Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová. Zobraziť celú bibliografiu
Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)
Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo | 48 | čitateľov |
Ten dávny piatok mal byť taký asančný, tak tomu kedysi s Mišom, keď ešte bývala na intráku hovorili, očista, relax bez sexu, pohoda, chcela si umyť hlavu, okúpať sa, niečo oprať, umyť okná, a večer sa chcela pozerať v telke na Nemocnicu, taký bol plán, všetko bolo ale ináč. Zle. Už o pol ôsmej, ešte bola tma, pršalo, zima, hnusný čas, zavolala Žofa, tá sa stala na istý čas mojou spolubojovníčkou, lebo odkedy alternovala s Hildou Najmanovou Snehovú kráľovnú, a to bolo už dávno, skôr než som prišla do emeldé, tak odvtedy ju nenávidela ešte viac ako ja, a trvalo to už možno aj päť rokov, takže jej nenávisť bola trvácna a ona bola pre mňa tým pádom, v tomto mojom nikdy nekončiacom boji spoľahlivou oporou, a keď minulý rok Najmanka povýšila, a z kandidátky sa stalo členkou KSČ, tak bolo jasné, že jediné zmierenie medzi týmito umelkyňami, ktorých odborom bola staršia dramatická heroina, že jediné zmierenie medzi ne môže vniesť iba smrť jednej z nich. To sa napokon za dramatických okolností o pár rokov aj stalo, keď sa rozvedená Hilda Najmanová najprv počas jedného búrlivého víkendu s generalitou spriatelených armád v Topoľníkoch skoro utopila, potom začala trpieť závratmi, nemohla skúšať, viackrát pri predstavení zamdlela priamo na javisku a nakoniec spadla v Zlatých Moravciach, kde sme hrali Zo života hmyzu pri kľaňačke do hľadiska medzi divákov, v divadle musela dať výpoveď, oslepla a v lete v deväťdesiatom prvom, po dvojročnom trápení zomrela v nemocnici.
Žofa bola silno veriaca katolíčka a mala kvôli tomu u nášho kádrováka dlhodobo zabezpečenú hodnotnú zábavu a stres, a ten sviniar Boris Fajčík, ju dokonca na požiadanie súdruha Hudjaka viackrát vyfotografoval, raz ako číta počas omše pred oltárom z Písma, inokedy zasa ako na Mariánskych oslavách pod Kalváriou oduševnene spieva, alebo ako pri procesii, ktorá na sviatok Božieho tela tiahla mestom, rozsýpa z košíka ružové lupienky, čo bola dokonca pekná fotografia s ostrým protisvetlom v korunách agátov, ktoré lemujú vchod do farského kostola, fotograf Fajčík sa učil rýchlo.
Súdruh Hudjak si najprv pozval herečku Melenovú na osobný pohovor, vytkol jej toto jej myšlienkové tmárstvo a dôrazne ju upozornil, že nech si uvedomí, že je zamestnaná v kultúrnej socialistickej ustanovizni a jej poslanie socialistickej umelkyne je v príkrom rozpore s jej svetonázorovou orientáciou, potom jej poďakoval, a keď odišla, vstal spoza stola, vyšiel na chodbu, zišiel na prízemie a vlastnoručne vyvesil tie tri už spomínané fotografie na nástenku pri vrátnici, tie ale niekto ešte v ten deň strhol, a nebyť toho, že direktor rázne zasiahol, tak by to bolo pre Žofu skončilo veľmi zle. Pastucha sa po smrti Sáry Nussbaumovej veľmi zmenil.
