sunar, hrkálku … a späť k Marienke — keby nebola chytila pred budovou súdu ten taxík, tak to všetko nestihne a celý jej plán skrachuje.

V polospánku sa pousmeje a potom začuje klopanie. To by už mohla byť Marienka, jej spása, jej anjel strážny, bez nej by sa to nemohlo podariť, chvalabohu, čo by si bez nej počala, je to skvelá ženská, na tú sa dá spoľahnúť. Eva vylieza z vane, všade okolo nej crčí voda, prebehne k dverám, z vešiaka strhne Mišovu košeľu, pridržiava si ju na prsiach, odomkne, Marienka jej bez slova podá perinku s vyparádenou Nikolkou, ktorá sa usmieva a jej tvárička v snehobielom čepčeku je taká tmavohnedá či skôr čierna, až sa Eva zľakne, toto nám neprejde, toto nie, obleje ju pot, zmocní sa jej nevoľnosť, zachváti ju panika, cíti slabosť v nohách, zovrie perinku v náručí, opatrne prejde do stredu miestnosti, bábätko položí na stôl a zvalí sa na stoličku. Vydýchne si. Marienku Malárikovú, ktorá potichučky zatvorí dvere, si ani nevšimne. Dychčí od vzrušenia, krúti hlavou, bolí ju krk, bolí ju hlava, srdce, ruky, nohy, život, cha, cha, cha.

To nebohé stvorenie na ňu vyvaľuje očiská, šermuje ručičkami, špúli ústa a vyzerá to tak, že sa v nasledujúcej chvíli rozreve. Nikolka sa ale nerozreve. Zázrak. Zlaté dieťa a nadané, vie sa vžiť do úlohy. Vyškiera sa a hrá, je z nej perfektná ich Karolínka, len keby nebola až taká čierna, čierna je fakt dosť. Fakt dosť. Ale s tým Eva Juhásová už nič nenarobí, s týmto veľa nenarobím, to nie. Naposledy sa zhlboka nadýchne, ťažko, na dvakrát vstane, s bábätkom v náručí ide do kúpeľne, jemne poplieska svojho dárlinga po tvári, napne lícne svaly, úsmev ju trochu zabolí, ale jej láskavý šepot je neodolateľný, miláčik, aha, koho tu máme, Mišo, Mišinko, manželík môj ľúbezný, otvor oči, prebuď sa! A pobozká ho na viečka.

V tej chvíli sa to stane, spomienka ju zaskočí bez výstrahy. Stále je to isté, stále to isté, Mišo, Mišisko, láska moja, ničil si ma v každej minúte nášho života, láska moja, ničíš ma, zničíš ma, zničil si ma, zatiaľ to tak vyzerá, ale je to ináč, ja sa nedám, ty vieš, že nie, ale výčitky zostanú, navždy zostanú, a bolí to, takéto sa neodpúšťa, na takéto sa nezabúda, ak, tak len nakrátko, na deň, na dva, na jednu noc, možno, aj to len tak akože.

Svadbu nemali mať, nechceli nič, ani civilný sobáš nechceli, dohodli sa, a vtedy Mišo prvýkrát zradil, Eva, tá to nechcela od začiatku, bránila sa, zúrivo odolávala, ale Mišova família naliehala, otec, známy bratislavský advokát sa odsťahoval, žil práve vtedy s nejakou baletkou z Novej scény vo vile na Palisádach, ktorú si kúpil za palmáre, čo inkasoval od svojich prominentných komunistických klientov, tomu to bolo šuma fuk, bol presvedčený, že z Miša nikdy žiaden herec nebude a že komedianti sú bagáž, matka, riaditeľka športového gymnázia, bývalá československá rekordmanka a európska šampiónka v skoku do diaľky z roku 1949, tá im dala za pravdu, že svadba je zbytočná a smiešna záležitosť, Eva mala Mišovu mamu rada, správna baba to bola, ale stará mama z otcovej strany, to bol problém, drobná maďarónska Prešpuráčka o paličke, na hlave fialovo strieborná parochňa, v ústach dvadsať zlatých zubov, za hrubými sklami okuliarov v ráme zo štiepaného alabastru velikánske vypúlené sivozelené oči, tá besnela, zdivená, jedovitá, v kútikoch úst bublinky slín, vrieskala na Evu z balkóna secesného domu na bratislavskom Korze, nevedela preniesť cez srdce, že sa ich chlapček zahadzuje s tou horniackou takou voľajakou, kam si dal oči, Mišenka, ištenem, čo na nej vidíš? Jezušamáriá, čo na nej ten chlapec len vidí!

Nakoniec sa ale predsa len vzali, vtedy už boli obidvaja asi pol roka v emeldé a raz ráno jej Mišo Horváth ešte v posteli povedal, že musia vstávať, lebo o pol jedenástej by mali byť na miestnom úrade, že ich zosobášia, za svedkov im idú Nora a Tomáš Hojtáš, a čakal, čo nato Eva, ako zareaguje, ako chytí hysák, ako bude zúriť, ako ho zahrnie výčitkami, ale všetko bolo celkom naopak, jeho milá sa rozosmiala a vbehla do kúpeľne, a vtedy sa Michal Horváth, najlepší herec v našom divadle a najlepší milovník svojej generácie, ako inak, nie?, vtedy sa zľakne, lebo vie, že už jej nevládne, že sa ubránila, že sa oslobodila, že mu uniká, že už ju nevlastní, čo podľa neho teda znamená, že sa ich láska skončila. Takmer sa nemýlil.

Po sobáši sa v ich izbe v hereckej ubytovni konal masívny žúr, v priebehu popoludnia sa okolo stola a na širokánskej posteli, ktorú im kulisáci priniesli zo skladu, teraz hrá už druhú sezónu v Othellovi, vystriedalo celé emeldé, vstupné bolo jednotné — fľaša šampusu — súdruh riaditeľ Pastucha prišiel s celou debničkou, tú za ním niesol šofér, direktor posedel, niečo vypil, zaspieval im nejakú ruskú partizánsku a odporúčal sa, ale oslava, rozumie sa, pokračovala, a bola veru bujará, až na to, že Eva večer hrala, Čajka mala v ten piatok práve dvadsiatu reprízu, a tak sa novomanželka a hlavná predstaviteľka aj s pánom režisérom Hybenom museli vzdialiť. Ja som vtedy s Geňom ešte nič nemala, iba sa mi páčil, ale už o niekoľko dní sa to malo radikálne zmeniť, lebo sa čosi prihodilo.

Keď som sa asi tak okolo jedenástej vracala z predstavenia, už na ulici bolo počuť hulákanie a opilecké výkriky z našej izby, okná sme mali dokorán, nedočkavo som vbehla do vchodu, brala som tri schody naraz a na odpočívadle som do kohosi narazila, zacítila som známu kolínsku a vzápätí som po hlase poznala Miša, čosi zahundral, vrhla som sa k vypínaču, buchla som po ňom dlaňou a v tej chvíli vidím vo svetle svojho novomanželíka so spustenými nohavicami a jeden pekný ružový zadok na štíhlych nohách sa roztomilo náhli hore schodmi tam niekam do šera. Pôsobivé, čo poviete, nie? Komu ten zadoček patril, som sa dozvedela až o pár dní, a poviem vám, nemuselo to byť, fakt nie.

Naša svadobná noc bola vzhľadom na okolnosti teda dosť netradičná, ja som spala u Marienky a Mišo na pohovke na javisku v divadle, kde bola na zajtra pripravená dekorácia na Tanec nad plačom. Tak takto sme sa zosobášili, už sú to štyri roky.