ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

To už nezvládnem. Zbláznim sa. Samovražda, jasná vec. Iné mi nezostáva. To upálenie by bolo síce efektné, ale zložité, skúsim sa obesiť. Súdružka Nussbaumová vedela, čo robí. Vyskočím z okna, alebo skočím zo strechy. Aký je najvyšší dom v meste? Mlyny a pekárne, cukrovar, tá stará hasičská veža za mostom. Dolámem sa, nezomriem, strašné bolesti, po krk v sadre, po roku na zadku preležaniny, zhnijem za živa. Zlá smrť. Plyn. Radšej plyn. Jasné. Plyn je najlepší, spoľahlivý. Kúpim si fľašku Metaxy, vypijem si, pustím si plyn a porno, teda najprv porno, plyn až potom, a bude to.

Stačilo, Juhásová, prestaň myslieť na hlúposti, usmievaj sa, pravidelne dýchaj, zvoľni krok, dvihni prsia, to sa dá?, jasné, že sa to dá, ale riťou veľmi nekrúť, Kohucik je síce už dedo takmer v cieli, ale rozdiel medzi zrelou ženou a šarmantnou herečkou a okresnou kurvou rozozná. Mno. Dobre. Fakt riešim zásadné problémy, fakt, zásadné. Keby aspoň nebol Pastucha zomrel, to by sme ináč vyzerali, keby, keby, keby boli v riti ryby, nemuseli by byť rybníky, ako hovorila nebohá mama. Čo som ožratá? Prečo som vulgárna? Ako keby som bola ožratá, nie som ožratá, teda opitá.

Ťažko uveriť, ale Eva Juhásová už nepije. Už skoro rok. Vôbec. No, že by sa o to voľajako zvlášť zaslúžila, že by zvádzala boj sama so sebou, vôbec nie. Prestalo jej chutiť. Koncom mája bola v Pezinku za primárom Hašlerkom a ten, keď mu povedala, že piť neprestane, ju vyhodil. A potom prestala sama. Zvláštne a zriedkavé, ale vraj sa to stáva, dočítala sa o tom.

Takmer pred rokom, dvadsiateho siedmeho mája teda zvolala valnú hromadu Q Štúdia, oznámila, že spolupracovala s kontrarozviedkou, nikto nič, podala demisiu, chcela odísť, nepustili ju, tlieskali, až kým sa nepostavila na javisko a neoznámila, že teda dobre, teda že súhlasí. Do konca roka. Keď potom prečítala niekoľko čísel z výročnej správy, tak už netlieskali, a keď ich oboznámila s nákladmi na stavebné práce na dabingovom štúdiu v pivničných priestoroch, a boli to parádne sumy, tak Chlebovci aj starý pán, aj Jano začali vykrikovať, že to je vylúčené, že oni končia, že chcú späť svoje peniaze, že s týmto nechcú mať nič spoločné. Pridali sa k nim ešte niekoľkí najbohatší akcionári, samí dôchodcovia: Božka s manželom, direktorom Meškom, Žofa a páni režiséri Chĺpik a Hojtáš, tak Eva opäť pohrozila, že ona to fakt položí, tak sa zdalo, že sa upokojili.

Ale ešte že mala v rukáve ten americký tromf. Pustila na javisko Fajčíka s Barboríkom, aby tú úžasnú novinu oznámili oni.

