ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Už teda máme nášho Metoda zase medzi sebou. Prišiel konečne a aký svieži, zdravý, o pár rokov mladší. Veď to už nie je ten smutný bohatý mládenec, keď dal všetko za všetko.

Ani som nevedel, ako po ňom túžim, až keď som smel zase vložiť ruku do jeho vystretej pravice a keď ma on vrelo privinul k hrudi, áno, teraz viem, ako nám chýbal. Ba nikdy nezabudnem dojem, vyvolaný listom, ktorý mi doniesol! Znel nasledovne:

„Tak vám ho už vraciame, vášho Metoda, o ktorom v pravom slova zmysle povedať smieme, že sa stal naším Metodom, nosičom spásy. Čo duch Boží pred rokmi začal skrze kaplána Záru v mojom srdci, to teraz dokonal skrze Metoda Borinského. Tvoj otec, syn môj milý, smel poznať i seba i Krista. Smel poznať pravdu a tá pravda ho vyslobodila. Ďakujem Bohu za svedectvo Tvojho života. Ono kyprilo pôdu pre vzácne semeno Slova Božieho. Svieť, syn môj, len i ďalej, tak ako podnes. Nech Ti Pán Ježiš Kristus, ktorého miluješ, ktorého si i mne činil vzácnym, dá milosť, žeby si ešte nejednu, po ňom roztúženú dušu priviedol k Nemu. Svet, aby ožil, musí vidieť v ľuďoch stelesnenú Božiu milosť. Dali ste nám vášho slabého priateľa, no o ňom skutočne platilo: Keď som slabý, vtedy som silný. Raduj sa s nami. Mama prijala spasenie, skôr ako ja, bo ho prijala pokorným, smädným srdcom, však ona ti to lepšie opíše. Vieš si predstaviť, čo to znamená pre náš dom, obzvlášť pre mňa nestáť sám v bojoch, ktoré nastanú. Bez prekážky môcť si čítať Slovo Božie. Smieť prežívať moc spoločnej modlitby, v jednom duchu predchádzať a viesť naše deti? Veď ony si Pána zamilovali ako pacholiatka. Aká hrozná myšlienka, žeby sme ich mohli my pohoršiť! Metod povedal, že ovzdušie domova, prežiareného Božou láskou a prežívanou prítomnosťou Pána Ježiša, pritom svätou úctou voči Jeho osobe a Jeho slovu, je tá najlepšia pôda, z ktorej kresťanstvu vyrastajú najkrásnejšie charaktery. Také, ktoré začali zavčasu a verne pokračovali vedení dobrým príkladom ako Timoteus.

Pamätáš, syn môj, povedal si mi, že si Metoda vymodlíte. Stalo sa. Ale ani Tebe a ešte menej mne neprišlo na um, aký ďalekosiahajúci význam to bude mať pre môj časný i večný život, keď on ožije.“

Sediac nad tým listom, nevedel som, či plakať či smiať sa radosťou; bola priveľká, prisvätá na oboje. Len vzývať a ďakovať som musel znovu, keď som so svojím Pánom zostal sám.

Metod sa nám vrátil 25. v stredu, ale nemali sme ani chvíľu času pre seba, ani vtedy ani v nedeľu. Tak poradil, aby sme sa zišli v hájoch Skalníka, kam za nami môže prísť aj Jožko, a síce v pondelok ráno, veď sme mali už prázdniny, nič nezameškáme.

