ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Je ráno 21. augusta, koniec leta šesťdesiateho ôsmeho, a riaditeľ nášho emeldé, súdruh Štefan Pastucha už od včera od polnoci jazdí po meste v maďarskom veliteľskom tanku a rád a súdružsky internacionálne, s vedomím zodpovednosti a vážnosti tejto dejinnej udalosti ukazuje plukovníkovi súdruhovi Bereczkému Ištvánovi, maďarskému komunistovi, internacionalistovi a veliteľovi tankového práporu, ktorý obsadil Južné Slovensko a štáb si zriadil v našom meste, všetky strategické body v najbližšom okolí. Ani len netuší náš riaditeľ, že jeho dlhoročná družka už nežije, že sa obesila. Stalo to chvíľu potom, čo mu uprostred noci zatelefonovali z Mestského výboru strany, že sa má okamžite dostaviť.

Vstal, obliekol sa, náhlivo prešiel cez dvor, ulica už bola sivomodrá, až kam dovidel, stáli obrnené transportéry, tanky a nákladné autá s vypnutými motormi, nevidel ani jediného vojaka, svitalo, pokúšal sa pobehnúť, ale nešlo mu, dychčal a pichalo ho na prsiach.

Telo Sáry Nussbaumovej visí už niekoľko hodín v divadle v priestore nad javiskom a nebadane sa kolíše v prievane. Nezniesla táto našej veci oddaná súdružka, nezniesla ona tú ťarchu bolestného životného sklamania, nepreniesla cez svoje veľké židovské československé boľševické srdce túto zradu bratských komunistických strán na ideáloch, pre ktoré žila a pre ktoré sa teraz rozhodla dobrovoľne i zomrieť. Nechcela bez tých ideálov ďalej žiť. Nevedela by to.

Prvý uvidel telo tej obesenej ešte stále pracujúci dôchodca, javiskový majster Ferko Púchy. Predovšetkým ho zarazilo a rozhorčilo, že na javisku bolo svetlo, má sa šetriť, márnosť šedivá, toto tak vidieť námestník Oskar Somora, mám po prémiách. Potom uvidel uprostred javiska papuče, ktoré trhali myši, čo sa vzápätí rozpŕchli. Javiskový majster zodvihol inštinktívne hlavu, pozerá hore do javiskového komína, do povraziska a uvidí čosi čudné, veľmi čudné a zľakne sa. Zatieni si dlaňou oči, ustúpi do portálu, aby lepšie videl, a vidí, že na zábradlí mosta, kde sú ukotvené javiskové ťahy, sa na povraze kolíše v prievane telo. Obesenec. Obesenec je žena, pod nočnou košeľou visia holé, bosé a spuchnuté nohy a hompáľajú sa tu ako ozrutánske fialové baklažány.

Aj v tom strmom protisvetle, padajúcom zhora, čo ťahá oči, tú ženu javiskový majster Púchy spoznal. Vie, kto to je. Vedel to hneď, zapotil sa, rozbehol sa k dverám, potom mu niečo napadlo, zastavil sa, stojí, opiera sa o štender s kostýmami, čo tu už predvčerom pripravili garderobierky na oprašovačku Čajky, ktorá má dnes byť a ktorá nebude. Krúti hlavou, roztrasenou pravou rukou si odhrnie spotené vlasy z čela, ľavou rukou si vyberá z vrecka na košeli cigarety, sparty, jednu by si chcel vytiahnuť, prsty neposlúchajú, chvejú sa, Ferko zahreší, na druhýkrát sa mu to podarí, zapáli si, potiahne, vyfúkne dym a stále krúti hlavou. Hore už sa nepozrie. Stačilo.

Ten obesenec tamhore, to bola ešte dovčera súdružka Sára Nussbaumová, vydatá Krúgerová, odbojárka a zaslúžilá pracovníčka kultúry, herečka a spoluzakladateľka chýrneho povojnového „Partizánskeho divadla“ vo Vyšnom Nemeckom, potom pracovníčka Povereníctva kultúry, potom vedúca Odboru školstva a kultúry na ONV a nakoniec posledných jedenásť rokov členka Okresného predsedníctva KSS a vedúca Personálneho oddelenia nášho emeldé. Štrnásť rokov bola táto krásna žena aj vernou družkou nášho súdruha riaditeľa Štefana Pastuchu.

