ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Oprašovačky bývajú u nás v emeldé maximálne dve, ale Hyben si to na vedení vybavil a toto je už tretia oprašovačka Havranky a je to kompletka, to je ako generálka, ale nelíčená, kostýmy a rekvizity komplet, ale bez svetla, námestník Somora zakázal, svetlo ide sakramentsky do peňazí, povedal šéfrežisérovi. Vy umelci, Ondriš, nechápete, že prikrývať sa môžeme len s takou duchnou, akú máme. Režisér ho chcel opraviť, že perina je krajšie, írečitejšie, slovenskejšie, spisovnejšie, už otváral ústa, že zaboduje, ale v poslednej chvíli si uvedomil, že Oskar by ho nanajvýš tak poslal do riti — v Seredi sa povie duchna a basta —, tak len kývol rukou a zapálil si.

Finále Maríny Havranovej je režijne efektne vymyslené a všetci sú na ten moment pyšní — Fajčík ako Viktor zájde za portál, aby sa zastrelil, ale ešte pred tým zo seba na proscéniu strhne svoj zelený fiškálsky dolomán, hodí ho na zem a odkopne ho. Hyben má v režijnej knihe na tejto strane červenou ceruzkou napísanú poznámku: Gestom naznačí bezmocnosť a rezignáciu, pohľadom do hľadiska, smerom hore, k balkónu sa Viktor ako keby sa lúčil so svetom (tvár mu kriví bolestná grimasa), očami naznačí, že o Maríne a Dušanovi, ktorí sa v šere túlia pri druhom portáli, že o nich vie (on im ich šťastie praje, ale trpí!) a vojde do krovia.

Než sa ozve ten osudový výstrel, tak sa scéna začne magicky zatmievať, až potom svietia už len tri nízkovoltové reflektory a dlhé lúče ostrého, oči ťahajúceho svetla, v ktorých víri prach. Hyben je presvedčený, že je to veľmi pôsobivé. Eva nie.

Tu, na proscéniu vidíme na podlahe osvetlený zelený dolomán zradcu, tamto, na opačnej strane javiska zasa dve neveselé, ale šťastné tváre tých osudových milencov a tretí svetelný lúč vykrajuje z tmy na stole pohodený hurbanovský kapitánsky klobúk, na ktorom sa v javiskovom prievane chveje pávie pero. Potom tma a v tme výstrel. A záverečný potlesk. Aplauz.

Havranka už bude mať pomaly pätnásť repríz. Starý pán Stodola sa na premiére nezúčastnil, ale Hyben už rok rozpráva, že mu poslal osobný list, v ktorom mu ďakuje za krásnu inscenáciu, a ako sa dopočul, vraj režijne veľmi nápaditú a vynaliezavú, a hodnotí ju že vraj oveľa vyššie ako tú „bielosivobelasú“, ako napísal, inscenáciu Zacharovu v SND. Ten list ale nikto nevidel, ani Eva nie. Neverí mu ani slovo, je si istá, že Hybenko si to všetko vymyslel, a jej sa to práve preto páči, lebo odkedy prišla z pôrodnice, tak zrazu jej celý ten život pred pôrodom, škola, červený diplom a predovšetkým samotné to divadelné umenie, jej divadlo, jej postavy, pre ktoré by mala žiť a dokázať všetko obetovať, tak toto všetko, pred pár dňami ešte také osudovo dôležité, jej zrazu pripadá až na neuverenie komediantsky smiešne.

Po návrate z pôrodnice sa jej zrazu zdá, že sa čakalo iba na ňu, aby teraz, po takej zásadnej ženskej životnej skúsenosti opäť vyšla na javisko a ukázala im všetkým, ako sa hrá ozajstné divadlo, ako sa robí herecká kariéra, ako sa dajú zarobiť hereckým umením veľké peniaze, ešte budete všetci zízať! Predstavovala si to práve takto, už dávno presne vedela, čo urobí, že dieťa nebude kojiť, že na materskú ani nepôjde, len si trochu odpočinie a hurá do roboty, keď si kúpia to auto, tak nebude Blava žiaden problém, v dabingu majú Bindzára, v rozhlase Turčana a Katku Revallovú, budú kšefty, my vám to s Mišom ešte ukážeme, dámy a páni. Olinka Hojtášová jej povedala, že presne toto prežívala, keď sa jej narodil Tomáš a keď sa po materskej vrátila do emeldé. Adela Bárdošová sa pridala, tá tým prešla opakovane, má dvoch synov.

