ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ako Pastucha povedal, tak aj urobil. Už na druhý deň okolo jedenástej stúpal riaditeľ nášho emeldé hore schodmi bývalého jezuitského seminára v Trnave, šlo sa mu ťažko, dychčal, trápil sa, spotenou rukou sa pridržiaval zábradlia a po dvoch-troch schodoch vždy odpočíval. Musel sa vyškriabať až na tretie poschodie, kde je sekretariát súdruha Kohucika, krajského ideologického tajomníka, Štefanovho spolubojovníka a kamaráta na život a na smrť, partizánčili spolu. Pastucha sa stal po smrti seržanta Iljenka komandírom atrjádu Abel a Vlado Kohucik mu robil pobočníka. Krásne časy to boli!

Teraz už stojí komandír na prahu sekretariátu, pridržiava sa dverí, dychčí, hrozí mu zadusenie, infarkt, mozgová porážka, kolaps, kóma, agónia, exitus, Julka zodvihne zrak od novej Slovenky, ktorú má rozloženú na stole pred sebou, usmeje sa, povie, že súdruha riaditeľa už netrpezlivo očakávame, je to drzá opica, spí s Vladom už vyše dvoch rokov, tak si dovoľuje, šťanda, teraz ale vyskočí, zaklope na dvere kancelárie a otvorí ich dokorán. Usmieva sa.

Zavonia cesnak a voľačo vyprážané, sekretárka veselo zakričí, že prišiel súdruh riaditeľ Pastucha, a Vlado Kohucik vstane od stola, kam si odložil na papier nahryznutý langoš, a ide komandírovi naproti a podáva mu mastnú bacuľatú pravicu. Spýta sa, že či si dá aj on, langoše sú dobré, čerstvé, ešte teplé, na odpoveď nečaká a zavelí, aby tá malá jašterica priniesla tanierik aj pre súdruha riaditeľa, a Štefana sa opýta, čo bude piť. Ten si najprv dá vodu alebo minerálku a musí si sadnúť a vydýchať sa, dlho sa nezdrží, na druhú musí byť v Bratislave, je porada u ministra, tie papiere priniesol.

Pastucha sedí slastne rozvalený na gauči a pozerá na Kohucika, ktorý práve teraz ľavou rukou odtlačil od seba tú našu kolektívnu rezolúciu a pravou rukou si tlačí do úst posledné sústo, sekretárka odnesie taniere, súdruh riaditeľ nebude, nech mu Julka tie ostatné langoše zabalí, krajský ideológ si dá víno, Štefan pivo, dvere sa ticho zatvoria a súdruhovia môžu úradovať. O pár minút, keď sa súdruh krajský ideologický tajomník uistí, že existuje iba originál a táto jedna kópia — pravidlá práce s tajnými materiálmi sa oplatí dodržiavať vždy! — zazvoní na Julku, podá jej prepisovačku a povie jej, aby napísala na papier Juhásová, Eva Juhásová. Náš direktor povie: srdenko, napíšte račej Juhásová-Horváthová, dobre?

Sekretárka urobí, čo sa od nej chce, písmo má pekné, také detské, bojazlivé, ale úhľadné, dobre sa na tie písmenká pozerá, Pastucha je spokojný, skontroluje, či by to tak mohlo byť, skonštatuje, že áno, celkom pekne píše tá riťka, Julka sa teda podpíše za Evu do tej rubriky, čo bola doteraz prázdna, a je to. A je to! Máme sto percent, to v tejto chvíli nemá žjádne divadlo na Slovensku, na nás ste šeci krátki, súdruzi. A náš direktor je šťastný a spokojný. Tak veru.