Mŕtvola sa v prievane sotva znateľne otáča a pohupuje, ako keby to veľké stuhnuté telo neviselo, ale ako keby sa vznášalo, mierne rotovalo a naberalo rýchlosť a silu a chystalo sa v nasledujúcej chvíli preraziť plafón aj strechu a vystúpiť tam hore do modrastých výšin zaslúženého komunistického neba, kam mala podľa Štefana jeho milovaná vstup už dávno zabezpečený. Tento druhý pokus o samovraždu sa teda Sáre Nussbaumovej podaril, Jahve, my komunisti dúfame a pevne veríme, že vieš, čo robíš.

Prvý pokus zabiť sa, o ktorom sa nikdy nikto nedozvedel, sa odohral 3. marca 1953, v deň, keď sa celý svet rozžialil, lebo zomrel láskavý a múdry otec nás všetkých, veľký súdruh Stalin. Celé sa to dialo a udialo pred pätnástimi rokmi za zamknutými dverami, pred zrkadlom v kúpeľni na prvom poschodí v budove ONV.

Sára sa poobzerala, chodba bola prázdna, rýchlym krokom vošla, zavzlykala, zamkla, rázne si vyhrnula na ľavej ruke rukáv na zväzáckej košeli, hmkala si Suliku, bola nadšená tým, aká je štýlová, opäť srdcervúco vzlykala a sledovala sa pri tom v zrkadle. S tým, čo videla, bola spokojná a tak pokračovala. Z peňaženky obradne vybrala žiletku, ktorú si zvykla od partizánskych čias nosiť stále pri sebe, zo steny nad umývadlom zvesila zrkadlo a umiestnila ho tak, aby sa v ňom videla celá, lebo bola zvedavá na tú krv. Už si predstavovala sériu tých desivých fotografií z miesta činu, ktoré na mieste urobí s bleskom fotograf oddelenia vrážd KO SNB z Bratislavy, Imro Noga — neplač, Imriško, neplač, nebolelo to — odkazovala mu v duchu. Imra dobre poznala, ten im kedysi ešte v štyridsiatom šiestom vo Vyšnom Nemeckom urobil pred vchodom do divadla svadobnú fotografiu, keď si brala za manžela milovaného Meda Krúgera. Ešte sa na seba naposledy v zrkadle zadívala, že sa mohla ešte trochu učesať, zaváhala, ale potom zatvorila oči, silno stisla viečka, zaškrípala zubami, z celej sily zatlačila žiletkou na zápästie ľavej ruky, ale žiletka sa rozlomila a porezala jej ukazovák. A Sáre sa uľavilo a bola rada, že sa jej to nepodarilo. Žiť je lepšie ako nežiť. Aj keď bez tohto veľkého muža bude jej život oveľa chudobnejší, prázdny, pustý. Porezaný prst si obviazala vreckovkou.

Dnes v noci nemohla Sára Nussbaumová dlho zaspať, nie a nie, dlho čítala, zívala, odložila knihu, zhasla, ale nezaspala, nešlo to, zasa zapla lampičku na nočnom stolíku, zasa dlho čítala, až knihu Traja kamaráti dočítala, potom ju zatvorila, páčila sa jej — dobrý autor tento Remarque, fakt, kvalitný, musím zistiť, či nepíše aj hry — vstala prešla do kuchyne, otvorila chladničku, naliala si studenej vodky, prázdny orosený pohár pohladkala palcom, ako keby sa s ním lúčila, vrátila sa do postele, ľahla si a poležiačky natiahla ruku a na poličke nad hlavou zapla tranzistorák. Potom už drieme a v polospánku si uvedomí, že tá hudba, čo znie z rádia, je akási čudná, stiesňujúca, smutná, smútočná, pohrebná, že by niekto umrel?, že by Svoboda?, na sekretariáte začula, že ho majú operovať, sadne si, sedí v tme na posteli, zazíva a potom začuje, že hlásateľ oznamuje, že spojenecké vojská Varšavskej zmluvy a piatich spriatelených armád prekročili hranice Československa.

