ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Tie posledné Vianoce pred rozvodom, v sedemdesiatom šiestom, či siedmom?, už si to nepamätám, je to jedno, sme strávili na Sliači a sviatky boli toho roku tam u nás naozaj krásne, biele, snehu naváľalo, ako sa patrí, ako som si to vždy priala, ako som to mala rada. Hviezdičky námrazy na oblokoch v kuchyni. Divoké pichľavé kvety s ostrými, priezračnými listami. Oziaba. Skrehnuté prsty. Dych na zrkadle, obraz sa rozostrí.

Vyjdem von do záhrady, hmla okolo tváre, slepé oči, zamútené, spiace, slzia. Lícne svaly smútočné — facialis musculus luctum — bolia. Smútok je náročný. Najmä v zime. V jeseni sme pochovali našu Karolínku a mama bola presvedčená, že som ju zabila, od pohrebu a ani počas sviatkov so mnou neprehovorila ani slovo, uhýbala očami, keď som ju objala, tak ma odsotila, stále len plakala a vzdychala, utierala si slzy, tvár mala červenú, ticho kvílila a smrkala, všade po nej zostávali zhúžvané vlhké vreckovky, za ten polrok schudla, tvár sa jej zošúverila a Eve sa zdalo, že sa mama zmenšila, po nociach sa motala po dome, narážala do nábytku, v izbe, kde mala Karolínka kolísku a potom postieľku a kde všetko zostalo ako pred tým, zažíhala svetlo a zasa zhasínala, ako keby kontrolovala, či je všetko na svojom mieste, či niekto nehýbal hračkami v kúte medzi gaučom a nočným stolíkom, kde bola na koberci rozprestretá ružová deka a na nej navŕšená kopa hrkálok, jedna žltá s modrou krátkou rúčkou, jedna červená bakelitová guľa, v ktorej čosi znervózňujúco hrkoce, zelená, v tvare panáčika, ktorý má namiesto hlavy modrú frndžalku, toľko bolestných zvukov. Deväť bábik, dvanásť nafukovacích zvieratiek, štyri korytnačky, žltohnedá žirafa, tá je ale prasknutá, lebo ju dedo pristúpil, modrý slon, tri rybky a velikánsky ružový medveď s čiernym ňufákom z Budapešti.

Mama niekoľkokrát denne vezme mokrú handru a utiera hračky od prachu. Človek by neveril, koľko prachu je všade. Aj v zime. Vzdychá. Pery má modré. Nebyť toho, že Mišo s tatom vysedávali od rána do noci v krčme U Berciho a ožierali sa a ani mama, ani ja sme im nemohli vôbec nič povedať, ani im nič vytknúť, lebo to bol akože ich spôsob smútenia za mŕtvou dcérenkou a vnučkou, takže nebyť tohto všetkého, možno mohlo byť aspoň prijateľne, znesiteľne. Teda vlastne nemohlo. Samozrejme, že nie. Na žiaden pád. Tára hlúposti. Menej otupno možno byť mohlo. No, povedzme. Ale nebolo. Obloha nízka. Sivá. Zasa sneží. Už nikdy neprestane. Ticho. Už nikdy žiadne zvuky. Žiadne hlasy. Žiadne slová. Načo aj?

Ešte keď na druhý sviatok vianočný odchádzali, tak manželík bol už na poludnie taký, že nedokázal prejsť do auta, na schodoch z verandy sa zapotácal a padol dolu hlavou do snehu. Posledné dva dni sa v dome už nikde nekúrilo. Na chvíľu vyšlo pichľavé slnko a oslepovalo, zamrznutý sneh sa ligotal a nútil Evu kýchať, mama ich ani nevyprevadila, sedela v tme, zamknutá v komore medzi zaváraninami a rozvešanými klobásami, a tam sa modlila, otec spal v studenej kuchyni, kam v noci cez pootvorený oblok nasnežilo, zvalený na stole. Čas radosti, veselosti svjetu nastal nyní.

Jej mužíček sa kolenačky či skôr štvornožky prebrodil a preplazil ku bráničke, náš Gundžo ho obskakoval, veselo štekal, tešil sa a Eva horko-ťažko dovliekla pánka k dverám auta, ten sa nemohúcne zvalil na sedadlo, zaspal a hneď chrápal a ešte v Hronskom Beňadiku mal pod nohami kaluž z roztopeného snehu. Eva šoférovala. Šoférovala, ako vedela. Zle.