Zrazu je všetko vyriešené a riaditeľ emeldé sa čuduje, že takéto prosté riešenie nikomu tam u nich ani len nenapadlo. Vlado Kohucik sa usmieva. Opäť je víťaz. A teší ho, že komandír je spokojný. Originál bude v trezore krajského ideologického tajomníka, tu u mňa, kompetentným orgánom a osobám k nahliadnutiu, a kópiu si, komandír, vezmi, môžeš sa s ňou na ministerstve aj pochváliť, ale nesmieš ju dať z ruky, jasné?, a v divadle si ten papier niekde poriadne schovaj. My pošleme svoje stanovisko aj na náš úvé, aj do Prahy, vášmu lektorovi, nič sa neboj, komandír, ešte ťa aj pochvália, uvidíš, ale u vás v divadle nech sa radšej o veci ani moc nevypráva.

Aj súdruh Kohucik je so sebou spokojný. Sebavedomie, to je v dnešných časoch majetok, potom sa už na chodbe, pred dverami sekretariátu nášho direktora spýta, kedy bude v našom emeldé najbližšia premiéra a čo za hra to bude. Komandír mu odpovie, že pripravujeme dve nové hry, jedna je o americkom gangstrovi, ktorý chce predať svoje srdce, Kohucik ho hneď haltuje, že či to bude ideovo vhodné, a náš direktor mu povie, aby sa nesral, že to je predsa jasné, že on dobre vie, aký je normalizačný trend, a tá druhá, to má byť voľačo z revolúcie o bielogvardejcovi a boľševickej komisárke, a v tomto prípade chce súdruh Kohucik vedieť, že či sa tam aj súloží, ale Pastucha ho sklame. Je to bujak, tento Vlado, ale káder na svojom mieste, to je teda fakt. Pomohol mi.

J. J. Gnóm: ZA SÚMRAKU, ZA ÚSVITU

(Lamento á la Arrabal)

Hudba: C. Monteverdi — Hor Che´l E La Terra

HEREČKA, s horiacimi vlasmi a velikánskym bruchom

KAROLKO, anjelik bez hlavy

KAROLÍNKA, nenarodený čierny anjelik

HEKUBA, fena vyjúca za oltárom

(Pod deravou klenbou kostola, ktorou sa derie do priestoru červená žiara zapadajúceho slnka, sa vznášajú dvaja nahí anjelici, z ritných otvorov im visia skrvavené črevá, krúžia priestorom a veľkými krídlami víria sneh. V záveji pred oltárom kľačí nahá herečka a vlasy jej horia vysokým plameňom, vrúcne sa modlí. Z diaľky znie chorál.)

HEREČKA (prekrikuje vzdialený spev): Daj, Kráľovná naša, nech sa mi neúspech vyhýba — nech priazeň sveta — obdiv šťastie — radosť — sláva a bohatstvo, nech ony len navždy už v blízkosti mojej prebývajú.

KAROLKO (chŕli krv, ktorá crčí do snehu, máva krídlami, spína ruky).

KAROLÍNKA (plače, narieka, kričí z brucha): Prosíme, prosíme mamičku našu — papali by sme — papali by sme, papali instantnú banánovú kašu — čo i len za lyžičku.

HEREČKA (spína ruky, z horiacich vlasov stúpa dym): Hekuba, Kráľovná sveta nášho, vyslyš nás biednych sluhov tvojich — prosíme ťa, pomáhaj — prosíme ťa, stoj pri nás bezmocných — veď všetko tebe len obetované jest!

KAROLKO (sa zrútil do snehu, zmieta sa v záveji, kalužina krvi sa rozrastá, anjelik zomiera).

(Fena za scénou zavyla, zablyslo sa, zahrmelo, chorál tíchne, Hekuba za oltárom zavýja. Ticho. Slnko zapadá, kostol sa ponára do ružového šera, začína husto snežiť. Ticho trvá. Ubehne päť dní a päť nocí. Sneh zmizol. Kostol je zaplavený ružovou vodou, na hladine pláva mŕtvola bezhlavého anjelika Karolka a obhorená kostra herečky.)

KAROLÍNKA (sedí na strešnom tráme, plače, kričí, vzlietne): Aspoň mliečka materinského — čo i len glgov pár, mamička naša — Prosíme, prosíme — lačná som — lačná som — lačná som — bim bam bim bam bim bam — bom!

(Za oltárom zavýjanie.)

KONIEC