ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Zo dňa na deň bolo by čo písať, ale nutnosť káže, obmedziť sa len na tie dôležitejšie veci. Veď tie krásne, hlboké rozhovory, ktoré sme s Metodom viedli, tú lásku a radosť, ktorú mu naši Dubovčania preukazovali, i tak neopíšem. Tak radšej prejdem hneď k návšteve, ktorej mám plné srdce, veď ako bola nečakaná, tak bola drahá.

Pustil som deti o desiatej von. Sám som bežal do kabinetu vypiť trochu mlieka, keď mi na chodbe hovorí tajuplne Miško Prachár, že ma v kabinete čaká akýsi pán. Kto to môže byť, myslím si ponáhľajúc sa. Ach, neopíšem radosť, keď som sa o chvíľu ocitol vo vrelom objatí svojho tatíčka.

„Otče, ty? Nemožno! Kde sa tu berieš?“ volám užasnuto.

„Vari sa nesmiem prísť pozrieť, či mi môj chlapec ešte žije a čo robí?“

„Ó, to je krásne! No kde máš nejaký voz?“

„Navštívil som najprv faru v M., potom nás pán farár zaviezol do Dubovej, kam bol i tak vystrojený, pozrieť vášho pacienta.“

„Čože, ty si už spoznal tetičku Dubovskú i môjho Metoda? A vlastne, kto ešte prišiel okrem teba?“

„Aj mama sa chcela pozrieť, kde bývaš, bo sa veľmi starala, či nakoniec ešte i sám neobľahneš. Chorobu ti síce nepoznať, len si bledší!“

Otec ma ešte raz objal a skúmavo nazrel mi do očí.

„Ó, ja som, sláva Pánovi, zdravý a veľmi šťastný, ako dieťa, ktoré dostalo všetko, o čo prosilo. Povedal som ti, otče môj, že si Metoda vyprosíme a hoci muselo prísť mnoho, až temer údolie tieňov smrti, prosby naše neodzneli naprázdno. On je už Boží!“

„Pán farár má však veľkú starosť o svojho kaplána. Potreboval by vraj aspoň dva týždne premenu povetria a úplný oddych a nemá blízku rodinu a tá ďaleká nie je schopná, žeby sa ho mohla riadne zaujať. Ponúkli sme teda naše pohostinstvo a mama zostala pri ňom, aby — kým sa vrátim od teba — prehovorila pána Borinského, žeby išiel rovno s nami. Po stanicu ho dobre opatríme, veď je už vlažné povetrie, vo vlaku kúria a u nás nám pošlú kožuchy naproti. Štefko, čo vidím, tuším slza v tvojom oku?“ zadivil sa otec.

Nezvykol som nikdy plakať, iba ak dakde skrytý.

„Nediv sa,“ vravím, „mal som takú starosť o Metoda, keď je taký osamelý a veľmi som prosil, aby sa Pán o neho postaral, veď toto je ešte len tretí deň, čo riadne vstáva a už chcel pracovať. Keby prišiel do fary, ani párom koní ho od konania povinností nezadržíš. Že by si mi ty, otče môj, prišiel na pomoc, to som veru netušil a to je práve také krásne. U nás sa on istotne uzdraví, zosilnie v ovzduší domova, veď niet nič nad teplý domov.“

Lomoz detí, navracajúcich sa do školy, pripomenul mi povinnosť. Otec ma povzbudil, aby som šiel za svojou bandou, keď sa stíšime, že nás príde navštíviť. Aj prišiel. Deti si potom dlho pamätali, ako to bolo, keď prišli tatíčko navštíviť pána učiteľa. Doniesli deťom krásne obrázky na obťahovanie, povedali, že ich pri usporadovaní kníh našli v jednej zastrčené. Sú ešte spred prevratu, dnes už také v obchodoch nepredávajú. Pán učiteľ ako chlapec, že si ich veľmi radi obťahovali, a tak aj nás tomu naučia. Je pravda, deťom k radosti toho mnoho netreba. S netakým jasotom sypali sa po škole domov a Dubová bola čochvíľa plná tej pre mňa radostnej udalosti, že môj otec prišiel.

Cestou k tetičke stihol som sa pospytovať na svojich bratov a sestričky. Metoda našli sme vo veľkej izbe sedieť s mamou, ktorá ma veľmi radostne vítala a hneď mi aj oznamovala, že sa jej podarilo prehovoriť pána kaplána, aby šiel s nimi, z čoho sa radoval nielen pán farár, ale aj tu prítomný pán doktor. Len čo sme sa trochu porozprávali a pán doktor odviedol si Metoda do druhej izby, prišla tetička s prosbou, či daktorí rodičia mojich žiakov môžu prísť privítať rodičov pána učiteľa. Potešil ma síce tento prejav sympatie, no predsa vkĺzol som zatiaľ za Metodom. Keď nás tam pán doktor opustil a my sme chvíľočku zostali sami, vraví Metod: „Nemôžem to ani pochopiť, že tvoji rodičia si ma chcú odviezť so sebou, ale priznám sa, teším sa, že budem môcť pobudnúť čo aj nakrátko v ovzduší, ktoré teba, kamarát môj, odchovalo. Skoro sa tomu divím, že necítim nijakú tieseň pri uvedomení si toľkej zaviazanosti voči vám. Môj Boh za mňa raz zaplatí!“

„Istotne, Metod! Teší ma, že ideš k nám rád, veď nejdeš už sám. Zaujmi sa, prosím, našich malých, snáď tie dušičky tam na teba čakajú.“

„Dal by Pán, dlh môj, ktorý tebe dlhujem, sľúbil som platiť hynúcemu svetu, ó, kiež by som smel začať s nimi!“ Neviem, čo medzitým naši Dubovčania môjmu otcovi a mame na mňa narozprávali. Hľadeli iste cez zväčšujúce okuliare na moje opatrovanie ich detí, no videl som, že mi rodičov oblažili, a tešila ma ich vďaka.

Nuž tak sme Metoda vystrojili. A čo bolo najzvláštnejšie, keďže mi k obedu m.-ská pošta doniesla z referátu pozvanie, aby som ta prišiel, tak sme dakoľko staníc išli spolu.

„Čo chcú od teba na referáte?“ starala sa mama pri obede.

„Snáď im len nenapadne vás preložiť?“ zamračil sa pán farár, „tomu predídeme!“

Keď sme o piatej sadali do vlaku, priniesol mi dubovský pán richtár list so žiadosťou, aby som ho na referáte odovzdal v prípade žeby šlo o moje preloženie.

„Čokoľvek ťa tam čaká, Štefko,“ vravel Metod pri rozchode, „Pán ti istotne pomôže, budeme Ho za to prosiť!“

Šťastní, veselí sme sa rozlúčili.