Bála sa, išla sotva sedemdesiat, stále brzdila, niekoľkokrát sa šmýkali, šoféri na ňu vytrubovali, kŕčovito stískala volant, chvíľu polohlasom pomedzi zuby vášnivo nadávala tomu ožratému hovädu, čo chrápalo na sedadle vedľa nej, potom zasa zúrivo plakala, hneď potom si hystericky falošne pospevovala a zasa nadávala tomu chlapovi, čo ho kedysi tak bláznivo milovala, a celý svet bol vinný a ona bola vo svojom boji s osudom osamotená, ale uvzato odolávala, odsúdená k víťazstvu, o ktorom nikdy ani len na chvíľočku nezapochybovala, a bola si istá, že smrť Karolínky aj Karolka, že to je všetko daň, ktorú musí komusi zaplatiť za úspech a za to šťastie, ktoré by ju malo v tom nadchádzajúcom roku postretnúť, ktoré má zaručené, lebo jej je súdené.

Karolínka zomrela v októbri, deväť dní po svojich štvrtých narodeninách, vraj bola ťažko chorá, na akú chorobu zomrela, nikto nevedel, akýsi pán doktor, čo pracoval v kúpeľoch v Kováčovej, odkázal po starej Majtáničke, ktorá mu chodila upratovať, že kdesi vyčítal, že dieťatko bolo od narodenia ťažko postihnuté, že sa choré už narodilo a že majú byť radi, že zomrelo tak včasne, že to bolo vlastne vykúpenie, lebo sa vraj trápilo. Skúste byť radi, že vám dieťa zomrelo skôr, dobrá rada, dobrý pán doktor, nie? Pán doktor poslal aj na recepte načarbaný názov tej choroby, ktorý vyzeral ako hrozivé zaklínadlo. Stálo tam napísané toto: Tay — Sachs Syndrom? A otáznik.

Mama mala ten papierik vyložený na kredenci za vázičkou s umelými konvalinkami, ktorých biele hlavičky čistila od prachu starou zubnou kefkou a žiarivo zelené listy natierala masťou, aby sa leskli, bol to taký skromnučký kuchynský oltárik jej utrpenia, a ten pán doktor ešte aj odkázal, že rodičia by sa mali dať vyšetriť, lebo je tu vysoká pravdepodobnosť, že obaja sú nositeľmi vážnej genetickej poruchy a ide vraj o obrovskú tragickú náhodu, lebo pravdepodobnosť takéhoto stretnutia dvoch jedincov je vraj takmer vylúčená. Eva sa potom po rokoch, keď už bola dávno rozvedená a žila krátky čas s veľmi mladým a veľmi ambicióznym lekárom, ktorý bol ich rodičovskou tragédiou fascinovaný, dozvedela, že je len veľmi malá pravdepodobnosť, že obaja rodičia budú nositeľmi tejto poruchy, asi tak jedna ku dvadsiatim piatim miliónom, podľa amerických expertov.

Ona mala ale iný názor, ale nikdy nepovedala nikomu nič. Vedela svoje. Vedela, že to bola výstraha, vedela aj to, od koho bola tá výstraha, kto je tá pani, čo sa nej tak vŕši, a vedela, čo jej tým dáva najavo. Jej kráľovná a pani jej týmto dáva najavo, že jej vládne a že ju skúša, že ju láme, že ju trápi, trýzni a nivočí, aby bola silná a na všetko pripravená. Nech tá herečka vidí a cíti, aká je ona, Hekuba mocná kráľovná a čo všetko dokáže. Jej moc bolo zrazu cítiť všade, vládla mocne, spoľahlivo a spravodlivo.

A Eva Juhásová sa pod tyraniou kráľovnej feny cítila veľmi bezpečne a istota, ktorú pociťovala, jej dodávala sebavedomie, silu a rozlet, aj keď tie najbližšie dni, čo potom prišli, boli kruté, iní ľudia mávajú caniculi v lete, jej psie dni prišli už v januári, ale ona, najlepšia slovenská herečka vedela, bola si istá tým, že je to iba skúška, tvrdá, drsná, krutá, určená len vyvoleným. Tá vyvolená, to som bola ja a dávno som to vedela. A toto bol začiatok môjho nového života a ja som tomu verila, lebo to bolelo. Gýč, nie?