ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Bolo tak, ako vravel. S obapolnou radosťou nadviazali sme tam, kde sme boli prestali. Aj v dennej aj v nedeľnej škole, všetko sa v tie prvé týždne darilo. Ani nám len na myseľ neprišlo, aký nepriateľ číha na nás v úkryte, až keď sa vytiahol zo svojho dúpäťa a nás zaskočil.

Už vo vianočnom týždni začala v M. zúriť silná chrípka. Metoda som vídaval len v nedeľu pri obede, na ktorý ma vo fare boli pár razy zadržali, tak mnoho mal detských pohrebov. Ani vo štvrtok nemohol prísť za nami a tak som mu len nakrátko mohol porozprávať, ako sa mi doma vodilo. Nuž tá m.-ská nákaza prešla aj k nám. Deti začali vystávať zo školy a aj tie, čo ešte chodili, strácali chuť do učenia, bolela ich hlava i hrdlo. Pán Vavra zavolal doktora, a ten spraviac krátky proces, zavrel nám školu.

Navštevujúc svojich malých pacientov staral som sa, aby boli dobre opatrovaní. Rodičom boli moje návštevy milé, deťom nie menej, a matky ma poslúchali. Tie návštevy patrili i Metodovým žiakom aj žiačkam, patriacim do triedy pána Vavru.

Raz som išiel pánu správcovi oznámiť, ako je to s jeho dvoma chorými žiakmi, ale pani učiteľová ustupovala predo mnou a volala: „Nenoste mi tú nákazu sem, chodíte po tých domoch zbierať bacily a teraz mi ich idete sem vytriasať!“ Prirodzene, že som nešiel ďalej so správami. Tá bezcitnosť voči deťom ma však urazila a zabolela. Napísal som paničke list, kde som ju vopred zdvorile žiadal, aby sa ho nebála otvoriť, že je dezinfikovaný,^[23] a že si dovoľujem vysvetliť, že veru bacily nezmetám, lebo ony nelezú po ľuďoch, ale lietajú v povetrí, takže sa nikto pred nimi neubráni, ani za štvorými dvermi. Jediný prostriedok je počas nákazy opustiť miesto, čo aj jej priateľsky odporúčam. Nevedel som, či Vavrovci poslúchli moje rady, ale skutočne odišli a dom bol hermeticky^[24] zavretý, ledva sme sa do miestnosti združenia dostali, keď v druhom týždni prišiel za nami Metod.

Dosiaľ, sláva Pánovi, ani jedno z detí nám na chrípku nezomrelo, takže sme od pána doktora dostali pochvalu.

Po prednáške zadržali sme rodičov, čo mali ťažko choré deti, no i tých, čo im už ozdraveli, na spoločnej modlitebnej hodine. Po nej išli sme my dvaja k tetičke občerstviť sa kávou. Ako sme sediac pri stole čakali na ňu, podoprel si Metod hlavu do dlaní. Na otázku, či ho bolí, vetil, že už týždeň, ale dnes obzvlášť. „Mám veľkú starosť, Štefko!“

„Akú, Metod?“

„Cítim, že tá choroba sedí už vo mne. V noci ma aj zima triasla, neviem čo spraviť? Ak ma premôže, uložiť sa vo fare, na ťarchu pani farárke, ktorá je už taká stará a slabá? To nechcem. Dosť bude mať starostí, keď vystanem a všetka práca zostane pánu farárovi a práve teraz!“

„Nestarajte sa, pán kaplán,“ prehovorila tetička. „Keď je tá choroba už vo vás, zostaňte teda u mňa. Mám tu vedľa malú izbu, ktorá sa dá ľahko vykúriť. Keď sa dobre vypotíte, predídeme horšiemu!“

Bolo mi Metoda ľúto, keď tak vďačne prijímal tetičkinu lásku. Chcel ešte predtým zájsť do M., porobiť si poriadky, vysvetliť vec pánu farárovi, ale neprišlo k tomu, bo sotva vypil kávu, striasla ho zima a netak sme sa museli ponáhľať uložiť ho do teplo prehriatej postele. Snáď keby sa bol do nej pred týždňom dostal, nebola by sa choroba na ňom tak vyvŕšila; takto sa vrhla na neho ako dravec. Keď som sa vrátil z M., pán farár i doktor doviezli sa so mnou, ležal už v takej horúčosti, že nás ani nepoznal. Ach, či som bol rád, že je škola zavretá a tak povinnosť neprekáža vo dne v noci zamieňať sa s tetičkou pri našom drahom chorom.

Raz, keď zase prišiel rad na mňa, sedel som ponorený do čítania Nového zákona. Môj pacient predtým spal. Zrazu sa však ohlásil:

„Prosím, Štefko, prečítaj aj mne dačo!“

„Nespíš?“ sklonil som sa rýchle k nemu.