Prv než prišiel Jožko, strávili sme naozaj vzácnu chvíľu samoty. A tu mi Metod rozprával všetko, čo som túžil zvedieť, no i ako sa o neho starali moji milí. Porozprával mi, ako ho ich nezvyklá, rodinná láska a hlboké čaro domova presviedčali, že už nie je sám, že tá pieseň má pravdu:

„Tak sa snáď cítil márnotratný syn prvé dni svojho pobytu v otcovom dome, ako ja tam u vás. Či div, že ústa pretekali chválami, že v bohatej našej reči sotva bolo dosť slov na vyjadrenie dobroty, milosti Božej a obeti Ježiša Krista?“

„Nie div, že oni si zamilovali nášho Pána, že zatúžili po milosti udelenej mne nehodnému. Štefko, tvoj otec je vzácny človek. Je to celý muž. On keď poznal pravdu, prijal ju bez kompromisu, celú. Oboma nohami stal si na tú skalu. Veľmi ma zahanbovali jeho viera a poslušnosť. Tvoja rodina vraví, že mi veľa dlhujú, ver, nie menej dlhujem im ja. Nielen silu telesnú, chuť k životu, no i pevnú pôdu pod nohy a skalu, o ktorú by som sa v práci mohol opierať, daroval mi môj Pán v tvojom peknom domove!“

„Čo si myslíš o mame?“ spytujem sa dychtivo.

„Pani Martinička už dávno túžila po svetle. Nebolo však nikoho, kto by jej naň ukázal, veď nevedeli po čom, po kom to vlastne túži. Hľadala utíšenie pálčivého nepokoja v určitej vážnej povinnosti, ktorú dúfala nájsť u vás. Hľadala pokoj tam, kde mnohí z nás sme ho márne hľadali: v konaní dobra! Aké šťastie pre ňu, že smela poznať Jeho, toho najkrásnejšieho a zameniť Ho za tú vlastnú, vnútornú prázdnotu! Ale však ti písala?“

„Áno, písala, ale ja tomu listu dobre nerozumiem. Podľa neho by som bol ja mal poslúžiť k jej záchrane.“

„To je pravda! Všetka predpráca Ducha Svätého bola v tej duši vykonaná skôr, ako ju Pán vzal za ruku a priviedol k svojmu Otcovi skrze moje svedectvo. Tvoja návšteva doma, tvoje listy, ba i ten kratučký rozhovor, ktorý ste mali u tetičky Dubovskej, postačili doviesť ju až po hranicu krvi, ja som jej smel pomôcť už len cez tú hranicu.“

Len čo sme stačili poďakovať Pánovi za Jeho milosť, vidíme Jožka ponáhľať sa za nami. Keď sme sa privítali, zaviedol nás na veľmi pekné miesto. Objala nás krásna jarná samota. Sadli sme si na skalné balvany, ktoré pokryl svojím starým pokrovcom, aby sme vraj neprechladli. Spoza skaly počuť žblnkanie potôčika, nad ním rozváňali zakvitnuté vŕby a na brehu celé bohatstvo fialiek, ktoré ľudská ruka ešte netrhala. Na nebi záplava teplého jarného slniečka. Keď Metod chváli krásu ožívajúcej prírody i spev potôčika, prerušil zrazu Jožko:

„Dovoľte, pán kaplán, nech nám Štefko vyrozpráva, aký veľký dôvod máme my traja na vďaku.“

„Rád ho o to poprosím,“ prisvedčil Metod, „no najskôr musím požiadať teba, kamarát, aby si ten titul nechal stranou. Som síce starší od vás oboch, ale veď v rodine bývajú i starší i mladší bratia. Z milosti Pánovej som už i ja vaším bratom, buďme ty a ty!“

Čo sa oni medzitým rodinovali, sedel som zahľadený do vody potôčika. Rozprávať o tom, čo mi ten pripomínal, nepadlo ľahko.

„Rozprávaj, Štefko!“ poprosil Metod. A jemu sa nedá odolať, keď prosí. „Nechceš vzdať chválu Pánovi?“ žasol Jožko, pozorujúc moje váhanie.