Z Kanady sa ozvali dvaja tunajší rodáci, bratia John a Fery Tahoty, dvojičky, ktorí patria ku konzorciu, ktoré chce ťažiť zlato v okolí Kremnice, a že by teda niekde možno našli pár dolárov, povedzme, päťdesiat tisíc, ktoré by chceli, teraz, keď už máme konečne zasa svoju slovenskú republiku, investovať do kultúry a umenia v ich rodnom meste, ale výhradne do niečoho hodnotného, experimentálneho, výnimočného a tak podobne. Rodina Tahotných, lebo tak sa pôvodne volali, mala kedysi za mestom fabriku na ovocné likéry a mušty, Jano a Fero niekedy po druhej svetovej vojne zdrhli, v Amerike sa im podarilo uchytiť sa v Pensylvánii vraj vlastnia veľkú sieť pohrebných ústavov a obchodov s funerálnymi krámami. Čudná branža. Som na nich zvedavá, mali by sa v dohľadnej dobe ukázať. Fajčík s Barbom pobláznili tých Amerikáncov tak, že oni tých päťdesiattisíc už vraj sľúbili, naisto, tvrdí Barborík, tak uvidíme, len a že musíme pár dní počkať. Doláre sú že vraj na ceste. Ale páni bratia majú podmienku — naše Q Štúdio musíme otvoriť festivalom. Čo to má byť za festival ešte nevieme. Uvidíme. Barborík vyskočí, počkaj, Eva, nie, že uvidíme, festival je podmienka, neboj sa, ja ho zorganizujem, vieš, že keď sa do niečoho zažeriem, že to dokážem, ver mi. Barboríkovi verím. Ale to Q, to sa mi nepáči, to som sa dozvedela čírou náhodou, to kvéčko, to sú že vraj buzíci a lesby, pozor, Juhásová, achtungbombe!, lebo toto keď sa dozvedia naši členovia akcionári a partneri, je koniec, je po tebe, ukameňujú ťa. Ale tie peniaze potrebujeme, to je okolo jeden a pol milióna našich korún. Hekuba a. s. bude žiť. Aplauz. Chvíľu som bola šťastná a spokojná. Chvíľu.

Počas júna som sa niekoľkokrát stretla s pánom Hlouškom, jedným českým inžinierom, ktorý nám má zabezpečiť zvukovú technológiu do dabingu, a z tých cifier, ktoré som uvidela v jeho projekte, som dostala zápal spojiviek. Len samé milióny. A ide len o vyradenú technológiu z jednej bavorskej miestnej televízie, ale vraj je to aj tak lepšie než to, s čím sa momentálne pracuje v českej či slovenskej štátnej televízii a že za jeden a pol milióna by sme to mohli rozbehnúť.

Juhásová, brzdi. Ojebú ťa. Skončíš v base, dušička, prečo som zasa vulgárna?, nepijem a aj tak aj v duchu rozprávam takto hnusne, prečo? Lebo sa bojím. To je fakt a stresuje ma to. Podnikanie to nie je pre mňa, nie, nie. Navyše ma bombarduje košický zástupca belgického Hallmarku, ktorý už sa odkiaľsi dozvedel o tých peniazoch, ktoré máme sľúbené, že teda kedy môžeme začať vyrábať, má pre nás veľký francúzsky komediálny seriál, dvakrát trinásť hodinoviek, a chce slovenskú aj maďarskú verziu. Aj maďarskú? To je podmienka, pani Juhásová. No zbohom, to môžeme zabaliť, musím sa poradiť s Horváthom, Mišo mi dosť pomáha, aj keď je to s ním namáhavé a vyčerpávajúce, on na rozdiel odo mňa ešte pije. Slope. Ešte mu chutí.

Je mi jasné o čo ide, Košičania chcú dať zarobiť maďarským hercom a potom to predajú do Budapešti. A Mišo bol hneď agresívny: A čo je na tom, je to obchod a v slovenskej verzii bude robota pre celé emeldé, len sa nebojte, dôležité je, že štúdio je naše, nám sa pohrnú prachy. Len aby. Ešte tie peniaze nemáme. Tak prečo sa už hádame, miláčik? hádame sa preto, lebo sa nenávidíme, z duše ťa nenávidím, Horváth, a nehovor mi miláčik, dárling. A bolo po rozhovore.

Ale späť k hlavnej téme, a tou je dabingové štúdio a festival, a to chce peniaze a teda teda Prvá Slovenská Južná a teda Kohucik, už sa u pána generálneho súdruha ohlásila, v telefóne sa jej zdalo, že ho to potešilo, že ho potešilo, že jej bude môcť ukázať, že je ešte stále dôležitý, mocný, takmer všemocný. Potrebujeme spolu sedem miliónov. Sedem, nie, sedem nie, sedem je veľa, päť alebo aspoň tri, tri z neho musím vyraziť, bez peňazí odtiaľto nesmiem odísť. Vezmem si ten červený kostým alebo radšej len legíny, čierne tričko a kožený kabát, je dlhý a aspoň trochu mi schová riť, ale len trochu, lebo ju dnes ju potrebujem, a klobúk, vezmem si klobúk. Ty si sa zbláznila, Juhásová, kožený kabát a klobúk, budeš vyzerať jak šerif z vesternu, baba bláznivá. A čo?

