ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Dnes ráno mi zabúchala na dvere Slávka, direktorova sekretárka, že Pastucha chce so mnou hovoriť. V tej chvíli sa začal herečke Juhásovej nový život a jeho nový začiatok, aj keď ona vlastne ani nevedela, čo sa začína, a že sa vôbec niečo začína.

Direktor sedel za dverami v kresle, rukou jej naznačil, nech si sadne k nemu do druhého kresla, spýtal sa jej, či chce čaj alebo kávu, keď odmietla, tak prikázal Slávke, že tu pre nikoho nebude a nech zatvorí dvere a nech nás neruší, usmieval sa na ňu najkrajšie, ako vedel, ako mu to jeho tvár, žltočierne zuby, rozpraskané bledofialové pery, tie jeho sivé mačacie oči, jemne ružovo žilkované, a dvojdňové strnisko na lícach dovoľovali, klopkal ceruzkou po hnedom fascikli, v ktorom mal všetky jej papiere, predvolanky z bezpečnosti, anonymné listy a zamietnuté povolenky, pokyvoval hlavou a dlho mlčal, než si povedal svoje. Jeho úvodný monológ bol dosť stručný, bola to jedna mierne rozvitá veta a mala tridsať päť slov.

Povedal toto: Vy vjéte, Eva, že vás mám rád, aj vám, aj manželovi som dycky pomóhol, vy vjéte, že ste dobrá herečka, najlepšjá v tomto divadle a aj to vjéte, že šetko toto ste si spósobila sama.

Ukázal jej všetky jej žiadanky o externé účinkovanie, ktoré musel zamietnuť, dvakrát rozhlas, štyrikrát telka a raz konferovanie družstevníckej estrády v Horných Salybách, potom pokračoval a povedal jej, že na Mestskom výbore Komunistickej strany, ale aj na polícii sú presvedčení, že to s tou Leninovou bustou nebola nehoda, ale že ide o sabotáž a urážlivú provokáciu, a že súdruh Švacho osobne trvá na tom, aby bola exemplárne potrestaná, bola obžalovaná a odsúdená a možno zatvorená. A Hudjak s tým súhlasí a je za tvrdý trest.

Eva Juhásová direktorovi neverila. A mala recht. Strašil ju. A tým ju zachránil. Ale ani toto vtedy nevedela. Strašil ma, aby mi mohol následne predviesť, aký on je len komunista s ľudskou tvárou, čo mal byť ten jeho neoholený ksicht, predvádzal, aký je chápavý, vnímavý, citlivý a ľudský, ako veľmi mu záleží na tom, aby som si nepokazila život a kariéru a ako veľmi je on odhodlaný za mňa bojovať. A že to myslí vážne. Mýlila som sa. Chcel mi pomôcť, teda — chcel zachrániť divadlo. To, že by ma mali za nejakú sprostú bustu súdiť a zavrieť do basy, tak to sa mi už zdalo fakt príliš. Dnes už viem, aká som bola hlúpa, naivná a smiešna. Ale to je mi teraz už užitočné asi tak ako žirafe trenky.

Ešte aj doma sa voľačo dialo, mama mi za posledný týždeň volala už tretíkrát, že sa jej niečo na Karolínke nepáči, že by som mala prísť, nepáči sa mi naše zlatíčko, je to, chúďa slabulinké, musíš prísť, aká si to matka?, kričala na mňa do telefónu a potom sa rozplakala, ale ja nič, nič, namiesto toho, aby som sa tu na všetko vykašľala, sadla na autobus a šla si ratovať dcéru, tak sa tu naťahujem s kádrovákom a trápim sa divadelným umením, trápim sa s rozvodom, dieťatko moje úbohé, sirôtka moja, Juhásová, uznáš, že si krava, uznáš?

Uznám, ale bola som, koniec koncov, fakt teda zvedavá, ako mi chce Pastucha pomôcť. Teraz som nemohla odísť. Môj dištanc trval už piaty mesiac, Štyridsiaty prvý už mal devätnásť repríz a kritika, teda miestny kritik nejaký doktor Ružička a v Hlase ľudu značka rt, in scenáciu chválil. Ale nechválil mňa. Závidela som. Trpela som. Trápila som sa. Hilda Najmanová a Boris Fajčík sa predvádzali zo všetkých síl, začula som, že sú obidvaja navrhnutí na cenu Litfondu, nivočilo ma to, nedokázala som sa prinútiť na nich pozerať, od závisti ma vždycky rozbolelo brucho, kŕče mi skrúcali črevá, raz som dokonca musela vybehnúť do vestibulu a vyvracať sa do koša a utiecť, lebo potlesk na konci predstavenia by som asi neprežila.