„Radšej by som síce počúval Metoda, ako hovorí o tej udalosti, no vzdať chválu som vždy hotový. Presvedčil som sa, Metod, koľko pravdy je v tej piesni:

„Štefko!“ zľakol sa Metod, zavierajúc moju ruku vo svojich. „Ako to bolo?“

„V smrtnú nedeľu hľadeli sme ťa zastúpiť,“ začal som. „Jožko viedol spev a ja som krátko vyložil odsek Slova Božieho. Cítili sme, že náš Pán je medzi nami. Pod dojmom slova: „Obráťte zrak ku mne, aby ste boli spasené všetky končiny zeme,“ sme sa rozišli. V pondelok dala ma prosiť mlynárka Krížová, aby som ju navštívil po škole. Išiel som rád, bo sa mi zdalo, že bola v nedeľu uplakaná, keď mi v škole podávala ruku. Tušenie ma nemýlilo. Rozprávala mi, aká je už od choroby svojich detí znepokojená a že sa včera konečne rozhodla obrátiť zrak k Pánovi Ježišovi. Verí síce v Neho ako v Spasiteľa hriešnikov, aby som jej teda ukázal, ako si Ho má privlastniť. Môžete si predstaviť moje radostné prekvapenie, no i moje rozpaky. Pán môj išiel so mnou. On mi dal slovo, On pripomenul primerané citáty zo Slova Božieho. Netrvalo dlho, tá Jemu drahá duša, ktorú hľadal a našiel, ocitla sa na Jeho láskyplnom srdci. Nemôžem tú chvíľu opisovať, len výsledok, aby ste so mnou ďakovali. Ona obrátila zrak k Nemu, ako tí Izraeliti na púšti a On ju spasil. Keď sme už radostne spolu Pána chválili, vošiel mlynár Kríž. Musel ženu vyvolať za nutnou povinnosťou, ale nešla prv, kým mu neoznámila, že už to, po čom túžila, nad čím celú noc v úzkosti preplakala, už dosiahla. Videl som, že je tomu rád a spýtal som sa ho, či aj on už učinil ten rozhodný krok. Zakrútil hlavou, že ešte nie. Priznal sa, že má pochybnosti, ktoré mu bránia, ale že hľadá a chce hľadať spásu, kým ju nenájde. Jeho tiež volala povinnosť. Vyšiel som teda s ním. Mám rád obraz, ktorý tvorí mlyn so svojím vodopádom. Mlynár s učňom zastavili koleso; opravovali niečo na ňom. Voda hučala, penila sa tvoriac krútňavu. Potok pri mojich nohách spieval ako veľký zbor, no ten mohutný zbor prehlušil výkrik z druhej strany potoka. Tam strhla voda veľké koryto rovno do krútňavy a v koryte sedelo troje detí. Kačka Vodová, Miško Prachár a môj malý kamarát Martinko Kríž. Vedel som, že mlynár čochvíľa koleso pustí, (on preň nemohol deti vidieť) a že koryto udrie čo nevidieť oň, prevrhne sa, vysype deti do krútňavy a príval vody strhne ich v okamihu pod koleso. Čo všetko preletí mysľou za sekundu. V druhej sekunde boli už topánky, kabát a vesta na zemi. Nevediac ani aká je voda hlboká, skočil som do nej; siahala mi temer po ústa, no predsa podarilo sa mi koryto s deťmi zachytiť. Mlynárka medzitým dovolala svojím krikom pomoc. Dvaja muži pritiahli koryto k brehu, vyzdvihli obe staršie deti. Keď už i po Martinkovi siahli, nahlo sa odľahčené koryto, vytrhlo z mojich rúk, udrelo o koleso, ktoré v tom okamihu začalo svoj beh. Chlapča stratiac tým rovnováhu, padalo dolu hlavou rovno do krútňavy. Nezabudnem výkrik hrôzy: „Pán učiteľ!“ Za tých pár predošlých okamihov dodávala moja blízkosť deťom odvahu. Pustil som koryto a napnúc všetky sily, ktoré mi ľak nechal, plával som za dieťaťom. I schytil som ho. No cítiac, že ak koleso nezastane, rozbije a potopí nás oboch, oddal som sa celý Pánovi. O mňa mi nešlo, len o zúfalo nariekajúcu matku, však mi oba zobudíme sa v Božom náručí.