Obidve herečky, teraz už piatu sezónu jej kolegyne, sú v našom emeldé už od založenia a sú pre Evu desivým predobrazom toho, ako by mohla skončiť, keby nebola istotne najlepšia herečka jej generácie, keby ona nebola práve tá Eva Juhásová, ktorá je zúrivo odhodlaná byť úspešná, slávna, bohatá. Tie dve na smrť unavené a divadlom utrmácané baby na prahu klimaktéria s rozgajdanými prsiami, veľkými, do hranata zosedenými zadkami a opuchnutými nohami jej ale povedali, že im po návrate z pôrodnice ten pocit veľkej životnej radosti vydržal a trval asi tak pol roka, dokiaľ kojili. Potom že sa už zasa nevedeli dočkať, kedy budú môcť znovu predvádzať na javisku, aké sú ony umelkyne, skvelé slovenské herečky, komindy i tragické heroíny — vidiecke, ale spoľahlivé, skromné, do voza aj do koča, gazdinkovsky írečité dievky či tetušky i metropolitne elegantné dámy.

To sa vráti, Evula, ako chrípka — vyškiera sa na ňu Adela, — divadlo ti bude chýbať, toho sa len tak nezbavíš, to je na celý život, to je navždy, Hekuba už ťa má v pazúroch, už ťa má na háku, dievča, už si naša, bujaro na ňu zakričí Adela a vyjde zo šatne.

Oprašovačka sa skončila, všetci sedia v pološere v hľadisku, ešte sú v kostýmoch, Hyben z malého magnetofónu púšťa svoje poznámky a pripomienkuje tú akoby obnovenú generálku. Vie, že to nemá zmysel, v hlase má rezignáciu, všetci to počujú a všetci si uvedomujú, že bez Miša Horvátha, ktorý bol pôvodne obsadený do postavy Viktora a za ktorého zaskakuje Fajčík, je celá Havranka viac-menej paškvil. To si myslia všetci a Eva je o tom presvedčená. Sedí vedľa Geňa, ten páchne starým chlapom a vonia cigaretami a trošku aj vodou po holení, na padlo jej, že v tme medzi sedadlami by mu mohla bezpečne rozopnúť nohavice a mohli by si tú viac-menej otravnú chvíľu spestriť, láka ju to riziko a ten škandál, čo by z toho mohol byť. Hovorí sa, že Hyben hercov nemá rád, všetkých, ide o ňom taký chýr, možno by sa v minulosti jedna, dve výnimky našli, je jedno, kto to bol, na menách nezáleží, sú mŕtvi. A žiaden nový herec či herečka sa vraj dosiaľ nenarodili. Ale v tomto konkrétnom prípade je to prosté a očividné a režisér a dramatik Andrej Hyben-Geňo je presvedčený o tom, že Fajčík je zlý herec, falošný, započúvaný do svojho hlasu, ktorý má posadený hlboko do žalúdka, kdesi do útrob svojho bezodného ega, zahľadený do svojej počernej tváre dávneho krásavca zo zvolenského korza, po ktorej sem-tam prebehne taký akýsi krivolaký úškrn, a v zamútených sivomodrých očiach sídli odjakživa strach, že otázky, ktoré mu v nasledujúcej chvíli položíte, budú nad jeho sily.

V detstve chcel byť Fajčík horským vodcom, alebo aspoň nosičom na Téryho chate, vyučil sa za elektrikára, maturitu nemá, dostal dišpenz, má véešemú, stal sa vyštudovaným hercom, diplomovaným, hrá, ako vie, a živí sa tým. V jeseni v šesťdesiatom ôsmom vstúpil do strany a odvtedy je kandidátom a je si istý, že urobil dobre. Boris Fajčík pochopil už dávno, podobne ako Hilda Najmanová, že to môže ísť aj takto, a možno sa naozaj stane tým umeleckým šéfom a o pol roka, o tri mesiace nám už bude všetkým vysvetľovať, aké divadlo sa musí dnes robiť a aké umenie naša spoločnosť práve teraz, v čase normalizácie, potrebuje. Náš šéfrežisér Hyben-Geňo si je istý, že tá chvíľa príde už čoskoro, a aj to mu napadne, že keď mu v šesťdesiatom deviatom ponúkli vstup do strany, že mal vstúpiť. Chyba, Ondriško.