Teraz sa Eva Juhásová strhla a uvedomila si, že Pastuchu hodnú chvíľu vôbec nepočúvala, pozerá na neho prekvapená, lebo on jej práve podáva ponad stôl s tajnostkárskym výrazom papierik a na papieriku je napísané telefónne číslo, kam má zavolať, pýtať si Milana, dohodnúť sa s tým súdruhom na stretnutí, všetko mu porozprávať a on už zariadi ostatné. Žiadne priezvisko, ani súdruha toho a toho, nič. Len Milana. A mala by vo vlastnom záujme zavolať čo najskôr. Keď bude súdružka Juhásová rozumná, jej situácia sa môže podstatne zmeniť a riaditeľ vyzeral, že si je tým, čo hovorí, istý, to vo mne prebudilo nádej, ale ešte stále mi nedochádzalo, o čo ide.

Direktor jej povedal, že najnebezpečnejšie sú tie kolektívne listy a výzvy, čo chodia do divadla z celého okresu, to vraj zorganizoval ten Švacho z Mestského výboru, a direktor mi povedal, že také svinstvo ešte v živote nečítal, a že teda už čítal všeličo, a to mu teda verím. Norike som sa čudovala, sviňa chlap je to, tento súdruh doktor Švacho, zákerný a slizký, ale ona sa kvôli nemu pobila aj s jeho ženou, ale Norika asi vie, čo robí, len za ten čas, čo som ja v divadle, už bola dvakrát v Grécku, raz v Španielsku a do Rakúska si chodí len tak na víkend, nakupovať alebo do kina, a devízový prísľub dostane zakaždým, bolo mi jasné, že Nora s ním musí v posteli robiť strašné veci, keď jej z nej takýto vyonačený, ale to zo mňa už asi hovorí závisť a navyše — reč je o inom!

Pokúšala som sa predstaviť si, čo tam asi tak píšu, a keď som to povedala Pastuchovi, tak bez slova vybral z fascikla niekoľko papierov a podal mi ich. Juhásová bola zvedavá na tjé listy, čo nám chodili do divadla, tak som jej ich ukázal, nech si číta, šak o nej píšu, njé? Nech sa pobaví.

Vážení súdruhovia umelci!

Plní spravodlivého rozhorčenia sme sa zišli v našej nemocnici, aby sme počas rannej desaťminútovky odsúdili zvrhlý čin jednej vám známej herečky, vašej spolupracovníčky, ktorá surovým a urážlivým spôsobom zničila bustu predstaviteľa svetového proletariátu súdruha Lenina, keď mu odrazila hlavu. Dôrazne žiadame jej tvrdé potrestanie.

Umením za mier!

ZV KSS a lekári a sestričky nemocnice v Modre.

Čo napríklad odseknutie pravej ruky, alebo radšej obidvoch, vypichnutie očí alebo odrezanie uší, súdruhovia? A ďalší.

Súdruhovia a súdružky!

My, pracujúci OP KS sme jednohlasne odsúdili poburujúce konanie tejto vraj umelkyne, a preto žiadame jej spravodlivé potrestanie.

Pracovníci Holičstva a kaderníctva, Komunálny podnik Zlaté Moravce

Za kolektív Ján Herényi, predseda ZV ROH

A ani tento tretí nebol zlý.

ZO KSS Hotela Hutník v Seredi a všetci pracujúci nášho závodu na svojom mimoriadnom zhromaždení spontánne a jednohlasne odsúdili hanebný čin Evy Juhásovej-Horváthovej a žiadame vedenie a stranícku organizáciu MĽD o prepustenie zo zamestnania a tvrdý postih…

Roztavené olovo do gágora alebo ešte lepšie, do vagíny, čo poviete, súdruhovia? Spotila som sa, dočítala som, vzala som si od riaditeľa papierik s číslom, pozdravila som česť práci, Pastucha mi odzdravil, dovidenia, a vypadla som.

Zavolala som asi o jednej, zodvihol to ten Milan, bol to veselý hlas, ako keby sa do slúchadla po celý čas usmieval, áno, áno, vie o mne, čakal, kedy zavolám, môžeme sa zísť aj okamžite, ako mi to vyhovuje, dohodli sme sa na zajtra, on sedí na Februárke, Krajská správa VB, tak že ten môj záchranca bude asi esenbák a bola som teda ešte zvedavejšia, ale stále som nevedela, koľká bije.