ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ubehol rok, a na jar už som mala roboty, že som nevedela, čo skôr, v rozhlase som robila veľkú postavu v seriáli Čo nového Bielikovci, robila som v telke dabing v trojdielnych Borgiovcoch, Lukréciu, a u nás v emeldé už som hrala celý svoj pôvodný repertoár, aj Mariutku a Hilda Najmanová ma len občas alternovala, lebo Pastuchova záchranná akcia už zázračne pôsobila, a aj Milan sa pričinil, kontráši dodržali slovo.

A raz večer prišiel po večernom predstavení sorokpérvovo, teda štyridsaťjednotky za mnou do šatne Barborík, to bolo už po Hildinej smrti, mohla to byť po preobsadení moja asi tak siedma, ôsma repríza, Barbo tu hrá jedného takého vojaka, či revolucionára, nič veľké, dva tri šteky, zajakáva sa, gúľa očami, pobehuje po javisku, potí sa, nevie čo s puškou, také to piate kolo na voze, všetky tie špílce mu vymyslel na skúškach režisér Geňo Hyben a Barbo, presne podľa Stanislavského to prežíval tak, že koktal v bufete ešte aj na druhý deň. Ale o to nešlo, mimochodom, myslím si, že on bol inak celkom dobrý herec, a dokiaľ sa nezačalo po divadle rozprávať, že je buzík, tak mi to nikdy ani nenapadlo, aj keď si myslím, že to, čo sa o ňom rozpráva, že je Hudjakov amant, že to nemusí byť vôbec vymyslené, lebo je fakt, že v Rakúsku je každú chvíľu, do Viedne si chodí len tak do kina, minule bol na Zefirellim, mali tam nejaký jeho festival, videl Rómea a Júliu aj Skrotenie zlej ženy a ráno na skúške nám potom cez pauzu o obidvoch filmoch nadšene rozprával, on vie tie filmy a hlavne muzikály perfektne prerozprávať, videl aj Majférlejdy s Ódry Hebbern, aj Grís s Travoltom, a Barbo rozpráva a rozpráva, a my, baby sedíme, slintáme, zízame na neho ako sprosté, ústa dokorán, a počúvame ho a počúvame, ani nedýchame a on sa teší aký je dôležitý a my mu úprimne z celého slovenského hereckého srdca závidíme, a aj ho nenávidíme.

Fakt trochu aj nenávidíme tú malú tučnú sviňu, a najradšej by sme ho nakopali do tej jeho veľkej buzerantskej riti, ale nie teraz, teraz nie, teraz nám svietia oči a keď nám líči a trochu aj predvádza, ako Tajlorka ako Katuška V skrotení zlej ženy vyvádza, tak ho hltáme a nedali by sme ho ani za svet, je to náš Barbo, maskot emeldé ale tá závisť napokon aj tak zvíťazí, lebo človeka to predsa len štve.

Lebo, napríklad kamoška z Ameriky bola nedávno vo Viedni, a mohli sme sa stretnúť, Mestský výbor mi žiadosť zamietol, ale on si vycestuje kedy si zmyslí, napríklad cez prázdniny bol mesiac v Anglicku, na Vianoce a na Silvestra v Paríži, tak, že možno je to fakt pravda, že občas Hudjakovi podrží, lebo je to taká malá veľká špina tento Barbo. Alebo je v službách, ako ja.

Už som bola odlíčená, ide to rýchlo, lebo ako Mariutka sa vlastne ani nelíčim, obliekala som sa, a v jednej chvíli sa potom pootvorené dvere za mojim chrbtom nehlučne otvorili dokorán, stál v nich Barbo, pred sebou v ruke ako štít držal Mozart Kugeln, veľkú bonboniéru zabalenú v celofáne a previazanú zlatou stužkou, bacuľaté rumenné líčiská sa mu mastne leskli a chŕlil zo seba komplimenty, aká som len dnes bola betelná, a že dokonca ani Mišo nebol až taký ožratý, tak, že to celkom zvládal a dalo sa na neho aj pozerať, ale, že ja som bola famózna, skvelá, fakt, Eva, dneska to bol koncert, a že to finále, než ho zastrelím a stojím s puškou na proscéniu, že to bolo niečo fantastické a chválil ma a chválil a oči mu nebezpečne svietili ako takej vypasenej nebezpečnej šelme a ja som v tej chvíli už vedela, že je zle. Zle nebolo. Zatiaľ nie, zatiaľ bolo fajn, zle bude až o pár rokov neskôr, keď bude končiť tá veľká cigánska láska, ktorá zatiaľ ešte ani nezačala, čo Eva Juhásová, kedysi Horváthová, dnes šťastne rozvedená a mučivo slobodná, samozrejme netuší.