Potom si pán režisér uvedomí, že keby sa Eva trochu pootočila, že by jej mohol vopchať ruku pod šaty a položiť si ju na jej chladivé stehno, tam, kde jej končia pančuchy, nenosí pančucháče, ale rajcovný podväzkový pás, ako sa mu ju podarilo nahovoriť, a ticho by sa mohli tešiť zo života. A ich libidá by sa tešili s nimi.

Po tom pôrode opeknela, fakt, takáto krásna ešte nebola, a aké má prsia!, ten Mišo je somár, má doma takúto babu a kurví sa tam s nejakými Maďarkami, je to pako.

Čalúnené dvere, ktorými sa dá prejsť z chodby vedľa hereckých šatní priamo do hľadiska, sa nehlučne otvorili, ale Eva aj v tej polotme ten pohyb zaznamenala a siluetu, ktorá teraz stojí nehybne vo dverách, ihneď bezpečne spoznala. Zľakne sa, preglgne, zrazu cíti ten kameň v žalúdku, Miško sa vrátil, neohlásil sa, chcel nás prekvapiť, podarilo sa mu to!

Karolínka, dieťa moje, sme stratené, tatušo nás pohluší!, takto írečito, sťaby vetu pani Slančíkovej, si to Eva v duchu zadeklamuje. Mama moja, bojím sa, bojí sa, strašne sa bojí, čo bude, ale je aj rada, že už to prišlo, že sa stane, čo sa má stať, a že to budú mať obidvaja za sebou. Je zrazu šťastná, na Hybenka vedľa seba hneď zabudla, je predsa vydatá žena, matka, Mišo Horváth je jej manžel, iba jeho miluje, pán režisér Hyben, to je len tak, aby bol pokoj, aby sa nemusela stresovať z jeho dobiedzania, ale má ho rada, naozaj ho má rada a za tieto svoje predstavy by sa mala hanbiť, chcela by sa, ale nejde jej to veľmi.

Ale Hybena si Eva váži, tak ako všetci v divadle, on vyštudoval v Prahe filozofiu a dejiny umenia, žiadne remeslo režírovania, ale aj to je fakt, že svojou vzdelanosťou mnohých okolo seba občas aj desí a unavuje. A otravuje. A herečka Juhásová musí už aj myslieť na to, čo teraz bude, a kladie si niekoľko zásadných otázok, odpovede na ne zatiaľ nemá. Čo má Mišovi povedať? Čo mu vôbec môže povedať? Čo zatajiť? Koľko pravdy jej milovaný Mišinko znesie? A ako mu to má povedať? Ako mu má povedať, že ona nechce byť taká voľajaká starostlivá mamina, maminka, mamuška, nie, miláčik, nie. To nechcem byť. Ako mu má povedať, že už dva týždne po návrate z pôrodnice bola na javisku?

Ako mu má povedať, že ich dcérenka je u starkej na Sliači a že ju kojí starej Majtáničky nevesta. Ako mu to má povedať? Nič z toho mu nemôže povedať. Nič z toho mu nepovie. Ani náhodou nie. Ako mu, dofrasa, vysvetlím, že nie som krkavčia mater, že to tak iba vyzerá, a veď aj on bude mať iste radšej vedľa seba dobrú, úspešnú, slávnu a dobre zarábajúcu herečku než starostlivú mamušu, jasné, pozná svojho miláčika.

Teraz už Miša zaregistroval aj režisér, aj ostatní, bude pol druhej, čas skončiť, všetci sa s ním vítajú, stojí na chodbe, svoju krásnu ženu objíma okolo pliec a pozýva všetkých na večer do Jamy, má syna, teda dcéru, prepáčte, previnilo sa na Evu usmeje — musíme to poriadne osláviť, aj my to musíme poriadne osláviť, miláčik, zašepká jej do ucha. Áno, miláčik, jasné, už sa celá trasiem, ako veľmi po tebe túžim, ale ako ti to všetko poviem, len sa preboha nevypytuj na malú, len pokoj, pokoj, zhlboka dýchať, usmievať sa, stískať mu ruku, pod sakom mu vleziem do nohavíc a budem mu obchytkávať jeho pevnú riť, riťku, riťušku, to má Miško rád.

A prídu aj ďalšie prekvapenia — pred divadelnou ubytovňou je na chodníku zaparkovaný biely žigulák s maďarskou ešpézetkou, nádherne sa leskne, je celkom nový, Maťko svoju žienku opraví, že to nie je žigulák, ale originál Fiat, a že je ich. Toto nádherné auto je naše, ja sa zbláznim, ja ho milujem, ja to nevydržím, vojdú do vchodu, Eva sa mu zavesila okolo krku, ťažko s ňou stúpa hore schodmi, vyzliekaj ma, miláčik, kričí na neho, mne sa niečo stane z tejto mojej baby, najkrajšej na svete, ako opeknela po tom pôrode, ja som šťastný človek, šťastný!