Vtom koleso náhle zastalo a ja následkom úderu, ktorým ma odsotilo, stratil som vedomie, nevedel som, čo sa ďalej dialo. Martinka držal som tak kŕčovite za nožičku, že mi ledva ruku otvorili, keď nás dostali na breh. V prvej chvíli mysleli, že sme oba mŕtvi, ale ako vidíte, ja ešte žijem a Martinko veselo behá, hoci sa chúďa netak vody napilo. Nedostal ani len nádchu a ja som tú svoju včera vypotil a vykýchal. Ako sa to na mňa dívaš, Metod, však sedím pri vás. Pán ma opäť zachránil.“

„A skutočne si si neublížil?“ vydýchol konečne Metod, vinúc ma k sebe.

„Sláva Pánovi, nie! Mal som včera dosť veľkú hrču na hlave aj modriny, čo ma to koleso pozdravilo, no to bolo všetko. Že ma tetička Dubovská netak opatrovala v noci z pondelka na utorok, to uveríš. Aj doktora mi rodičia ratovaných detí doviezli, za čo som im ani veľmi nežehnal, lebo ma kapitálne ustískal. Ale že môjmu Martinkovi dobre pomohol, som im predsa za neho vďačný.“

„A čo povedal doktor?“ staral sa kamarát.

„Že mali naši pravdu, keď hovorievali, (bol som totiž tú anekdotu sám vyrozprával): náš Štefko, aj keď ako zvysoka skočí, vždy dopadne ako mačka na všetky štyri papučky. Veľmi sa divil, že nemám nič zlomené, ani nohu, ani rebrá ani plece od toho kolesa. Ja som sa nedivil. Keď ma môj Pán chcel ešte nechať medzi vami, On sa o to postaral, aby som Mu smel slúžiť ďalej. Jemu buď česť. Keď len tie deti boli ratované, stálo to za to i život žertvovať.“

„Ach, Štefko, keby tvoji doma boli vedeli, čo sa deje vtedy, keď takí šťastní robili prípravy na môj odchod. No divím sa Ti, že môžeš o takejto veci rozprávať s humorom. Prečo ním zakrývaš pred nami celú hĺbku svojho láskyplného srdca? Veď to nie je tvoja láska v tebe, ale tá Jeho.“

Sklonil som hlavu. Metod mal pravdu. Načo skrývať, že som tie deti miloval, tak až na smrť, a že veľmi jasám nad ich záchranou!? „Prepáč Metod!“ vravím vážne, „veď už nežartujem, radšej ti poviem, čo ani Jožko ešte nevie. Všetky pochybnosti a ťažkosti Krížove pominuli v tých strašných hodinách, keď si uvedomil, že keby kováč Zázvora nebol zastavil koleso, bol by si usmrtil vlastné dieťa a mňa s ním. Videl, čo sa mohlo stať. Tá hrôza ho temer pripravila o rozum. Dnes na pokračovanie chváli Baránka Božieho za Jeho obeť no i za naše zachránenie. A ešte dačo. V utorok ráno prišiel ma navštíviť kolega Vavra, aby som vraj bol úplne spokojný, že ma rád zastúpi; a pani Vavrová mi poslala výborný múčnik. Poslala ho taký kus, že polovica putovala k Martinkovi!“

„A máš ešte nejaké dobré správy?“ narovnal sa Metod.

„Už nemám, no nie je to vari dosť?“

„Viac než dosť, brat môj zlatý, poďme za ne ďakovať!“ A ďakovali sme všetci traja z celého srdca.

Keď sme potom doputovali do fary, kde nás moja milá babička s raňajkami čakala, dohováral jej Metod, že mu nepovedala, čo sa mi stalo.