Sára zvýskne, na prsiach pod nočnou košeľou ju ostro zabolí, vykríkne, nie, nie, toto sa nemalo stať, Saša, Saška, oni ťa zabijú, nikdy nemali komunisti takú šancu, súdruh Leonid Iľjič, nikdy, a už nikdy mať nebudú, Dubček bol len jeden, on bol viacej než Marx, on bol prvý po Leninovi, prečo ste to spravili? Počuje sa, ako voľačo kričí, trasie hlavou, vzlyká, vstane, zapotáca sa, pridrží sa steny, bosé nohy nastrčí do papúč a vybehne zo spálne, vlasy jej visia do tváre, prebehne chodbou, zbehne schodmi až dolu na prízemie, potom do suterénu, v práčovni odviaže šnúru na prádlo a namotá si ju na predlaktie, všade za sebou necháva svetlo, okná divadla žiaria do slabnúcej sivej noci.

Zadným schodišťom vybehne hore na javisko, v šere prejde za portál, po pamäti otvorí poistkovú skriňu, zatlačí veľký stýkač a zhora, kde vysoko pod plafónom visia pracáky, sa vzápätí zrúti na javisko tisíc wattov a v tom kolmom oslepujúcom prúde svetla sa Sára rozbehne úzkymi železnými schodmi hore do povraziska. Napadne jej, že tá šnúra na prádlo by sa mohla pretrhnúť, istotne by sa pretrhla, nevydržala by, dá ju dvojmo, len aby bola dosť dlhá, je dosť dlhá, dá ju dvojmo, vydrží. Sára Nussbaumová už vie, ako to urobí, ale zaráža ju a je prekvapená, že necíti ani strach, ani žiadne veľké rozochvenie, len zasa tú zvedavosť.

Raz uprostred noci, obaja nahí, spotení, navoňaní pivom a rumom začali len tak rozprávať o smrti, a Štefan povedal, že smrť je podľa neho mužského rodu a že je to Goebbels alebo Hitler, nejaký taký fašista, ale že vrátnik, ten svätý Peter, to je podľa neho istotne proletár, našinec, báť sa teda nemusia, do neba, ktoré si Štefan Pastucha už dlhé roky predstavoval ako pekáreň, v ktorej sladko rozvoniavajú briošky, tam sa istotne dostanú obidvaja.

Štvrť na jedenásť. Na javisku v kúte, pri stiahnutej opone stoja s čiapkami v rukách traja zamestnanci Mestskej pohrebnej služby a trpezlivo čakajú, plechová truhla s oblým vrchnákom a držadlami stojí opretá o stenu. V dokorán otvorených dverách z chodby do hľadiska stojí tajomník MV KSS súdruh RSDr. Milan Švacho a mračí sa. Za ním stoja dvaja pevne rozkročení príslušníci SNB a bránia zvedavým hercom, ktorí by sa radi pozrieť na to, čo sa práve deje na tom ich javisku. Je tu súdruh kandidát Boris Fajčík, herec, ktorému súdružka Nussbaumová pred časom naznačila, že ak by vo svojej angažovanosti nepoľavil, že by sa mohol stať umeleckým šéfom, je tu Božka Somorová a narieka, lebo mala Sáru rada, sú tu herci Pazúr a Grauss, ktorí sa to dozvedeli v bufete.

Je tu aj herečka Eva Juhásová, vydatá Horváthová, ktorá dostala na začiatku minulej sezóny z Krajového divadla v Nitre ponuku na hosťovanie, ale súdružka Nussbaumová, vtedy vedúca Kádrového oddelenia emeldé, jej napísala do posudku, že sa stráni kolektívu a je tu aj podozrenie, že je nábožensky zaťažená, lebo jej bratranec je katolícky kňaz, v minulosti odsúdený za protištátne aktivity a rozvracanie republiky. Antigonu v Nitre Eva Juhásová teda nehrala, nie je škodoradostná, ale keď potom čítala toto oficiálne vyjadrenie nášho divadla, že jej hosťovanie nie je žiaduce, tak zúrila, besnela a Nussbaumovú nenávidela a v tej chvíli by bola najradšej videla tú komunistickú beštiu obesenú niekde na kandelábri. Toto želanie sa jej teda splnilo, ale že by teraz cítila voľajaké zvláštne zadosťučinenie alebo také voľačo, to nie, to nie. Aj keď nenávisť, najmä tá správne pestovaná, výdatne živená a správne dávkovaná, je veľkým zdrojom hereckej tvorivosti, veď hej, ako by sa inak dala presvedčivo stvárniť Medea, Lady Macbeth, Slečna Júlia, ale aj Nora či Zoja Kosmodemjanská, ktorú mimochodom nebohá súdružka Sára Nussbaumová tak strhujúco zahrala pri príležitosti osláv výročia konca vojny vo Vyšnom Nemeckom na doskách Partizánskeho divadla.

