ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V divadle ma nič dobré ani príjemné nečakalo, naozaj len samá bieda a psota, nič len krv, pot a slzy, Blood, Sweat and Tears, mimochodom, tú kapelu sme mali s pánom Michalom Horváthom, ktorý bol ešte nedávno mojím manželom, kedysi radi, ale to bolo dávno, pradávno, v treťohorách, v čase dinosaurov, lepkavých zmrzlinových bozkov na propeleri a vášnivých súloží na zasnežených lavičkách v Horskom parku, nespomínať, hrozí slzotok, hamuj, Juhásová, si sentimentálna, veď áno, som hlúpa, sentimentálna krava. Ale je mi v tejto chvíli blažene. Slobodne. Som rozvedená, už bezdetná. Sirota. Šťastná.

Keď som bola na Veľkú noc doma, bolo to mesiac po rozvode, tak sa mama ku mne správala ako k nejakej známej z minulosti. Keď sme sa rozprávali, hovorila takým akýmsi iným hlasom. Nevnímala ma. Nepozerala na mňa, ale cezo mňa. A tam kdesi za mnou, ako keby videla čosi zaujímavejšie a dôležitejšie, než som ja. Asi sa ma zriekla, alebo tak voľačo. Ale nič to so mnou akosi nerobí. To je asi zle, nie? Neviem.

Hneď v prvý pracovný deň po májových oslavách si zavolal Hudjak, vedúci osobného, herečku Evu Juhásovú do kancelárie na pohovor a navrhol jej, aby odišla z divadla, že v žiadnej novej hre už hrať nebude, teda dokiaľ on bude v divadle, že to predsa musí pochopiť, dohrá tie veci, čo sú ešte na repertoári, a hotovo, že nech si to zváži, a pozeral jej ľútostivo a s istým pochopením a akoby placho do očí, tak vtedy sa Eva Juhásová zaťala. A on tiež. S uvzatosťou starého boľševika ju strašil ďalej. Rozhlas a televízia pre ňu, rozumie sa, už prestávajú existovať, to je predsa samozrejmé, to musí súdružka Juhásová pochopiť, a súdruh tajomník Švacho osobne napísal listy straníckym organizáciám týchto inštitúcií, a v tých listoch sa písalo, že nie je v straníckom, politickom ani spoločenskom záujme podporovať takéto protispoločenské živly, a vy súdružka Juhásová, musíte pochopiť, že to, čo ste pred časom spáchali, to je hrubé a urážlivé voči celej našej spoločnosti a najmä je to nezlučiteľné s mravným kódexom slovenského socialistického umelca, prosím, môžete si to prečítať, povedal kádrovák a podal jej kópiu toho listu. Stálo to tam presne tak, od slova do slova.

Juhásová potom bola niekoľko dní rozhodnutá, že s divadlom skončí, že už nechce viacej byť slovenská socialistická umelkyňa, že už nechce byť ani slávna, ani bohatá, ani šťastná na takýto herecký spôsob, vráti sa domov, na Horniaky, bude sa starať o mamu a o otca, robotu si nájde v kúpeľoch na Sliači, alebo vo Zvolene, v samoške, sesternica tam robí vedúcu, ale v divadle už robiť nechce, v divadle nie, v žiadnom prípade. Čokoľvek, len nie divadelné umenie.

Takto sa rozhodla v utorok a v piatok večer sa v Jame opila a pred záverečnou kľačala na stole, spínala ruky a prosila Hekubu, aby jej odpustila, že ona predsa nevie bez divadla žiť, potom sa chcela otráviť rohypnolom a spala dva dni a tri noci, v nemocnici ju vysmiali a vypláchli jej žalúdok, teda opačne, najprv jej vypláchli žalúdok a až potom sa smiali a ona s nimi. V nemocnici sa zoznámila s Viktorom, ale trvalo to krátko, pár týždňov, bol to mladý doktor, kurevník, a po tých školáčkach zo zdravotky, čo chodili do nemocnice na prax, dostal zjavne chuť na voľačo staršie, prosím, Juhásová podržala, ale nie, nie, je to inak, náhodou na to rada spomínam, ešte má u mňa košeľu, ponožky a Veľkého Gatsbyho, knižku dostal od Evy k Vianociam, ani ju neotvoril, Vikino, Vikinko, ale s babami to vedel. A voňal Denimom, ako ten kapitán kontrarozviedky či eštébé, čo pestoval holuby. O tom ešte bude reč.

Večer sme hrali Othella v Žiari nad Hronom, vrátili sme sa o pol druhej v noci, urobila som si praženicu, chlieb sa mi minul tak som zbehla na prízemie k Rudenkovi, ten mi odkrojil kusisko zo svojho a dal mi ochutnať guľáš, čo varil. Rudi Grauss varí celých dvanásť rokov, čo je v divadle, iba guľáš: hovädzie z konzervy, cibuľa, cesnak, podlievať červeným vínom. Už bol v pyžame a všimla som si, že okolo očí a na krku má ešte zvyšky čierneho líčidla a začervenané šmuhy exému. Pre túto vyrážku Othella nenávidel, aj keď si bol vedomý toho, že to je jeho životná rola.

Rudi v jednej chvíli pozrel na svoju Desdemonu chápavo a súcitne a ako veľké tajomstvo mi oznámil, že na mňa chodia anonymy, v divadle sa teraz o ničom inom ani nerozprávalo, len o mne a mojom trápení a viackrát som počula, že ma majú zatvoriť, že ma odsúdili na tri roky, a Hilda chodila okolo mňa usmiata a vždy, keď sme sa míňali, tak som počula, ako si tichučko pospevuje, beštia. Anonymy, čo na mňa vtedy chodili do divadla, písala istotne ona, Fajčík a Barborík, diktoval im Hudjak, bol nadšený, toto bol spôsob ideologického boja, ktorý on vyznával, a Barbovi, nášmu bacuľkovi sem-tam v pološere kancelárie vášnivo, ale nežne cmúľal ružové uško.