Vec sa ale má tak, že herečka nášho emeldé Žofia Melenová, mala a má svoje dôvody, pre ktoré sa dennodenne obracia na Všemohúceho, aby jej pomohol ten čas, ktorý jej bolo milosrdne umožnené na tomto svete prežiť, prežila dôstojne a všetko to utrpenie, ktoré jej je súdené bez reptania prijala ako údel, a má toho tá kresťanka katolíčka naozaj až-až. Jej manžel, inžinier Melena, architekt, ktorý postavil v Baku najväčšiu športovú halu v SSSR a v Československu dostal metál ako Hrdina socialistickej práce, si tam v Azerbajdžane začal voľačo s takou akousi šikmookou pohankou a k Žofe sa už nevrátil, syn Andrej, ktorého vychovala sama, vyštudoval dramatické konzervatórium, nastúpil ako herec do divadla vo Zvolene a cez letné prázdniny v osemdesiatom ôsmom ušiel cez Juhosláviu do Talianska a naposledy jej napísal k Vianociam z Ameriky, žije v Montane, umýva v moteli riad, ale má sa dobre, sú tu krásne lesy, vzal si za manželku majiteľku toho motela, Češku s dvomi indiánskymi deťmi, Kaiou a Nukom, to sú tí dvaja počerní tučkovia na bicykloch, a malý Frantík, to je ten blonďáčik na fotografii na nočníčku, to je ale už ich spoločný synček, zlatučký americký Čechoslováčik, a vnúčik teda svoju babičku silno objíma a pozdravuje a Žofa každý večer ten vydarený obrázok bozkáva a plače a fotografia už je od jej slín a sĺz do žltozelena odfarbená a obšúchaná, a aby toho ešte nebolo dosť, tak Všemohúci svoju vernú a obetavú služobníčku Žofiu obdaroval ešte väčším darom, darom najväčším, poctil ju veľkým a ťažkým utrpením človečím, lebo matka herečky Melenovej leží už jedenásty rok v zadnej izbe, ktorá bola kedysi Andrejova, leží v posteli, ale tá posteľ nie je obyčajná posteľ, ale je polohovacia a na kolieskach, lebo pani Potocká je po mozgovej porážke celkom nehybná, nemôže chodiť, rukami ani nepohne, nehovorí, hýbe iba viečkami, jedenásť rokov leží predpoludním na ľavom boku, o druhej, keď príde dcéra z divadla, tak ju obráti na pravý bok, vymení jej plienky, umyje ju, nakŕmi, zasa ju umyje, potom mame číta, vždy len kúsok z poviedky Keď báčik z Chochoľova umrie, vždy len kúsok a vždy tú istú poviedku, iné mama nechce.
Keď mi to Žofa rozprávala, tak som sa rozplakala a nevedela som prestať. Všetko som jej odpustila. Ona takto fakt žije už roky, keď to niekomu poviem, nikto mi neverí, myslia si, že preháňam, že to vlastne nie je možné, aby takto žila jedna herečka, umelkyňa, no nie? Žofa o tom ale nerozpráva, vraj nikdy, vraj nikomu, len mne. Možno to bola vtedy pravda. Aj som bola pani Potockú navštíviť, raz, viackrát už by som to nezvládla. Viete, čo sú to dekubity, preležaniny, viete si predstaviť ako zapácha stará žena, ktorá hnije za živa? Neviete.
V tom čase bola Žofa za Médeu navrhnutá na Cenu Zväzu dramatických umelcov, a súdruh Hudjak, keď sa to dočítal v novinách, okamžite telefonoval na Mestský výbor strany, teda Komunistickej strany a žiadal tajomníka Švacha, aby niečo urobil, aby to zastavil, lebo stranícka organizácia emeldé rázne protestuje proti oceneniu pre túto nábožensky zaťaženú herečku, a navyše ako je možné, že od nich nikto nežiadal vyjadrenie a dychčal do telefónu, vykríkol čosi v esperante a udrel slúchadlom. Švacho hneď za tepla zavolal direktora Pastuchu, lebo mal zlé tušenie a ten sa do telefónu strašne rozkričal, Slávka Trnovská, riaditeľova sekretárka nám potom povedala, že direktor zrazu očervenel, omodrel, ozelenel, chytil sa za srdce, zvalil sa na kreslo, skríkol, aby zavolala Hudjaka, to hovado, a keď súdruh vedúci Kádrového oddelenia pribehol, tak sa na neho rozkričal, že ako sa opovažuje hovoriť za celú stranícku organizáciu, že má veľké šťastie, lebo on ma pištoľ v zásuvke stola vo vedľajšej miestnosti, inak, že by ho zastrelil a ešte na neho nakričal, že je buzerantský pankhart, a, že nech sa s ním nezahráva, lebo ho zlikviduje, a keď Hudjak odišiel, tak povedal, že Slávka, sekretárka, to, čo počula nesmie nikde hovoriť, tak, že nám nič nepovedala a my sme nič nepočuli.
