ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Prvý mesiac, ktorý som strávil ako učiteľ, je za mnou. Okrem dakoľkých mokrých dní čas bol taký krásny ani v máji. Nuž nie je len ráno pekné, keď svitá. I podvečer, keď slniečko za hory sadá, má svoje krásy.

Bolo to veru všelijaké strakaté a kostrbaté, kým sme si vzájomne zvykli: moji neposedníci a ja. Pretože sme sa však jeden s druhým skamarátili, mám nádej, že to už teraz pôjde lepšie. Bolaže to „zberba“ tie moje deti, keď som prvý raz vstúpil do učebne. Otrhaní, bosí, špinaví. Daktorým poznať, že boli včera na čiernych malinách. Iných ruky a žlté kútiky na ústach prezrádzajú, že už týždne zrážajú orechy. Tretí zase iste prv, ako prišli do školy, stavali duby v mlatovni.^[2] Koľko strapatých hláv, dvakrát toľko zvedavých očí upreté boli na mňa. Kto sa mi zadiví, keď napíšem pravdu, že som sa rozosmial. Ten úžas! Zvedavosť, neistota detí nedá sa opísať! Nakoniec akoby slniečko bolo všetky tváre pocelovalo, pritlmený chichot a hlasitý srdečný smiech bol môjmu zasmiatiu ozvenou. Nuž tak sme sa predstavili. Zatlieskal som rukami: „Jeden, dva, tri a dosť!“ volám a všetko akoby uťal. „Rád by som vám každému na privítanie podal ruku,“ hovorím starostlivo obzerajúc svoje dlane, „ale vidíte, nemôžem. Mám také pekné, čisté ruky a tie vaše sú ešte špinavé. Až prídete odpoludnia, každému, kto bude umytý, ruku podám. A teraz sa pomodlíme, aby nám Pán Boh pomáhal. Vám žeby ste sa dobre učili a mne, že by som vás mohol mnoho naučiť a aby sme sa mali radi!“

Po modlitbe som sa spýtal, či sedia tak, ako ich pán učiteľ Zlámal bol usadil. A keď prisvedčili, nechal som všetko pri starom. Až odpoludnia začalo riadne vyučovanie a naše obapolné trápenie. Deti skutočne prišli umyté. Niektoré, pravda tak, že sa nepohnevali ani s vodou ani so špinou. Keď sme cez prestávku vyšli pred školu, že sa trochu na trávničku poihráme, ozvala sa v doline píšťalka. Hore zlou cestou ťahal handrlák^[3] svoju káru. Chlapec mu pomáhal tisnúť. „Handrlák!“ kričali deti a najradšej by sa všetky za ním rozbehli, keď zastal pred tetičkou Dubovskou. „Môžeme si ho aj sem zavolať,“ chlácholil som, „len neviem,“ dodávam, keď už chlapci z tretej triedy bežali pre muža, „neviem, keď by ste mu chceli vaše handry predať, či by s tými handrami nezval aj to, čo je v nich oblečené?“ „Ja by som sa mu nedal,“ ohlásil sa malý prvák. „Ani ja, ani ja!“ „Už ide, tak čo mu teda predáme?“ Deti stáli zarazené, so strachom dívali sa na blížiacu káru. No keď zastala, obstúpili sme ju a k úžasu dievčatiek kupoval som asi štyri hrebene, dve mydlá, potom náprstky, ihly, gombičky a čierne, popolavé i biele cverny.^[4] Vyplatil som rozradovaného muža, pridal mu ešte dačo na čítanie, chlapcovi tiež. Kým som si kúpené poklady zaniesol do školy, vyprevadili deti handrláka o číslo ďalej a keď bolo po vyučovaní, zvedeli, načo mi to všetko je, čo som kúpil. „Zajtra máme hodinu ručnej práce, budeme sa učiť obšívať a gombičky prišívať!“ „A vy nás to budete učiť, pán učiteľ?“ „Pravda!“ „A kto vás to naučil?“

„Moja mamička; nesmel som nikdy chodiť s odtrhnutým gombíkom. Ešte ma dobre nebolo vidieť od zeme, už som sa to musel naučiť!“ „Ale veď také veci robievajú len dievčatá a ženy,“ hlásili sa daktoré ostarky. „Komu z nás niektoré dievča odtrhlo gombík, tomu ho musí prišiť, ale kto si sám odtrhol, aj si sám musí prišiť.“ Do večera bola plná Dubová rečí, že nový učiteľ strojí deťom háby^[5] obšívať a chce ich učiť prišívať gombíky. Daktoré ženy sa hanbili, iné hnevali. „Dobre vám tak,“ hovorí richtár žene, „či som ti neraz nepovedal, prečo necháš tie deti chodiť ako turecké fány.^[6] Ten vám to pekne vyvedie, čochvíľa toho budú plné okolité kopanice, že dubovské ženy ani len záplatu nevedia prišiť!“ „Ba, nehnevajte sa, suseda,“ so smiechom vraví mlynárka Krížová, „ak naozaj tie moje decká naučí gombíky prišívať, veru mu tú najtučnejšiu kačicu zanesiem, lebo je to strach, čo tie potrhajú a gombíky prišívať bola odjakživa moja smrť.“