„Už nie, veď som dosť spal vo dne.“

„A ako sa cítiš?“

„Nestaraj sa, prosím, radšej čítaj!“

„A čo si praješ?“

„Udalosť o bohatom mládencovi, podľa Evanjelia Matúšovho.“

Spravil som mu po vôli. V tíšine neskorého večera znela tá udalosť tak zvláštne.

„Štefko, to je môj obraz,“ vzdychol si, keď som zamĺkol.

„Prečo tvoj?“ divím sa.

„Ten mládenec, to som ja. Nemám síce bohatstva ako on, no ja som sa to tak namáhal bezúhonným životom uspokojiť Boha i ľudí. Aj mňa to raz tak tiahlo k nohám Pánovým a On mi privolal: Predaj všetko a poď za mnou vezmúc kríž! Ja som to nemohol, bo som nechcel predať a odišiel som od Neho smutný. Divíš sa? Myslíš, že blúznim! Ó, nemám horúčku, cítim sa taký slabý, akoby som s tou nocou mal uniknúť. Nechcem odísť bez toho, aby som sa aspoň tebe nepriznal. Sadni si bližšie, žeby si ma lepšie počul.“

„Podám ti vody,“ vravím hlasom, čo mne samému zaznel cudzo, veď srdce stisol náhly, neopísateľný zármutok. Prijal vodu a keď som si sadol, zavrel moju ruku do svojich a začal.

„Mal som aj ja raz svoje Peniel, ale nevyšiel som z neho ako Izrael,“ hovorí snivo. „V Paríži daroval mi svätý Boh priateľa. Bol to vyše tridsaťročný mladý francúzsky farár. Človek obrátený, znovuzrodený a v pravom slova zmysle posvätený. On to, čo veril — kázal a čo kázal — žil. Veľmi mu záležalo na mojej duši; jeho pričinením stal sa mi Ježiš Kristus veľkým a slávnym. On ma priviedol k Nemu, ale že som Ho neprijal ako Baránka Božieho, za to on nemohol. Bol som so svojím životom úplne spokojný ako ten bohatý mládenec. Túžil som, pravda, po takej svätosti a istote, ako mal môj priateľ. Preto prišiel aj okamih, keď moja duša ležala pred Kristom v prachu a prosila. On aj mne povedal, práve tak ako tomu mládencovi, aby som všetko to svoje — na čom si zakladám — predal a vzal na seba Jeho kríž. A to som nemohol, bo som nechcel, a tak som odišiel od Neho smutný nielen vtedy, ale aj z Paríža.

Tento smútok sprevádzal ma aj domov. Prišiel som rozhodnutý vynaložiť všetky sily tela i ducha v službe cirkvi a jej rozkvetu a prevzal som kaplánsku stanicu v M.

Nechcel som byť mystikom utekajúcim od sveta. Môj národ potreboval všetky moje dary. Ale prvé, čo ma v m.-skom obvode postretlo, bol si ty. Odpusť, keď poviem, že nikdy nejestvoval väčší rozdiel, ako medzi mojím francúzskym priateľom a mojím mladým krajanom. No napriek tomu som dosť skoro spoznal, že v oboch vládne jeden a ten istý duch. A hoci je to zvláštne, ale je to pravdivé, mystická hĺbka umného, vzdelaného, veľmi charakterného jemného muža, Francúza, (hoci som sa mu hlboko klaňal a túžil ho napodobniť), nepremohla ma natoľko, jej som odolal. Sviežej, drsnej, detskej prostote brata v rode odolať som nemohol. Tam som videl dokonalosť a myslel som si: to je on, jediný, výnimka! Tuto bol mladík, skoro chlapec, ešte plný nezrelej nedokonalosti a pritom v Bohu bohaté Božie dieťa. Raz som ho počul spievať:

Priateľstvo s Kristom, toto šťastie mám, ó, tá blaženosť bez páru, Jeho svojím nazývam! On to, čo spieval, aj mal, bo veril, a preto mal. Len pred chvíľou rozosmial celú svoju školu a keď teraz upratujúc zošity spieval:

Bolo to pre neho pravda. Áno, jemu nebolo možno odolať. Žiť s ním a neuveriť, že ten Boh, ktorý mu to všetko dáva, dá sa nájsť i mne, bolo vylúčené. Tak, keď sme spolu hrali: Tichá noc, svätá noc, tam pod vianočným stromom, stalo sa dačo i so mnou, čo nemôžem zaodiať do slova. Uveril som, prijal darované Dieťa, Syna daného. Bolo to ako chvíľka na jeho srdci. Ale že to blaho nemalo pravý základ, trvalo len po prvú príležitosť a srdce, ktoré nemohlo všetko predať, odišlo znovu od Pána Ježiša smutné. Ten smútok na zemi už nič nevylieči!“

Ó, cítil som ho, ten hlboký, užierajúci smútok, keď v izbičke stíchlo. Podal som pohár s vodou k tým bledým, smutným perám.