Eva sa snaží odomknúť, v predklone sa usiluje trafiť kľúčom do zámky a Mišo jej odzadu strhol nohavičky, vybehol tie tri schody hore, k buste vo výklenku a natiahol ich Vladimírovi Iľjičovi na hlavu, cestou späť sa dolu schodmi už rozopína, skopáva nohavice, strhne si slipy a horúce semeno mu vystrekne, pokropí stenu, parí sa, Eva je už nahá, zvalí ho na posteľ, obaja sa bláznivo rozosmejú a dvere na chodbu sú dokorán.

Potom už majú vítanie za sebou, sedia oproti sebe vo vani zababušení vo voňavej pene, podávajú si fľašu šumivého, je teplé, ale nič to, vypiť sa dá, a po chvíli sa Mišo spýta, že kedy uvidí Karolínku, a Eva mu odpovie, že to zariadila tak, aby mali tento prvý deň pre seba, že ju varuje Marienka Maláriková a že ju zajtra privezie do divadla.

Už to má premyslené, priznať sa, to zatiaľ neprichádza do úvahy, Marienke zatelefonuje, Mišovi povie, že musí ísť na pedikúru, za rohom, pred Okresným súdom je stanovište taxíkov, dá sa zaviesť na Hlohoveckú, vyhľadá Iboju, to je tá Cigoška, čo s ňou bola v pôrodnici, a požičia si od nej Nikolku, zavezie ju k Marienke, ale ešte pred tým musí v Priori kúpiť nejaké veci, dobré, nie? Takto som si to vymyslela. Keď toto praskne, a je mi jasné, že to praskne, už ide len o to kedy, tak ma mužíček zabije, zaškrtí ma, a možno že na javisku, pri predstavení, to bude svetová senzácia — prvá inscenácia Othella, v ktorej Desdemonu zaškrtí Jago, do tej Janekovej úpravy by sa to možno šiklo, musí to navrhnúť Hybenkovi ako režijný špílec. Dobré, nie?

Eva Juhásová sa usmieva, mozog v hlave jej zašumí, ako keby mal v nasledujúcej chvíli vykypieť ušami, a spievala by, mohli by si dať duo, ale Mišo s hlavou vyvrátenou dozadu zaspal, chrápe a od úst mu odletujú bublinky peny, voda vo vani chladne.

A. Hyben-Geňo: MANŽELSKÝ SKEČ

(15 — 25 min.)

POSTAVY:

NAHÝ HEREC, asi 30-ročný

NAHÁ HEREČKA, asi 30-ročná

HEKUBA, prízrak s motorovou pílou

Hudba: J. N. Hummel

(Ozvala sa hudba, znie mandolína a klavichord, opona hore, na scéne stojí servírovací stolík na kolieskach, na ktorom je nedopitá fľaša šampanského, flakón so zlatým nápisom Elizabeth Arden, niekoľko čabajských klobás, jedna je brutálne nahryznutá, a červená zamatová škatuľka, v akej sa predávajú šperky. Na vešiaku za dverami visia rôzne časti dámskej garderóby a na ramienku v igelitovom obale je tmavý pánsky oblek a roztrhaný slamený klobúk. Hudba znie chlácholivo a hojivo.

Pri stene leží na koberci otvorený kufor, z ktorého vykúka odpudivo ružový plyšový medveď v igelitovom obale. Na budíku, čo stojí na parapete pod oblokom, je pol šiestej.

Z rozhlasu po drôte, to je tá debnička na skrini, spieva Yveta Simonová a Milan Chladil: „O nás dvou už Goethe psal.“

Mokrý herec vylieza v kúpeľni z vane, balí sa do osušky a rázne vykročí do miestnosti, kde sedí na gauči nahá herečka a ako hypnotizovaná si prezerá prsteň, ktorý si práve navliekla na prstenník ľavej ruky. Herec nechá spadnúť mokrý uterák na zem a nahý sa vrhne na manželku, ktorá sa šťastne smeje, divoko sa bráni a jačí. Divoko zápasia, hra, ktorú hrajú už roky a je ich obľúbená, ona je prostitútka, on zákazník. Veľmi presvedčivé. Rýchlo sa stmieva. Hudba tíchne a znie z diaľky.)