„On nás prosil, aby sme vás, pán kaplán, hneď s tým nevítali,“ vyhovárala sa, „ale mám o neho starosť, keď je len veľmi ľahkomyseľný. Doktor povedal, že mal aspoň včera zostať ticho ležať v posteli, ale kde jeho udržať! Dnes namiesto, aby sa dlhšie vyspal, keď nemá školu, vymyslel vám túto prechádzku!“

„Ach, babičenka zlatá, myslel som, že dostanem vašu výtečnú kávu a že sa pri mne obživí aj Jožko!“

„A dostal si hubovú polievku, ty výmyselník,“ smial sa pán farár vo dverách kancelárie, „a povážte, pán brat, on mi nedovolil písať jeho rodičom!“

„To rád verím, nechcel ich poľakať, ale mňa nezaviazal ešte sľubom, ja im to čo najmiernejšie napíšem, pravda, musí mi dať prečítať svoj list, aby sme si dajak neodporovali.“

Medzitým som pokorne vypil dve šálky kávy, a až potom som sľúbil, že už budem poriadny. Moje skrúšené sľuby rozosmiali všetkých. Po raňajkách odišiel pán farár s pánom kaplánom za povinnosťou do kancelárie, Jožko s pani farárkou do záhrady. Včera jej bol sľúbil jedno-druhé posadiť. Mne nadiktovali, že sa musím aspoň na pohovku natiahnuť. Pán farár mi dal noviny, aby som čítal, čo sa deje vo svete, babička mi doniesla ešte aj mäkký vankúšik pod hlavu; musel som jej sľúbiť, že ju dočkám na pohovke, kým sa vráti zo záhrady. Sľúbil som, ak dovolí, aby Azorko mohol prežívať so mnou to dobrodenie. To je jej miláčik, malý, biely psíček, hodvábnej srsti so špicatými uškami a velice veselými očkami. Dal som mu meno Uzlík. Vedel sa tak skrútiť na pohovke ako malý uzlíček. O chvíľočku boli sme už sami. Uzlíček sa skrútil, ja som sa zas natiahol. Filozofoval som, že je to vlastne veľmi dobrá vec taká dlhá, mäkučká pohovka a kto asi bol jej vynálezcom. Snáď tiež po nejakom Horymírovom skoku cítil sa dakto taký uhnilíčkaný (či chcem povedať, potlačený), ako som sa teraz cítil ja. Nedarmo mi doktor H. hrozil: „Nehovorte hop, kým ste ešte nepreskočili. Ak tichým ležaním nenecháte krvi čas, aby sa riadne rozbehla, uvidíte, ako vás budú nohy a i tie modriny na chrbte bolieť.“ Ony ma naozaj kapitálne boleli. Do hájov Skalníka som ešte bežal dobre, stadiaľ do M. to už išlo ako sa nikdy nechodieva. Rád som zbieraval oskoruše^[31] doma, pod naším obrovským stromom a ani mi len nenapadlo, aké bývali chuderky utlčené, keď tak zvysoka na zem padali, našťastie ich to nebolelo. Z toho filozofovania vytrhlo ma Uzlíkovo tenké: „Haf, haf, vrŕ!“ Sníval iste o nejakých veľkých druhoch, ktorí si delili to, čo bolo jeho, pomyslel som si, že aj ja radšej budem snívať, čo tam po bolesti, prišla, prejde, keď len nebola nadarmo pretrpená.

Z dobrého sna vyrušili ma hlasy. Zneli kdesi ďaleko a blížili sa k môjmu kráľovstvu sna. To už deduško s Metodom prichádzali za mnou. Keď zbadali, že spím, zastali v chôdzi i v reči. Otvoril som rýchlo oči.

„Zobudili sme ťa?“ ľutoval Metod, usedajúc mi k nohám na pohovku. Deduško si sadol do lenošky k hlave.

