ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Neskorý večer sa nečakane prekopŕcol do akčnej noci, ale mesto nespí, bočnými ulicami prúdia k horiacemu divadlu zo všetkých strán nové a nové zástupy ľudí, požiar sa rozhára do monumentálnej mohutnosti, plamene hukocú, všetci sa ich snažia prekričať, človek by nepovedal, aký je oheň hlučný, horiace iskry vyletujú dohora, ako keď komín dobre ťahá, a tie drobné žeravé uhlíky a popol zasa po chvíli padajú dolu na mesto, sneh osivel, nebo nad kasárňami očervenelo, ďalší a ďalší policajti vytvorili kordón a vytláčajú zvedavcov, ktorí sa nevedia toho pekelného ohňostroja nabažiť, takáto šou a zadarmo!, vládne akási čudesne povznášajúca nálada, ako na Silvestra alebo také voľačo.

Za rohom sa v ostrom svetle pod lampou vadí skupina francúzskych a slovenských Cigánov, ktorí zahalení kúdolmi dymu divoko gestikulujú, skáču do seba a rómsky Othello, kedysi bájny pražský a šamorínsky krásavec Aurel Varády ich krotí, celou váhou sa opiera o ťažkú vajdovskú palicu a ostrým hlasom hašterenie rázne preruší. Je to čerstvý a jediný slovenský laureát nášho shakespearovského festivalu, aj keď je to dnes pražský vajda, láska moja najväčšia posledná, žena si vzdychne, červená knižnica takto zaránky a na lačno. Breakfast with love.

Ten pražský vajda Aurel Varády sa ešte niekoľkokrát obzrel, ako keby si tu bol voľačo zabudol. Vieme, čo si tu zabudol, vieme, za kým sa obzeral. Žena si pritiahne rozopnutý kožuch k telu a pravú dlaň si rýchlo vopchá medzi stehná. Nadýchne sa a zadrží dych.

Tmavosivá obloha je už čierna. Mesto tíchne. Noc spomalila. Zastala, zaváhala. Svetlo zrýchlilo. V tieni, mimo veľkého svetelného kužeľa lampy, v ktorom víria kúdoly dymu a ťažké mokré sadze a vločky mokrého snehu padajú k zemi, stojí tá žena, opiera sa chrbtom o výklad cestovnej kancelárie Svojeť.

Na rohu ešte stále stojí tá herečka, Eva Juhásová, dnes šesťdesiattriročná riaditeľka divadelnej spoločnosti Hekuba s. r. o. stojí tu v rozopnutom kožuchu, ako keby jej bolo veľmi horúco, a vyzerá to tak, že sa práve rozhoduje, či sa pohne, alebo či tu zostane stáť už navždy, alebo aspoň dovtedy, kým divadlo celkom nezhorí.

Ale divadlo už nehorí. Už iba dymí. Už nesneží. Iba mrholí. Ani domy v plameňoch už netancujú. Ohne hasnú. Zlovestné farby slabnú po polnoci sú už jemnejšie, pastelové, také odumierajúce, nevládne. Mesto stíchlo. Ulicami blúdia trasľavé siluety chodcov, ktorí akokeby sa navzdory všetkému, v tomto, ešte takmer nočnom čase kamsi náhlili. Preč z tejto tmy. Vpred. Za láskou. Rýchlo preč. Ešte rýchlejšie.

Od pondelka sa Juhásová učila podľa cédéčka zapískať tú melódiu. Už vedela, že je to duet Mimy a Rudolfa z druhého dejstva Pucciniho Bohémy. Je to ťažké. Nešlo jej to. Keď sa to ale nenaučí, nemá šancu.

Stála tu už včera večer, postáva tu celú noc. Chvíľu vždy postojí a potom pokračuje a prechádza drobnými krokmi sem a tam, až tam, kam až dosiahne svetlo. Postojí na hranici tieňa a potom sa vracia späť. A tak celú noc. Ako keby na niekoho čakala. Za chrbtom jej v pravidelných intervaloch bliká vo výklade cestovnej kancelárie Svojeť žiarivka. A bzučí. Na chvíľu sa z tmy vynorí plagát, na ktorom je ostrov Brač, za ktorým zapadá slnko v popredí sa blondína s vyholeným podpazuším objíma s brunetom, ktorý má v plavkách jaternicu, šťastne sa smejú, a na horizonte sa belejú plachty, a nad nimi čajky. Svetlo zhasne. Výjav sa stratí. Teraz zastala. Pozrela cez plece do tieňa na druhej strane ulice. Stojí takto vykrútená, v neprirodzenom postojí niekoľko sekúnd a načúva. Sústredene. Bez pohybu. Až po chvíli sa pohne. Obozretne nakročí k osvetlenému výkladu. Vie, že kráľovná sa už blíži. Vie, že tá chvíľa už prišla. Chvíľa poslednej pravdy, ešte než sa rozvidní, ešte než farby ohňa celkom vyblednú, ešte než dym zosivie.

Od bočného vchodu na trhovisko sa vo svetlách áut pohol po múre pivovaru šikmý tieň psa, ozrutný je ten tieň, pes zíde z chodníka, kráča k nej. Fena vlečie zakrvácané brucho mokrým čiernym snehom, stopa za ňou je ružová, blíži sa, v papuli drží potkana, ktorý trepe nohami. Fena sa blíži. Už len pár krokov, sedem, päť metrov. Ten pridusený tvor, v papuli feny nie je potkan. Je to šteňa. Jej syn, pes Hektor. Ešte síce novorodenecky slepý, ale už hrdina.

Pes spomalí a drobnými ostražitými krokmi sa sotva viditeľne približuje, žena už počuje jeho hrozivé vrčanie, oblizne si pery, našpúli ústa a pokúša sa zapískať aspoň niekoľko tónov tej árie Mimi, nejde to, ústa má suché, zodvihne z chodníka fľašu, napije sa, oblizne sa, zahmká melódiu, zopakuje motív a po chvíli to zaberie. Fena Hekuba spozornie, zastane, počúva, poobzerá sa, ako keby neverila, že tú melódiu naozaj počuje, teraz už leží na bruchu a plazí sa k nej. Už nevrčí. Hlavu skloní k zemi a roztvorí papuľu.

Šteňa oslobodené od materinského stisku sa po slepiačky rozbehne k herečke, ktorá kľačí na obrubníku chodníka, opatrne a bojazlivo berie šteniatko do rúk, balí ho do šálu, vstane, pridržiava si psíča na hrudi a rýchlym krokom vykročí. Fena pootočí hlavu, pozerá za ňou, dychčí a od papule sa jej parí, sleduje ju dlhým sliedivým pohľadom, až dokiaľ sa jej v rannom šere medzi domami na konci ulice nestratí.