NAHÁ HEREČKA (vrieska hlasom vulgárnej prostitútky): … najprv zaplatjá, mladý pánko, až potom bude to oné, očujú?!…, najprv penjáze, jáj, pomoc, vražda, hilfe, segítčég, pomoc!… znásilnujú ma!… hilfe!…

NAHÝ HEREC (veselo): Ja ti dám penjáze, ale až potom, ty kurvička, láska moja jediná… ták, pekne, no vidíš!.. no, to je ono, Maťko je na maďarský spôsob nabrúsený, cítiš?… jáj, anjelik môj, krásne nám to ide, ako kedysi, že?…

(Vášnivá dlhá súlož v podstate bez slov: vzdychy, šťastné vzlyky herečky. Za oknom tma. V tme sa nám zamarila tvár, strašná, desivá, ale hudba je naďalej nežná i veselá, z iného sveta, z inej hry.)

HEKUBA (varovný výkrik v tme).

NAHÁ HEREČKA (teraz sa strhla, vzoprela, odstrčila partnera, posadila sa, tvár jej pokrčil plač… hlasom podvedenej manželky): Ako je to?

NAHÝ HEREC (hlasom samca tesne pred vyvrcholením a s obavami): A čo, zlatinko?

NAHÁ HEREČKA (rafinovane natrénovane hltá slzy): Máš frajerku?

NAHÝ HEREC (arogantne): Mám, Evulík, tri.

HEKUBA (chichot za scénou).

NAHÁ HEREČKA (už pokojne a zvedavo): Maďarky?

NAHÝ HEREC (pyšne): Dve Maďarky a Francúzku.

NAHÁ HEREČKA (dobiedza): A aké sú, miláčik, lepšie ako ja?

NAHÝ HEREC (pauza, mlčí, tajnostkársky sa usmieva a masturbuje).

NAHÁ HEREČKA (obdivne a vášnivo): Ó, aký je krásny, veľký, a ten krásne tvarovaný fialový žaluď!

NAHÝ HEREC (odovzdane): Je tvoj, miláčik, len tvoj, láska moja jediná.

NAHÁ HEREČKA (vie, čo hovorí): Je to moja najobľúbenejšia hračka, ale mali by sme sa obliekať, miláčik, je veľa hodín, budú nás čakať.

NAHÝ HEREC (vášnivo): Ešte chvíľku, prosím, prosím, otoč sa na bruško, láska moja, akože pasieš koníky, veď vieš, ako to máme radi, ako že som ťa prepadol v malinčí pod Tureckou, áno, tak, anjelik môj nenásytný, tak, tááák…

(Herečka sa dvihne na kolená, herca zo seba zhodí a zlieza z gauča.)

NAHÁ HEREČKA (cestou do kúpeľne): Musíme ísť, Maťko, čakajú nás, sú hladní, smädní, budú nás ohovárať.

NAHÝ HEREC (ešte stále zúrivo masturbuje, dychčí): To… — nás… — budú… — tak… — či… — tak.

(Okno sa rozletelo, z tmy sa vrhol do miestnosti ženský prízrak ozbrojený motorovou pílou Husqarna M-47, vrhá sa na nahú herečku, gejzír krvi pokropí stenu, jej dlhovlasá blonďavá hlava sa kotúľa po koberci, jej zelené oči žmurkajú, ústa čosi šepkajú, tichučko, z posledných síl spieva — len teba, drahý, milujem, navždy už, dokedy žiť budem…, vzápätí vrahyňa kastruje Miška, jeho stoporený penis leží teraz na stole a zomiera, aj herec zomiera a z jeho nahého tela sa valí krv, kaluž sa rozrastá, krv zaplavila proscénium, tečie do hľadiska…)

HEKUBA (tvár a ruky postriekané krvou, hlasom autora): Dobré to bolo, drahí moji, skvelé, pôsobivé, také živočíšne, také ozajstné, aké to vždy musí byť, nikdy nie „akože“, nikdy, drahí moji, na javisku sa musí zomierať naozaj, naozaj, ako na bojisku, žiaden kečup ani džem, len krv, krv, krv, horúca divoká herecká, len krv, deti moje…

(Gong! Scéna sa zatmieva, ozvala sa hudba — vzdialené mandolínové sólo, opona padá, piskot, rozhorčené výkriky divákov, ktorí sa brodia po členky v krvi pomedzi sedadlá a tlačia sa k východu… mandolína znie, pridali sa husle a lesný roh…)

KONIEC