ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Snáď ja, ktorému plníš celé srdce, takže chvíľami temer nevládze odolať sile tvojej moci? — Ba, boli tie jari, ktoré som už prežil, vždy také krásne? — Neviem, snáď! — Mal som iste pre ne ešte zavreté oči. Vlani zármutok nad stratou tej najdrahšej bytosti prekážal jasať s prírodou. Dnes nič neprekáža, nič nevadí obdivovať, ako sa tie masy snehu a ľadu strácali, ako plnili potôčiky meniac ich na potoky, ako šibli hore trávniky, zazvonili snežienky. Jasavý spev vtáctva začal svoje zbory. Na vrbách vyhnali rozkošné bahniatka a to slniečko a tie teplé vetríčky tak dlho celovali mŕtve stromy, až ich zobudili k životu. Nie, nič mi neprekážalo — v samote zrána i podvečer, no obzvlášť s mojimi deťmi — užiť kúzlo tejto krásy a chváliť môjho Stvoriteľa.

Jedno štvrtkové odpoludnie využili sme na výlet do hôr. Išli sme obdivovať, ako slniečko a vetrík topiac belostný sneh hnali veľké vodopády do dolín. Našli sme pritom celé pole snežienok, ktoré sme si potom nazbierali aj druhýkrát. Druhý štvrtok strávili sme na dolných lúkach, kde som deťom ukazoval, ako stromy pučia a korienky v zemi ožívajú. Ony samy ešte všeličo našli, čo už ožilo. Ako ľahko im bolo vysvetľovať to veľké tajomstvo nového života! Opisoval som deťom zimný spánok v prírode. Účinok slniečka i tepla na zem, jej vlaženie snehom a bohatstvom vôd. Opisoval som to všetko čo najdetinskejšie a potom som obrátil rozhovor, že aj naše srdcia spia takým spánkom smrti, kým ich Pán Ježiš nezobudí. On že hovorí: Dám vám nové srdce. — Je to to isté srdce, ktoré sme mali i predtým, ako sú to tie isté stromy, čo v zime spali pohrúžené do sna smrti. A až keď ožili, zakvitnú a sú ako nové. Zďaleka vidno na nich aj na tých lúkach, že už žijú. Tak keď nám Pán Ježiš dá nové srdce, aj na nás to vidieť. Sme hneď poriadnejší, poslušnejší, čistí, dobrí a raz budeme takí krásni ako je On.

Mal som veľkú radosť, keď na spiatočnej ceste malý Martinko Kríž — prikradnúc sa ku mne — pritúlil ružovú, peknú tváričku k mojej ruke a spytuje sa ticho: „Dá to nové srdce aj mne, keď Ho budem prosiť?“

„Istotne!“ Pohladil som biele čielko.

„Aj vy ste Ho prosili, však?“

„Prosil, Martinko. A hoci som bol neposlušný, roztopašný chlapec, On ma nezahnal, On mi to nové srdce dal.“

„Však preto,“ kývol hlavou. Čo tým myslel, neviem, no znelo to tak dôverčivo a pokojne.

„Vidíš, že som už lepší?“ spytujem sa napnuto. Pokývol vážne.

Pri našom treťom výlete videli sme už aj fialôčky rozkvitať, ale nedovolil som ich trhať.

„Ešte len rastú, nechajme ich vykvitnúť, umreli by prv než žili!“

„Natrháme si radšej sirôtky,“ radili deti. No keď som ich upozornil: „Pozrite, to sú tu celé rodiny: tatíčko, mamička, dievčatká, chlapci, musíte si všetkých vziať, aby tým, čo zostanú, nebolo smutno!“ tu deti stiahli ruky preč a — aby ešte kvetinky spolu žili.

„Na tamtej sedí včelička,“ poznamenala Judka Prachárová, „ona tým sirôtkam čosi šušká!“

„Snáď sa pýta,“ hovorím, „máte medíku? A ony zase jej: „Hľadaj si, včelička!“

„A počuje ich, keď my nič nepočujeme?“

„Iste, Božie stvorenie sa všetko navzájom rozumie, ako, to vie jedine Pán Boh. Vidíte tam toho chrobáčika, deti? Ako uteká! Iste ho z domu poslali, aby niečo doniesol alebo vykonal. Hľa, šmyk, už je pod zemou, tam má snáď tajnú chodbu svojho podzemného zámku.“ — Tak a podobne rozprávali sme sa o všetkom, čo žilo, hýbalo sa, rástlo, liezlo alebo lietalo, ani sa nám z tej prechádzky domov nechcelo. Že potom všetkým chutila večera a v noci dobrý, zdravý spánok, kto by pochyboval.