„Prestaň, Metod,“ prosím úzkostne, „úplne sa vysilíš!“

„Už nemám mnoho čo povedať, Štefko, nechaj ma dokončiť, uľavuje mi to, ver!“ Nuž nechal som a on pokračoval:

„Novoročný večer i noc strávil som v spoločnosti v m.-skom kasíne. Prišla L.ských navštíviť rodina z Bukurešti, s ňou aj istý rumunský, vynikajúci žurnalista. Aj naši slovenskí novinári boli pozvaní, keďže však nikto zo spoločnosti nevedel dobre francúzsky, prosili ma, aby som prišiel tlmočiť. Pán farár ma napomínal. Veď som včera do polnoci strávil s našou evanjelickou mládežou, cez nový rok všetky práce v kostole a odpoludnia dva pohreby. Vraj si mám ísť odpočinúť. No, ja som myslel, že som tomu cudzincovi i svojim krajanom povinný tú zdvorilosť. Ten večer, tá noc strávená v rozzabávanej spoločnosti, kde som musel obapolne prekladať tie nepravdivé chválorečenia a vyzdvihovania, to zveľaďovanie jedni druhých, ma natoľko vyčerpali, že som do nového roku vkročil ako náramne nešťastný človek. Nevedel som, pravda, že má byť mojím posledným. Viem už, čo cítil publikán, keď išiel do chrámu, ale ja by som márne prosil. Po dvakrát odišiel som od Pána. On ma nemôže prijať, bo ja sa nemôžem vrátiť práve tak, ako ten mládenec.“

„A kde to stojí napísané, že sa ten mládenec nesmel vrátiť?“ stiahol som čelo, „ty si ten dej čítal iste len v Evanjeliu podľa Matúša?“

„Ó, čítal som ho vo všetkých!“

„Aj u Marka? Však tam predsa stojí: „Pozrel na neho Ježiš a zamiloval si ho.“ Keď si Pán Ježiš kohosi zamiloval, či On, ktorý prišiel, aby hľadal a spasil, čo bolo zahynulo, či On toho mládenca nehľadal i potom, keď odišiel a stratil sa Mu vtedy? Ja verím, že nám Slovo Božie o ňom rozpráva ešte na dvoch miestach!“

„Kde?“ Metod si sadol.

„V Skutkoch apoštolských. Je tam reč o zástupe, čo činil pokánie, veď to boli zväčša ľudia, čo raz Pánovi ušli a potom ich tu Duch Svätý skrze Petra znovu našiel. A v tretej kapitole: tí bohatí predávali svoje majetky a delili medzi všetkých a boli hotoví Pána Ježiša nasledovať až na kríž. Ja verím, že medzi nimi ten mládenec bol, že aj on poslúchol: predal všetko, ó, a ako rád! Až prídem pred Pána, spýtam sa daktorých z anjelov, ktorý je to, verím, že mi ho ukážu. Veď prečo by tam nebol? Nepovedal Pán Ježiš učeníkom, že bohatí do kráľovstva Božieho nevnídu, len že im to ťažko padne dostať sa tam. Ani toho mládenca neposielal do zovnútorných temností. On ho len nechal odísť. Veď On nikoho nedrží nasilu, ale potom iste urobil všetko, aby Mu ho Duch Svätý priviedol naspäť. „Keď sme my ešte boli hriešnici, Kristus zomrel za nás.“ „On si nás zamiloval,“ toho mládenca, teba aj mňa, „umyl nás Bohu svojou krvou“ a ty by si dobre urobil, keby si Mu už raz za to z celého srdca poďakoval!“

„Áno, ja Mu poďakujem! Ó, Štefko, Štefko!“

S týmto výkrikom, ktorý pero neopíše, klesol Metod späť do podušiek a upadol do mdloby. Tetička ho našla domnele mŕtveho, a mňa pri ňom v horkom plači. Veď mne sa ho nepodarilo prebrať, aj jej dlho trvalo, než si tichá hruď konečne oddýchla. Žiť žil, no spal tak tuho, že sme do rána úzkostne čakali, kedy posledný raz vydýchne. Modlili sme sa ustavične, aby ho Pán Ježiš zachoval, hoci teraz by už mohol ísť. Uveril, vrátil sa a bol prijatý. Na svitaní prišiel zrazu doktor. Bol u dvoch ťažko chorých, chcel vedieť, ako to stojí s naším pacientom. „Chvála Bohu,“ povedal, keď ho prezrel, „choroba je prelomená, nemal som mnoho nádejí, obzvlášť pre tú úplnú ľahostajnosť voči smrti a životu. On nám potrebnou energiou nič nepomáhal, musel byť duševne príliš prepracovaný, keby to nebol on — povedal by som — že nešťastný!“

Ó, aká to bola pravda, kamarát môj drahý! No veď zato si teraz šťastný a netak nám pomáhaš chuťou, nádejou a radosťou k životu.

Nemôžem ďalej písať, musím sa ponáhľať do práce, veď včera bola naša škola už otvorená a sláva Pánovi, ani jedno miestočko nezostane prázdne!