Nuž do tej novej pracovnej hodiny neprišlo ani polovica detí otrhaných, ale gombičky prišívať sme sa preto učili a deťom to robilo radosť, keď boli pochválené. Kačicu od mlynárky som skutočne dostal. Ostatné ženy na mňa dosť dlho zazerali. Zato muži ma s úsmevom už zďaleka pozdravovali. I keď mi deti chodili do školy okrem niektorých z úbohých pomerov dosť poriadno zašatené, aj učesané a umyté, predsa ma tá nevrlosť žien mrzela. Tetička Dubovská pomohla mi ich uzmieriť. Ona je s polovičkou dediny zošvagrená zo svojej i z mužovej strany. Varila lekvár, zavolala si k tomu na pomoc asi šesť mladých žien. Daktoré prišli aj samy. Jedny otvárali slivky, druhé miešali a mali sa spolu dobre. Ako obyčajne prišiel som si zjesť svoj olovrant. Pri tej príležitosti zavolala ma tetička, aby som sa šiel podívať na ich prácu. Sotva sme sa pozdravili, začali mi ženy dohovárať, prečo som ich len tak na posmech uviedol. Chudobný človek vraj nemôže svoje deti vždy do nového obliekať, a kým nepríde zima, v hospodárstve niet času na obšívanie, všetko má svoj čas atď. Vypočul som bez slova celú litániu,^[7] až keď som cítil, že už je rad na mne, zastal som si doprostred kuchyne a hovorím: „To všetko, čo ste mi tu rozprávali, dobre znám. Moji starí rodičia sú sedliaci. Viem, že to tak chodí v hospodárskych domoch, ako hovoríte. Ale aj to viem, žeby to tak chodiť nemuselo a nemalo, keby sa všetci podľa toho spravovali, ako mňa moja matka učievala. Vidíte, ako tu tak usilovne pracujete, radosť sa je na vás podívať. Práca, ktorú konáte, nie je práve najčistejšia, ale že ste si pred seba dali mechovinu,^[8] keď ju potom odložíte, kamkoľvek môžete v svojom peknom kroji ísť, ste vždy ako také slovenské bohatierky. Žiadna z vás, o tom som pevne presvedčený, nechcela by, aby jej zo zástery cáry^[9] viseli, pravda nie?“ Hľadeli zadiveno: „To sa vie, že nie, tak nás ešte nikdy nikto nevidel.“ „To nehovorte, jeden vás videl!“ „Kedy, kto?“ „Keď sa mne vaše deti prišli prvý raz ukázať — však sú to vaše vlastné deti, kus vášho života — vtedy som ja vás matky videl v tých deťoch, strapaté, otrhané, to ste veru neboli bohatierky slovenské. Znajúc sedliacke pomery, ničomu som sa nedivil, ani mi nenapadlo vás vysmievať. Chcel som práve vám, ženám, pomôcť. Moja matka bola rok učiteľkou, prv než sa vydala. Môj otec je vyštudovaný statkár. Tak ja som bol panským synkom, a predsa som sa musel naučiť každú malú dierku pozašívať a gombík vždy poprišívať. „Nevieš, čo ťa čaká,“ hovorievala mi, „staré šaty čisté, obšité nosiť nie je hanba, ale špinavé a roztrhané, to je potupa!“ Nemajte mi za zlé, že chcem vaše deti učiť, aby si vedeli samy pomáhať, neberte si to za urážku! Že i vy sa máte starať, aby boli čisté a mali na sebe šaty celé, to je pravda. Veď to veru ani trochu spolu nepristane, aby také radradom pekné matky mali také špinavé žobráčatá okolo seba. A ešte niečo vám poviem! Keď idete s deťmi do kostola, to ich vyparádite. A do školy ich necháte ísť sprostred dôležitej práce, keď predtým na ceste blato miesili. Škola je miesto, kde majú byť vyučované, ako žiť na svete sebe na dobré, blížnym na úžitok, rodičom na radosť a Bohu na česť. Keby som ja svoj mladý život postavil do služby Bohu, aby sa z vašich detí niečo dobré mohlo vychovať, kto mi v tom predovšetkým má na ruku ísť a pomáhať, sú matky!“

„Odpustite nám, pán učiteľ,“ ohlásila sa po chvíľke práve tá ženička, čo mi dala meno „čudák“. „Veď my sme to nevedeli. Keby sme my boli mali také matky, ako tá vaša bola!“

„To sa už nenapraví,“ ohlásila sa tetička Dubovská, „ale vaše deti nemusia podobne vzdychať, keď dorastú, ak si dáte povedať!“

Ďalej som sa nemohol baviť, mal som ohlásenú návštevu Zlámalovho kolegu. Ale od tých čias sa mi už nevyhýba ani jedna žena, ani na mňa negáni. Deti neprichádzajú už do školy ako turecké zástavy, naopak, daktoré vždy ako zo škatuľky. To je obzvlášť dobre preto, že každú hodinu, ktorá sa dá využiť, trávime vonku. Každú telocvičnú a ručnú prácu, používame ich na dlhšie prechádzky. Matky samy majú radosť, keď ich deti vykračujú so mnou také pekné. Každé má kapsičku z mechoviny, v nej krajec chleba. A keď ideme naspäť, nesú si chlapci rozličné kamienky, machy, slimačie domky. Dievčatká majú kapsičky plné šípok. Sľúbila nám tetička Dubovská, keď hodne nanosíme, že nám z nich uvarí lekváru, spravíme si vraj raz hostinu. Učíme sa poznávať a milovať Božie stvorenie. Ten, kto skutočne miluje Božie stvorenie, nemôže nemilovať Stvoriteľa. „Ó, Pane môj, ako dobre si Ty znal deti, ako ľahko je pred nimi hovoriť o Tebe! Ony tak ľahko uveria v Tvoju neviditeľnú prítomnosť!“

Prečo som ešte taký zbabelý svedčiť o Tebe pred dospelými? A keď aj svedčím, vždy mi to dopadne nejak nedobre. Škoda, že mi moje husle z opravy prišli až v poslednom týždni októbra. Vonku ich už veľmi nepoužijem, ak november bude sychravý a mokrý.