Vojde do vestibulu, vypne prsia, vtiahne brucho, dosť ľudí, veľa ľudí, pondelok, v pondelok každý vyberá, ide rovno k dverám, zazvoní, sekretárka sa ozve okamžite nesympatický tučný hlas.

Eva Juhásová, prišla som za pánom generálnym riaditeľom, som ohlásená, áno, nech sa páči, vieme o vás, pán riaditeľ vás čaká, dvere sa otvoria, korpulentná pani jej ustúpi z cesty a ona cíti jej pohľad na klobúku a stehnách, ktoré tak fajnovo narážajú na okraj koženého saka. Pani Greta je zjavne rozhorčená, že vraj herečka a neviem aká umelkyňa, a vystrojí sa ako kurva, richtig, kurva. Po koberci cupká tá atraktívna návšteva tichučko, Kohucik sa ťažko vyterigá spoza stola a urobí pol kroka, aby to vyzeralo, že jej šiel naproti, ruku jej vrúcne stíska v dlaniach oboch rúk, srdečne ju víta, oči si môže vyočiť, tie legíny, to bol výborný nápad, Juhásová, a veľkosúdružským gestom jej ukáže, nech prijme miesto. Eva si sadne, preloží si nohy, nechá generálneho, nech sa chvíľku pokochá, a spustí monológ a lamentácie, intonuje s dramatickou naliehavosťou, kadencie sú pôsobivo klenuté, rytmus strhujúci, Pane Bože, nech sa to podarí, mamička moja, čo spíte tam kdesi na Horniakoch v hlbokom čiernom hrobe, pomodlite sa tam hore v nebi, v nebíčku za svoju bezbožnú, nevďačnú, bláznivú a márnotratnú dcéru, tak teda — zahraničný partner sa ešte stále neozval, ministerstvo poukáže peniaze na festival z grantu až v jeseni, koncom roka, a zastaviť sa to už nedá, nám sa každý deň ozývajú nové a nové súbory, hostia, novinári z celej Európy aj sveta.

Bude to risk, ale musí urobiť dojem… — z Ameriky príde na festival veľká skupina telesne postihnutých lesbičiek, všetky na vozíčkoch. Pre tie potrebujeme špeciálne ubytovanie, z Ruska príde veľké slepecké baletné štúdio s tromi shakespearovskými inscenáciami, Rómovia zo Španielska, Nemecka, Rumunska, hore za kláštorom sa musí dokončiť pristávacia plocha pre helikoptéry, pre ruský súbor hluchonemých hercov, ktorých sponzoruje karlovarská ruská komunita, máme zabezpečených piatich špičkových kuchárov, tri bezpečnostné služby, dopravu mikrobusmi i osobnými autami, budem mať obrovské náklady s energiami, na koniec roka sú hlásené silné mrazy, viete, súdruh ge… —

… zarazí sa, nasleduje drobná etuda — plachá laň na čistinke vyplašená fešným horárikom, ovzdušie vibruje vášňou—. Pán súdruh bývalý krajský ideologický tajomník sa chápavo, galantne pousmial, kývol rukou a pozrel do papierov, už sme páni, už nie sme súdruhovia, už sme páni, pani Juhásová, tak veru, päťstotisíc by bol problém, päť miliónov problém nie je, nechcete radšej päťdesiat?

A usmieva sa ten súdruženko, fajnová baba je to, fajnová, na tú keby ma njékdo vyložil, zljézol bych už sám, jak hovorjéval komandír… Tak, tak. A vzdychne si. Pozrite, pani — súdružka, a zasa sa usmeje, Štefanko vás mal veľmi rád, nedal na vás dopustiť, mne ste tiež veľmi sympatická, vaša energia a vaše veľkorysé podnikanie je impozantné a v rámci nášho regiónu v oblasti kultúry i veľmi ojedinelé a výnimočné. Spoľahnite sa, niečo s tým urobíme.