No, mal som v tie prvé dva týždne aj zármutok. Vavrovci sa na mňa hnevali. Pán správca mi odkazy posielal len po deťoch, nevolal ma ako inokedy k sebe. Vyhýbali sa oba, aby ma nemuseli ani stretnúť. Nech nemám dobré svedomie, netak by ma to trápilo. Takto znajúc, že som sa ničím proti zákonu lásky neprevinil, vkladal som tú vec do ruky Božej, však: On zaiste všetko spraví!

Zato listy, čo mi z domova posielali moji drahí, obsahovali samé dobré správy. Metod sa pekne zotavoval. Bolo, ako som dúfal; všetci ho mali radi, no aj on ich. Cítil sa u nás ako doma. Privolil, že zostane celé štyri týždne, aby úplne svieži mohol sa potom chopiť svojej práce. Usiloval som sa po nedeliach zastúpiť ho v združení, v čom mi Jožko horlivo pomáhal. A hoci sme ho my nemohli nahradiť, bolo nám spolu dobre.

Tetička Dubovská mala tiež už hodne práce, keď sa jar už začínala, predsa sme nikdy Slovo Božie nezameškali a nejednu voľnú chvíľu strávili sme tak, že nám obom doniesla úžitok. Ona sa o mňa stará materinsky a moja nová babička jej v tom pomáha. Keby som im len mohol lepšie dokázať im svoju vďaku.

S deťmi sme jej nanosili zeminu spod starých stromov, aby si mohla zasiať kvety i zeleninu. Kvetináče sme popísali. Keď človek len chce, príležitosť k malým službičkám sa vždy nájde. Nemôžem síce konať nejaké veľké veci, nauč ma, Pane môj, vernosti v malom, nech tú radosť, ktorú v mojom srdci zapaľuješ, nesiem ďalej.

Po tieto dni dostal som listy drahých kamarátov, kamarátok. Keď sa s nimi a ich konaním porovnám, som iste ten najchatrnejší Tvoj sluha, Pane Ježišu, no jedno viem, že ma Ty predsa miluješ a k sebe pripodobníš. Hviezda od hviezdy líši sa v sláve, ale aj tá najmenšia, keď jasne svieti, kúsok tmavého priestoru prežiari. Niekoľko ráz zmocnila sa ma už túžba, zaletieť za daktorým z kamarátov, nuž veď i to mi Pán môj dá, až prídu prázdniny. Určíme si miesto schôdze a potom si povieme, ako to bolo s každým z nás, keď sa ten náš život v službe ľudstva začínal.

Konečne na tretí týždeň po návrate z referátu prekvapil ma pán Vavra svojím príchodom. Odložil som husle a išiel som mu v ústrety. Z jeho strany vyznel pozdrav chladno, z mojej ako obyčajne. Prijal ponúknuté miesto, že sa ma vraj prišiel dačo spýtať. Temer som mu povedal, že na túto jeho návštevu čakám už týždne, ale zostalo len pri zdvorilom: „Prosím!“

„Prečo ste sa na referáte prihovárali za mňa, aby som bol z Dubovej preložený?“ vraví chladno.

„Ten, kto vám túto pravdu napísal, oznámil vám snáď aj podrobnosti,“ vetím pokojne.

„Čo vám napadlo mňa tam chváliť; bola to politika a či posmech?“

„Politika? V akom ohľade? Ja som tu predsa len náhradník, aký osoh by som mal z vášho odchodu? Žiadal som pánov, aby — ak je to mne ponúkané miesto dobré a pre ženatého učiteľa primerané — aby ho dali vám. Nesľubujem si z toho nijaký úžitok, obzvlášť ak je to nemecké porekadlo pravdivé: „Selten kommt was besseres nach!“^[30] Vraviac tam to, srdečne som si žiadal, aby vám bolo lepšie.“

„No čo vás bolo vôbec do mojich vecí?“

„Keď ste vy mohli na mňa poslať takú epištolu sťažností,“ usmial som sa, „z ktorých ani jedna nemala podklad, tak prečo by som ja, keď ma o to požiadali, nepodal o vás svoju mienku? Ak som sa mýlil, že sa v Dubovej dobre necítite, a že vás je sem škoda, tak mi láskavo odpusťte. Ja vám váš v žalobe proti mne obsiahnutý omyl odpúšťam. Žime zase v dobrom. Verím, že vám je priťažko mňa zniesť. Sme príliš rozdielne povahy. Ak nemienite prijať zmenu miesta, škoda by nám bolo mesiace chodiť okolo seba ako múmie, veď sme si vlastne nič neurobili.“

Hľadel som na neho s láskou, uvažujúc, že Pán Ježiš zomrel i za neho a až by ho prijal, bude mi bratom. Pomaly mizlo mračno z jeho čela.