Ale márne naťahujú herci krky, márne sa tlačia na tých pevne rozkročených príslušníkov, súdruh tajomník Švacho vstup zakázal, pochopte to, súdruhovia, netlačte sa, prosím. Potom herec Fajčík zašepká, že zazrel, že uprostred javiska čosi leží, tuším papuče alebo také čosi, a zazdalo sa mi, že tam niekto kľačí, fakt, ako keby tam niekto kľačal a modlil sa, tuším, že je to direktor. Aspoň tak to on zazrel. Náš súdruh riaditeľ Štefan Pastucha pochádza z Vrábľov, kde ho mamička naučila otčenáš po maďarsky, dodnes si ho pamätá, ale niektorým slovám celkom nerozumie, ale šepká si tú modlitbu ako zaklínadlo, ako bolestnú riekanku, ktorá mu pomáha žialiť. Vzlyká a skučí ako veľký prerastený pes, tučný, dokopaný a ubolený.

Teraz kľačí na javisku na rampe, chrbtom otočený do hľadiska, ruky má zopnuté, modlí sa, ako ho to naučili, mondokuje tie záhadné slová, takto ma to veru mamenka naučili a fčúl sa mi to veru zešlo, nevjém, čo tjé slová znamenajú, ale pomáhajú, a chvíľami pozerá hore, do toho pichľavého, oči ťahajúceho svetla a vie, uvedomuje si, že ten nový okresný tajomník Švacho ho vidí modliť sa na kolenách. Vjéš, súdruh doktor, vjéte, súdruzi drahí, takto vám povjém, bratjá moji pokrvní, komunistická strana moja rodná, móžete mi byť v tejto chvíli šeci tak akurát ukradnutí, já už nechcem bojovat, já už nechcem byt spolahlivý ani agilný, já už chcem od tejto chvíle len plakat a možná, že sem aj zradil, ale už mi s tým šetkým dajte pokoj, vjéte, já bych sa teraz najračik njéčoho dobrého napil a vyspal sa, súdruzi moji, tak veru. Tak.

J. Jakub Gnóm: V NEBI

(Malý optimistický melodrám nebeský pre mezzosoprán, tenor, osvienčimský komorný orchester a zbor slovenských židovských a cigánskych detí)

POSTAVY

SÁRA NUSSBAUMOVÁ, československá reformná komunistka

PETER SKALA, nebeský vrátnik

VERDI, tieňová bábka

(Doznieva 36 úvodných taktov, finále — hobojové sólo, tympany)

SÁRA (z útrob očistca): Ó súdruh, dobrý muž, som tu dobre pri nebeskej bráne?

PETER (parlando): Ó áno, ó áno, ó áno.

SÁRA (šťastne): Som tu dobre, priamo v nebi?

PETER (úradne): A v ktorom nebi, v ktorom?

SÁRA (s obavami): V nebi tom komunistickom?

PETER (veselo): Ó áno, ó áno, ó áno, práve v tom!

SÁRA (ešte s obavami): A Židia vstup voľný majú?

PETER (zdvorilo): Ó áno, len ráčte, ráčte touto prvou bránou!

SÁRA (neveriacky): Aj bez žltej hviezdy? Bez žltej hviezdy aj?

PETER (už nervózne): Aj, aj, aj, aj, aj, aj, aj, aj, aj, aj, aj!

SÁRA (nadšená): Vskutku, vskutku raj!

PETER (srdečne a žičlivo): Tak sa teda, súdružka Nussbaumová, v nebi tom boľševickom dobre maj!

(VERDI udal tempo, hoboje tíchnu, ozval sa zbor mŕtvych detí, ktoré spievajú krásne, rytmicky presne, čisto intonujú, ako keby boli živé, a po chvíli všetko stíchne. Ticho.)

KONIEC