Generálny Prvej Slovenskej Dolnozemskej Banky, RSDr. Vladimír Kohucik prižmúril oči, pomedzi pootvorené pery sa nadýchol, pokýval hlavou, obrátil sa na tú svoju bacuľatú mamušu, ktorá sa o neho zrejme dobre stará, Grétka, zavolajte mi inžiniera Vranku, a nech si vezme tlačivá na úver a materiály eseročky Hekuba, a Juhásovej sa spýta, či sa niečoho napije, áno rada, dám si vodku, a pán generálny teda ešte pani sekretárku zastaví, že on si dá džús a tiež vodku, a keď už majú poháre na stole, vyjde sekretárka pani Greta Mišovicová nečujne dverami, ale ešte predtým na tých dvoch významne pozrie, teda — na Juhásovú obdivne zagáni, na pána generálneho pozrie so sesterským zármutkom.

Eva Juhásová vypije na dvakrát svoju vodku a ten partizán senior sa začuduje, ako sa má to dievča k svetu, Štefanko ju fakt dobre odhadol. Tá baba má guráž. A potom už to má rýchly spád, príde inžinier Vranka, fascikle, čo stíska na hrudi, ani neotvorí, mlčky si vypočuje monológ pána generálneho riaditeľa Kohucika, je mu jasné, že musí držať hubu a krok, áno, samozrejme, isteže, zariadim a osobne na to dozriem, od tej skoro krásnej herečky, čo sa pod klobúkom víťazne uškŕňa si vypýta číslo účtu, z nášho ústavu to odíde ešte dnes, vy ste vubka?, aha, mno, v tom prípade by to mohlo byť takých päť, maximálne sedem kalendárnych dní, a čiastka by mala byť na účte, urobí dva kroky vzad a zmizne.

Kurník šopa, to bolo tempo!, to bolo príjemné, takéto konexie sú fakt výhoda, ten Pastucha mi pomáha ešte aj po smrti. A Juhásová je dojatá a požiada pána generálneho riaditeľa ešte o malú láskavosť, ich divadelná spoločnosť Hekuba i ona osobne by si pokladali za veľkú česť, keby pán generálny riaditeľ prijal funkciu prezidenta ich festivalu, čo súdruh Kohucik rád, samozrejme, je to pre mňa česť, slečna.

Potom sa chvíľu hovorí o divadelnom umení, že teda čo sa v ich štúdiu chystá, a keď mu pani režisérka povie niekoľko podrobností o ich pripravovanej obnovenej premiére Báthoryčky, tak Vlado Kohucik zjavne ožije, to je téma, ktorá ho vždy zaujímala, poviem vám, Eva, môžem vám tak hovoriť?, ďakujem, poviem vám, že pre mňa to vždy bola záhadná postava, táto beštia. A oči mu svietia nebezpečným stareckým svetlom. Eva mu múdro zamlčí, že vzhľadom ku špecifike festivalu bude titulnú postavu hrať transvestita doktor Eldar Šipoš, sekundár trenčianskej gynekológie, to by súdruh pán generálny asi len tak nestrávil, nie som sprostá.

Vodky boli nakoniec štyri, pani sekretárka tlmene a s tichou zúrivosťou pokašliavala a tú beštiu v klobúku by bola najradšej zaškrtila, alebo ešte radšej by jej rovno prehryzla hrdlo, to je istejšie, krv bude mať istotne sladulinkú… Je to nehanebná beštia, kvôli takýmto hnusobám sa náš generálny raz dostane istotne do nešťastia, je to len otázka času, tým si je súdružka pani Greta Mišovicová, bývalá riaditeľka Okresnej pobočky Ústavu marx-leninizmu v Sládkovičove, istá, pani Greta bola spoľahlivý nomenklatúrny káder, jej sa oplatí veriť.