Barbo prekvapil, Juhásová vedela, že robí už dlhší čas divadlo s ochotníkmi vo Viničnom, chodia aj na súťaže, aj voľačo už vyhrali a že vraj sú dobrí, a nejakú kritiku som o nich aj čítala a chválili ich, toto všetko som vedela, ale nevedela som, že usilovný Barbo minulý rok okrem toho naskúšal Othella s Cigánmi z pezinskej Glejovky, a že to úspešne hrajú, boli s tým aj v Čechách, aj v Poľsku, a že je to bomba, ale že práve majú veľký prieser, lebo ich Desdemóna im zostala minulý týždeň v Západnom Nemecku. Juhásová pozor, je to pasca, zlý sen, lapália, galiba, katastrofa, hilfe, mejdej, mejdej, help!

Hor sa do nešťastia, bude to bolieť, Eva, konečne, konečne, dočkala som sa, možno konečne ožijem. Už bolo načase.

Barbo si kľakne, obidvomi rukami, slávnostne, ako vzácnu relikviu či obetinu mi podáva tie Mozartove gule, jeho sivé psie oči sú orosené vrúcnosťou a perfektne hraným obdivom a nalieha a ponížene prosí momentálne najlepšiu a najkrásnejšiu slovenskú herečku, kam sa na teba hrabú, Evula, prosí a prosí a prosíka, aby ich, preboha živého zachránila.

Je fakt, že v emeldé hráme Othella už tretiu sezónu, Rudenko Grauss je dobrý, aj keď čučo je z neho cítiť vždy, a poviem vám narkóza je to ako sa patrí, ale s tým sa robiť nedá nič, a stalo sa už aj to, že vlani v septembri, keď ho opustila jeho frajerka — tá ruská poštárka, že ma vo finále na javisku skoro zaškrtil. A aj to je fakt, že keď si nedáva pozor, a on si teda pozor nedáva, to mi verte, tak som na tvári celá čierna od jeho líčidla, musím si dávať pozor, aby to diváci nezbadali, ale aj tak sa to už párkrát stalo a bol z toho smiech, a po každej repríze sa hodinu drhnem pod sprchou, tak že hrať s ním Othella žiadna veľká sláva nie je, ale kritiky som mala ako Desdemona veľmi dobré, skvelé, dokonca, keď sme hrali v Brne, tak jeden český kritik napísal, že… „ten křehký heroismus Desdemony Evy Juhásové nás naplňuje optimismem, neboť, jako by nepřekonatelná síla nás slabých, se kterou její hrdinka vzdoruje osudu, je možná poslední nadějí tohoto světa…“ Vystrihla som si to.

Barbo ma navnadil, lebo mi povedal, že ten ich Othello je pozvaný do Londýna na festival akejsi svetovej cigánskej organizácie, honorár za to je len pár libier, ale všetko inak je zadarmo, a keby dostali niektorú z cien, tak celý súbor má zaplatený týždenný výlet po anglických hradoch…, a po tom Londýne, že by mali hrať v Západnom Berlíne a na leto, že sa im rysuje dokonca pozvanie do Ameriky, to sa ale ešte len vybavuje, a že teda či by som to nevzala, najprv len ako záskok a potom by sme videli, a ešte Barbo dodal, že majú takého Othella, že Grauss je proti nemu prd, oni sa s Rudom nemajú radi, a celkom potichu dodal, že je to krásny chlap a pozrel sa na Evu potom zlomyseľne, ale s úsmevom a ešte raz dodal, že ich Othello sa nelíči, lebo sa líčiť nemusí, na čo mu Eva povedala, že to je pre ňu zatiaľ to najpodstatnejšie, potom sa bláznivo rozosmiali, Eva roztrhala celofán na tej bonboniére a pustili sa do tých Mozartových gúľ.

Prikývla som, dobre teda, Barbo, nič ti zatiaľ nesľubujem, ale prídem sa pozrieť na skúšku. Ďakujem, ty si naše zlatíčko, zajtra neskúšam, Evka, pozajtra, v sobotu od piatej, v emeldé nehráme, telka tu niečo nakrúca, skúšame v Hasičárni, za tou križovatkou pri Priore, ten dom s vežou, o piatej, ďakujem, Evi, ďakujem.

