Hekuba

Ten ozajstný, teda jediný otec Nikolky, Gustáv, teda Gusto Kováč, je toho času vo výkone trestu v base, osemnásť mesiacov na tvrdo, je to jeho piaty trest, tentokrát to bola vlečka kukurice.

Teraz, o štvrť na päť popoludní sedí na parapete obloka na prvom poschodí okresnej väznice a dierou v mliečnom skle s drôteným výpletom pozoruje svoj kúsok ulice, čo vedie od divadla na parkovisko, kde je aj stanovište taxíkov. V tom operne krvavočervenom pichľavom neskorom slnku žmúri oči, opiera sa o mrežu, šúľa si cigaretu podľa vlastného receptu — trošku tabaku, Taras Buľba je najlepší, trošku vyvareného čaju, nakoniec rozžuje kúsok novín, aby toho bolo viac, zabalí, chvíľu nechá cigu oschnúť a potom, keď už bude akurát, tak si ju pomaličky obradne zapáli, prvý šluk dlho podrží v pľúcach a potom ho prudko vyfúkne nosom. Keď sa Gusto v okne postaví, tak dovidí na taxíky pred budovou súdu. A tak sa teda postaví a so záujmom pozerá, ako práve teraz vybehla z uličky od divadla mladá krásna baba, istotne nejaká tá herečka, pribehla k prvému autu, tmavomodrej dácii, otvorila dvere, sadla si vedľa šoféra a rozkladá rukami, potom sa taxík pohne, mizne a stratí sa odsúdenému Kováčovi za múrom.

Ten sa usmieva a je spokojný, na večeru má byť hrachová kaša s fašírkou, a na svete je aj tak krásne, len aby mi donjésli ukázat podobenku tej ich najnovšej malej, čo jej dali meno Nikolka, to vybrala jeho žena Iboja, už sem na nu zvedavý a som spokojný, jasná vec, lebo já móžem za to, že zas je o jednu krásnu Cigošku vjácej! Gusto sa usmieva.