„No tak, synku, čo nového vo svete?“

„Povážte, že sa vraj točí úžasnou rýchlosťou!“

„No, to je stará novina, my ti nesieme celkom novú. Radca N. mi píše, že preloží do Dubovej učiteľku, ktorá mala veľmi dobrú menšinovú školu, ale ju lekár posiela medzi vrchy. Pán radca si pýta informácie ohľadne bytu v dubovskej škole. Píše medziiným, že je rád, keď môže takú kolegyňu poslať do Dubovej. Tá vraj sotva pošle na teba sedembodovú sťažnosť. No, chlapče, ako si sa to správal na referáte, keď vraj nemôžu bez smiechu na tvoju návštevu spomenúť, hoci vraj tvojmu zmýšľaniu a zásadám všetka česť. Ani si mi nepovedal, že ťa pozývali pre obžalobu, ani kto na teba podal sťažnosť. Povedal si len, že ťa vraj inšpektor chcel preložiť.“

Mimovoľne som sa zamračil. Teraz o tej veci vravieť, keď bola tak dobre vyrovnaná a Vavrovci už pred odchodom! No pán farár čakal odpoveď, aj Metod hľadel na mňa zadiveno.

„Žaloba, ktorú na referát dostali, zakladala sa na nedorozumení,“ vravím mierne. „Pretože ju bolo možno vyjasnením odvrátiť, tak padla sama od seba. Potom bolo možné dvoje: Alebo nechať horkosť vtiahnuť do srdca a platiť rovné rovným, alebo pochovať všetko do hrobu zabudnutia a na ten hrob zasadiť kvet odpustenia. Volil som to druhé, preto nebolo možné o veci ďalej vravieť. Veľmi som vďačný Pánovi Ježišovi, že mi pomohol láskou zvíťaziť!“

„Štefko, žaloval Vavra na teba?“

„Už by to dnes neurobil, deduško, prosím, nespomínaj na to. V mnohom zaiste všetci klesáme.“

„Dobre, ale ako to potom prišlo, že za takých okolností na referáte prijali Vavrovu žiadosť o preloženie a že práve jeho dali potom na miesto určené pre teba?“

„To práve je moje zadosťučinenie,“ zažiarili mi oči. „Prajné svedectvo z mojich úst malo platnosť.“

„Tak si za neho prosil?“ Z Metodovho hlasu vyznelo zajasanie.

„To teda myslí radca N. že tvojim zásadám všetka česť? Tým však práve nemám vysvetlené, prečo sa na referáte smejú, keď si na teba zmyslia; to predsa nebolo nič na smiech,“ krútil hlavou pán farár.

Aby príliš nepremýšľal, opísal som im radšej tú epizódu^[32] s prírodopisom a rozosmial deduška tak, že sa až rozkašľal.

„Počujte, pán brat, videli ste dakedy takého zázraka, ako u nás vravievajú,“ volá, keď sa trochu utíšil. „Človek by čochvíľa uveril, že je to svätec a vykľuje sa zase ten starý tlčhuba!“

„Prosím vás pekne, čo sa tak smejete?“ žasla pani farárka, vstupujúca spolu s Jožkom do izby. Bežal som jej lepšie otvoriť dvere, niesla nám desiatu. To pravda, spôsobilo veľké prekvapenie Uzlíkovi, ktorý sa mojím zoskočením ocitol uprostred izby, otvárajúc zadivene svoje veselé očká, čo sa to robí.

Po druhých raňajkách odprevadili ma Metod s Jožkom len za záhradu, lebo pán Vavra, prichádzajúci od stanice, pozval ma na vozík, takže som sa skôr dostal domov, t. j. k tetičke Dubovskej. Vavrovci sa už v pondelok strojili sťahovať. V nedeľu chceli prísť do združenia a odobrať sa. Povedal som kolegovi, že na jeho miesto je už vymenovaná učiteľka. Bol rád, že tým deti dlho zo školy nevystanú.