Tak takto sa začal aféra s tou cenou, ktorú Žofa Melenová nakoniec aj tak nedostala, lebo som ju dostala ja za Mariutku v Štyridsiatom prvom a do dnes nikto nevie ako sa to stalo. Nikto okrem mňa, Milana, môjho riadiaceho orgánu, či orgána a jeho nadriadeného kapitána, toho holubára, ktorému som hovorila Jožko. Náš direktor tiež zaúradoval, a teda, je fakt, že nič na veľké chválenie z mojej strany to nie je, ale, moment, aby to teraz nevyzeralo tak, že som si tú cenu nezaslúžila, alebo že som si to takto voľajako vysomrovala, tak to, pŕŕŕ, vážení, tá moja Mariutka bola perfektná herecká robota, ja som si tú cenu zaslúžila. Jasné?! Samozrejme. Tá moja postava mala dušu, temperament, ale bolo v nej aj čosi nebezpečné, zlé záludné, ale vedela aj milovať, aj triedneho nepriateľa, ale aj zabiť by ho vedela, aj ho napokon zabila.
Krásna postava. Malo som perfektné kritiky, jednu lepšiu než druhú, bola som šťastná. Ja so svojim svedomím žiadne problémy nemám, ani som nikdy nemala, ani mať nebudem. Ja som si tú cenu zaslúžila, hotovo, a ona mala v živote smolu, aj to je fakt.
Vtedy, v novembri volala Žofa v chúlostivej veci, chcela, aby som s ňou šla do Trnavy na pohreb biskupa Gábriša a ja som sa zľakla, lebo som si ihneď predstavila, čo by sa stalo, keby sa o tom dozvedeli niektorí ľudia u nás v divadle a najprv som sa začala vyhovárať, ale po chvíli som sa prestala už vyhovárať, len som skonštatovala, že vonku leje a že v rádiu hlásili, že to je na dlho, a že nemám ani poriadne boty, ale nakoniec mi to prišlo trápne a povedala som Žofe do telefónu, že teda dobre, že pôjdem. Položila som telefón, na krátko mi zablikal v hlave červený poplašný signál — Milan, Milan, Milan — potom sa mi ale zmierlivo zívlo, potom som sa rozkašľala, a uvedomila som si, že je zle. Chyba. Chybisko. Chcelo sa mi zahrešiť, Juhásová, ty si krava, fakt, nič než krava, navyše pokrytecká, úbohá a zbabelá, fuj, chce sa mi z teba grcať a plakať a zasa som sa rozkašľala a vtedy zazvonil telefón ešte raz. Volala Marienka Maláriková, môj hluchý anjel strážny, moja slúžka, moja mama, sestra a hlas sa jej chvel nadšením a odhodlaním. Spýtala sa ma s istou obavou v hlase, že keď ju vezmeme, že by rada šla na ten pohreb s nami a dodala, že Žofa jej stihla povedať, že si nemám čo obuť a že mi teda prinesie k autobusu gumáky a aj parazól, na čo som jej povedala, že to nemusí, že parazól mám. Lialo fakt ako z krhly.
V Trnave sme šli zo stanice kus cesty pešo až k akémusi kostolu na námestí, pred ktorým už boli davy ľudí, niektorí držali v rukách zapálené sviečky, dlaňami chránili plamienky pred dažďom a modlili sa, my tri sme sa odvážne pretlačili až ku vchodu, kde stálo pred vchodom niekoľko kňazov s dáždnikmi v rukách obrátených tvárou k nám, a vyzerali, že tam strážia, dozvedeli sme sa, že sa čaká, až otvoria chrám, kde je ten mŕtvy biskup vystavený, a tak sme teda čakali, a boli tam aj štyria takí nenápadní tajní, opierali sa o kamenné stĺpy na schodoch a jeden z nich nás každú chvíľu fotografoval, bolo zamračené a blesk na foťáku každú chvíľu osvetlil tie zmáčané hlavy a biele mokré tváre ľudí okolo mňa ostrým modrým svetlom, mňa to nijako zvlášť nevzrušovalo, bola som presvedčená, že som zamaskovaná dobre, veľmi dobre, lebo na hlave som mala uviazanú maminu čiernu šatku, ktorú ona nosila vždy len na pohreby, dala mi ju, keď sme pred rokmi na Sliači pochovávali našu Karolínku, že si ju mám odložiť na jej pohreb. Na očiach som mala čierne okuliare, dlhý čierny šuštiak, a Marienkine zelené gumáky a vždy keď sa od toho fotoaparátu zablyslo, tak som sa schovala za svoj veľký štvorcový dáždnik s portrétom Redforda, čo mi ho baby v divadle tak závideli, a ktorý mi ešte pred rozvodom priviezol Mišo z Budapešti.