Barborík vycúval z dverí div nie v pokľaku, divadlo už bolo prázdne, len na prízemí sedel vo vrátnici starý Haláky báči pred malým prenosným televízorom a spal, hlavný vchod bol dokorán, na schodoch sedela divadelná mačka Soňa, Eve sa zdala byť akási došklbaná, utrápená, smutná, lízala si kožuch, ani sa na ňu nepozrela, pohladkať sa nedala, odbehla na chodník, a práve vtedy sa z Jamy so spevom vypotácali akýsi traja ľudia, Eva sa cítila zrazu akosi zvláštne, inak než pred predstavením, možno to bolo tým záverečným potleskom, ktorý bol dnes naozaj slušný. Fakt je, že ľudí ten srdcervúci koniec furt dosť berie. Márna sláva je to dráma. Láska, triedna nenávisť, smrť. Pif, paf, o jo joj, ubegajet zajčik, moj, zabíjanie je pútavé.

Mariutka sa pevne rozkročí, pod košeľou ju podfukuje, nohavičky má spotené, na javisku je prievan, mieri poručíkovi od chrbta vždy na ľadviny, tak sa to vraj má, povedal direktor, on bol partizán, on to musí vedieť, puška je ťažká nemecká karabína a rekvizitári zaliali ešte aj hlaveň olovom, to je vraj zákon, kvôli bezpečnosti, ona si priloží pažbu k hlave, ľavé oko zažmúri, mieri, zhlboka sa nadýchne, privrie oči, a to je signál, na ktorý rekvizitár Milan Líška za scénou vystrelí zo štartovacej pištole. Mišo aj keď je vždycky ožratý, tak zomiera veľmi presvedčivo, diváci boli dnes večer že vraj družstevníci z levického okresu a dôchodcovia zo Šurian, povedala Marienka, a bolo ich dosť, spolu štyri autobusy, a chytali sa, to sa hneď inak hrá, jasná vec.

Keď na konci Zámockej zachádzala Eva za roh, tak sa ešte obzrela a uvidela ako uprostred cesty pred Čedokom sa tí traja opilci pokúšajú tancovať, potešilo ju to, nechápala prečo, ale napadlo jej, že sa vráti a pridá sa k ním. Ale rozmyslela si to.

Takto sa začalo osudové herecké dobrodružstvo Evy Juhásovej, ako Desdemony, takto sa začalo veľké milostné dobrodružstvo Evy Juhásovej s cigánskym Othellom Aurelom Varádym z Bratislavy-Petržalky, Kopčianska 7, alebo Bratislava Stavbárska-Pentagon, poťažmo Praha-Libeň, Pod plynojemem 18/a, alebo aj Šamorín-Čilistov, číslo popisné 117. Dobrodružstvo krásne, gýč, dobrodružstvo bolestné, z tých, čo sa ťažko hoja, stály zápal, bolesti, vnútorné krvácanie, dlhá pomalá rekonvalescencia. Čakalo ju opakované znásilňovanie na všetky spôsoby aké ženské telo dovoľuje. Alebo nedovoľuje. Ale znesie. Alebo aj nie. Kiežby sa ale nikdy neskončilo. Také niečo, baby, by ste, mali zažiť aspoň raz za života, každá baba by to mala zažiť Eva, ty si chorá. Som chorá. Aj biť ju bude. Aj ju veru bil.

Rada o tom potom rozprávala. Nadšene i so smútkom. Aj poviedku napísala, ale v Slovenských pohľadoch jej redaktor povedal, že nech sa nehnevá, ale, že je to sentimentálna gebuzina, gýč, ale to ona vedela. A šťastná som v tých časoch bola ako nikdy. Baby krútili hlavou. Si nenormálna. A tak sa ich pýtala — a čo, šťastie je podľa vás normálne? Aký mudrc to kedy povedal? Kto to zažil? Zdravá láska je výmysel. Láska je vždy postihnutie. Nie je to nič než choroba. Len choroba. Prechodná chorobná závislosť. Zdravá láska je výmysel. Sprostosť pre piatačky, pre tie zabrzdené. Ja hrám tri až päťkrát týždenne zamilovanú, tak viem čo to je, tak potom čo sa to so mnou deje?, Čo to má byť? Prečo tak dychčím, prečo sa chvejem, prečo sa mi trasú ruky?

Zastane, zhlboka dýcha, utrie si čelo. Všade je ticho, len v krčme na trhovisku po maďarsky spievajú. Netuší Eva Juhásová, že to šťastie, ktorého sa práve dočkala, to je to šťastie, čo sa neodpúšťa, a že u nej tá zhubná choroba, tá zákerná slepota jedincov postihnutých nádejou práve prepukla. Vtedy pred rokmi nepochopila Eva Juhásová, že jej veľké šťastie už vyšlo v ústrety, a že ju znivočí. A výdatne.