V noci sa mi sníval krásny sen. Zaspal som dosť neskoro, bo nemohol som si dosť dlho nájsť miesta vo svojej tvrdej posteli. Snívalo sa mi, že boli tu už prázdniny, začiatok júla a že sme sedeli v akejsi utešenej doline, medzi skalami a hájmi. Všetci moji kamaráti a kamarátky. Hľadeli sme do priesmyku, ktorý tvorili krami porastené skaly. Zrazu zabelela sa v ňom šata. „Už ide!“ oznamoval dakto. Skutočne to bola naša Marienka Lomnická. Ba akoby si ju to slniečko nieslo. Bola to jej štíhla, neveľká postava, jej nežná, bielučká tvár, jej tmavogaštanové, ako veniec okolo hlavy nad čistým čelom ovinuté vlasy, i jej ľahký krok. Áno, bol to zase ten nežný úsmev, s ktorým nám vtedy v P. po prvý raz oznámila: „Kamaráti, našla som konečne to pravé Svetlo, ten pravý Ideál, našla som spásu pre všetkých nás. Z prameňa vody živej napila sa moja duša. Tma pochybnosti navždy pominula, Svetlo, to večné, mi už svieti. Všetko toto dobro spočíva v mene Ježiš Kristus!“ Áno, tak sa usmievala, tak vyzerala vtedy. Snívalo sa mi, že sme jej pobehli oproti, že mi podala ruky so slovami: „Idem za tebou, Štefko!“ Zrazu ale začali nad nami zapadať tône a hmly a všetko sa rozplynulo. Nuž ako vo sne.

Zobudiac sa, rozmýšľal som dlho o tej krásnej predstave a pritom o nej, ktorá skutočne prvá našla spomedzi nás Svetlo a niesla Ho i nám. Ó, ako sa verne snažila poslúžiť jednému po druhom! A keď nad nami začala svietiť milosť Božia, ako nás len tešievala v rozličných bojoch, ťažkostiach a protivenstvách, ktoré všetkým nastali. A pritom sama kráčala tak ticho, krotko po tŕní, ani čo by ju nepichalo.

Nešťastným pádom pomiatla sa jej matka. Zúfalý otec hľadal pomoc všade a vo všetkom, len nie tam, kde jedine ju ešte bolo možno nájsť. Ale ona neustala, kým tú pomoc nevyprosila na najvyššom mieste, bo ľudia ju nemali. Dnes mala už oboch rodičov v bezpečnej skrýši, tam, kde niet ani sĺz, ani bolesti. Oboch smela si nielen doopatrovať, ale predovšetkým priviesť k svojmu milovanému Pánovi. Boli Doma a čakali na ňu v ríši večného svetla.

Za skorého rána, keď duša sa vnorila do hĺbky Slova Božieho, smel som zažiť zase jednu z tých krásnych chvíľ. (Sú ako prechádzka jarnými luhmi, plnými tepla, života a vône.) No keď som sa potom poberal na raňajky, bolo mi, ako snáď mladému sokolovi, keď mu dakto krídla poviazal a on letiac zvysoka k nížinám, cíti, že sa veru nemôže k slnku vzniesť. Nohy ma tak začali bolieť, že som ledva prišiel k tetičke a s vďakou prijal jej dobrú radu, hoc mi ťažko padla. Veď ako možno neísť počúvať Metodovu kázeň — prvú na druhom brehu života?! Jedno bolo dobre: tetička pôjde. Ona ma svojím miernym spôsobom vo fare ospravedlní, aby sa zbytočne nestarali. A ja si tu u nej napíšem listy.

Sláva Pánovi, že On so mnou zostal a moje prosby vyslyšal, takže som v nedeľnej škole a v združení — hoci to išlo s biedou — nemusel chýbať. Pán Vavra skutočne do združenia prišiel a srdečne sa s Dubovskými rozlúčil. I pani Vavrová podávala ruky všetkým ženám. Nezostane v srdciach koreň obapolnej horkosti. Tomu som rád. A až príde tá nová spolupracovníčka, ó, by som mohol začať lepšie svietiť, ako som posvietil Vavrovcom.