Pripadala som si absolútne inkognito, bezpečne, ale Žofe som sa teda dosť čudovala, lebo tá sa predrala do prvého radu, ruky mala pod bradou zopnuté, oči zatvorené a pery sa jej pohybovali, ako keby sa modlila, teda — modlila sa a vyzerala, že jej to robí veľmi dobre. Bola to etuda. A to, že ju fotografujú, to brala to ako obetu, ale ja som z nej mala zlý pocit, cítila som, bola som si istá, že to hrá, jasné, jasné, že to všetko hrala, medzi nami, dosť zle to hrala. Zlá etuda.
Bolo mi trápne a v jednej chvíli som sa zrazu rozhodla, že zmiznem, vyparím sa, zdalo sa mi, že už neprší, tak som zatvorila dáždnik, predrala som sa medzi ľuďmi a ocitla som sa na chodníku, vydýchla som si, poobzerala som sa, či neuvidím vchod do nejakej krčmy, alebo tak niečo a vtedy som uvidela v zákutí za morovým stĺpom kľačiacu postavu, bol to muž, na hlave mal čierny koženkový klobúčik, kľačal na cípe čierneho gumového plášťa, bol hlboko sklonený, opieral sa o koleno a ruky mal zopnuté a vyzeralo to, že sa modlí, bol to náš kádrovák Hudjak.
Striaslo ma, preskočila ma smrtka, preglgla, som pobehla k najbližšiemu výkladu a rozkašľala som sa, ústa som si prikryla dlaňou a bežala som námestím po mierne sa zvažujúcom chodníku preč. V kaviarni Krym som si dala dve deci vareného červeného vína, a potom ešte raz, bolo horúce, sladké, škorica a klinčeky mi v ústach voňali, jeden som požula, trochu ma štípal jazyk, a keď som si chvíľku podriemala, tak som si dala kávu a dva koňaky, a ešte jeden na cestu, zaplatila som, vyšla na ulicu, už bola tma, nepršalo a námestím sa niesol z chrámu spev, a ja som sa ani neobzrela, načo?, prečo?, nie?
Marienka Maláriková mi na druhý deň dohovárala, že som nemala takto utiecť, že to sa nerobí, precaj len, jak to vyzjéra, to si jej Evička nemala spravit, to sa nerobí, zlatko moje, a Žofa Melenová už teda nebola moja kamarátka, ani spolubojovníčka, tá ma od tohto dňa nenávidela a bola to taká tá skutočná herecká nenávisť, čo trvá už navždy, na večné veky, až za hrob, a ja som vedela, že jej chvíľa príde, že táto životom do krvava dobitá, divadlom utrmácaná a utrápená baba sa mi pomstí.
Z denníka Marienky Malárikovej
Vypráva sa, že Hudjak ide vydávat dcéru, že za nejakého Maďara a že to majú mat v kostole a že to chcú odbavit v Šoporni, došla s tým Alena Krupová, ona je odtjál. Je to sviňa farizejská tento Ninel, sem zvedavá dokedy tu bude ešte bašovat! Jakosik ma bolávajú oči, mosím si kúpit borovú vodu a menej kukat na televíziu. Aj tak tam nyšt neni. Eva je v Pezinku na psychiatrii, na protialkoholickom, som zvedavá, či jéj to pomóže. Mala bych ju íst navštívit, ale boljá ma nohy. Kandál vjác.
— divadelný, televízny a filmový režisér a scenárista, autor rozhlasových a divadelných hier, publicista, pesničkár a básnik Viac o autorovi.
Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.
Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007
Autorské práva k literárnym dielam