ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Už vo štvrtok večer tiahli mestom skupinky rozhorčených kresťanov, hejslovákov, sociálne cítiacich ľavičiarov i skinhedov. V piatok popoludní dorazili sa autobusmi dokonca maďarskí rytieri z Jobiku a napriek tomu, že snežilo pochodovali s vysúkanými rukávmi mestom pod bielo červeno pruhovanými zástavami, bubnovali a spievali, a všetci títo rozhorčení mravopočestní euroobčania vzácne zjednotení mocnou nenávisťou, hlasno protestovali proti takému to zvrhlému umeniu a domáhali sa mravnosti. Zasurmili surmity.

Podľa niektorých zdrojov vznikol požiar tým, že niekoľko výtržníkov hodilo zápalné fľaše oblokmi býval stolárskej dielne, kde malo emeldé svoje dabingové štúdio, otvorené len pred niekoľkými týždňami. Sú svedkovia, ktorí to videli. Policajné orgány sa vzhľadom na prebiehajúce vyšetrovanie odmietli vyjadriť.

Iný zdroj uvádza, že požiar vypukol priamo v divadle, v hľadisku počas úvodného predstavenia tých českých manželov na invalidných vozíkoch, čo hrali Rómea a Júliu, poľskí katolícki skinhedi vraj zapálili parochňu tranvestitovi, čo sedel v rade pred nimi, masturboval a vraj neznesiteľnej smrdel, od horiacej parochne sa zapálil koberec a nastala panika. Aj tento incident videli svedkovia.

V skutočnosti sa to ale stalo takto, takto voľajako — začalo horieť v divadelnom bufete na poschodí, a bola to katastrofa presne ako z hasičskej učebnice. Valika zlievala kačaciu masť z pekáča s lokšami do kastróla, pošmykla sa na mokrých kachličkách, dopadla na chrbát, ale pekáč nepustila, obliala sa horúcou masťou, zvreskla a vzápätí jej od ohrievača pod stolom vzbĺkol okraj zástery, jačí, strhne zo seba horiaci vecheť a hodí ho cez plece na škatule s umelohmotnými tanierikmi a voskovanými pohármi, plamene okamžite vyšľahnú k plafónu, vzbĺknu farebné papiere a fólie, ktorými je vyzdobená chodba a foyer, horia propagačné pútače, plagáty na stenách aj vitríny s fotografiami.

Naša bufetárka Valika Moravčíková leží na podlahe, skrúca sa od bolesti, hlasito narieka, záhorácky hreší, ale nikde nablízku nie je nikto, kto by ju mohol počuť a ratovať už vôbec nie, zamdlie a hasiči ju nájdu o hodinu v bezvedomí, pridusenú, ale živú. Po roku, pri príležitosti spomienkovej slávnosti na túto tragickú udalosť ju minister kultúry vyznamená plaketou Za zásluhy. Bude dojatá k slzám. Papierová rúra potiahnutá bordový zamatom. Toľká česť, taký honor!, Bola šťastná, doma potom všetkých objímala a bozkávala. Celé Sekule oslavovali.

Oheň sa šíril v prievane zadným schodišťom šokujúcou rýchlosťou po stenách obložených drevom a koženkou, o chvíľu potom z chodby vtrhol s prievanom do zákulisia a na javisko. Nedal sa zastaviť. V hľadisku zdesenie.

Spod dverí veľkej ženskej šatne sršia iskry a keď beží okolo uvádzačka v modrom plášti s hasiacim prístrojom v rukách a chce nakuknúť, čo sa to tam deje, otvorí a mohutné plamene sa s hukotom vyrútia po horiacom linoleu a čerstvá stará mama Jožka Halajka z Lozorna vzbĺkne a vybehne na schodisko, kde ju mestská policajtka uhasí mokrou dekou.

… — divadlo nikto nepodpálil, nikto nezahynul, nikto sa v divadle neupálil, a poľutovaniahodné výmysly, ktoré už istý čas šírila jedna nezodpovedná osoba, herečka na dôchodku, nech je nám teda dovolené takto sa vyjadriť, sú len trápne a poľutovaniahodné výmysly. A je len ťažko pochopiteľné, že takéto fámy rozširovala sama pani E. J., ktorá je v súčasnosti riaditeľkou divadelnej spoločnost Q Štúdio a. s., ktorej Mestské ľudové divadlo patrí… —

Zo správy Mestského zastupiteľstva zo dňa 5. januára 2012