„A vy sa na mňa nehneváte?“ zadrdlal medzi zubami.

„Nie ver, no však ani vy?“

„Ja nemám za čo!“

„Čo sa týka môjho listu písaného pani Vavrovej, nebol síce grobiansky, ale bol zbytočný. Vás urazil, tak mi to prosím odpustite, podajte mi ruku na zmierenie!“ Podal mi ju.

„Aj vy mi tú sťažnosť odpustite.“ Srdečne potriasli sme si ruky. Vyprevádzal som ho. A keď ma volal, vošiel i k nim. Tam som sa ospravedlnil i pani Vavrovej. Bolo tak dobre. Ľady praskli. Už sa pozdravujeme prívetivo. O tri dni ma pani Vavrová zavolala a sama mi ukázala mužovo vymenovanie do T. Tešil som sa s ňou úprimne. Keď vošiel kolega a žiadal ma, že musí ísť do T. pozrieť, či by som ho v stredu odpoludnia nezastúpil, radil som mu, aby išiel radšej na noc, že má lepšie spojenie a že ho zastúpim rád i v piatok dopoludnia. Ej:

Som ako z klietky pustený, keď sa už na mňa nemračia.

Vcelku si pripadám v mnohých veciach ako vyznačený. Keď začnem porovnávať svoj život, minulosť i prítomnosť so životmi svojich blížnych, hlboko ma pokoruje tá nezaslúžená, mne chatrnému preukazovaná láska Božia i ľudská. Tak napríklad poberal som sa veselo do M. Ako vykročím z hájov, sedí na dubovom pni môj milý druh Jožko. Hlavu má do oboch dlaní sklonenú. V celej mladej postave odblesk smútku. Čo mu je? myslím preľaknuto. A keď som si ho privítal, hneď sa i spytujem, či ide za mnou, či mi nesie nejakú zlú správu zo svojej školy.

„Idem za tebou, Štefko!“ odpovedá chvejúcim hlasom. „Bo už neviem, ako ďalej tú ťarchu sám niesť. Pomôcť mi síce nemôžeš, ale sa aspoň so mnou pomodli, veľmi potrebujem potešenie!“

Sadol som si vedľa neho, a tu sa dozvedám! Ba, že je tak mnoho trúchlohier v živote aj vo svete! O jednej mi so slzami v očiach rozpráva kamarát. Odostiera, čo dosiaľ starostlivo skrýval pred všetkými.

Jeho rodičia sa po vyše dvadsaťročnom manželstve chcú rozviesť. Hlavná príčina: nehospodárnosť matky. Tá všetko míňa na dve dorastajúce dcéry. Následok: z beznádeje pochádzajúce otcovo opilstvo! Matka v minulom roku podedila väčšiu sumu peňazí, a tak sa chce s mužom rozviesť, lebo tento svojím opilstvom zapríčiňuje len úpadok. Chce ratovať dcéry, a obetuje muža. Ten keď zostane sám, zrúti sa do priepasti hmotnej i mravnej. Predovšetkým stratí úrad. Majetok, veľmi zadĺžený, mu predajú. „Ó, Štefko, akýkoľvek je môj otec, ja ho mám rád a hrozne tým trpím!“ plakal kamarát.

Veril som mu a mimovoľne myslel na toho svojho, ako by mi bolo, nech ho vidím letieť do takej priepasti.

„A nemáš možnosti vplývať na matku?“ spytujem sa súcitne.

„Ona ma nemiluje; všetka jej láska patrí len mojim sestrám. Nemiluje ma hlavne preto, že som sa vždy otca zastával, kedykoľvek pred nami deťmi o ňom zle vravela. Ver, Štefko, on bol dobrý, keď aj slabý. Hľadel nás svedomite vyživiť. Keď však mame na všetky tie parády nikdy nedochodilo, lebo ja som študoval, tak mama zase mne kladie za vinu, že ja som vraj všetko pomíňal a že ona s dcérami musela chodiť otrhaná. Otec že len mne drží stranu, len o mňa sa stará. Však vraj len za mňa tie dlhy narobil. Ver mi, Štefko, veľmi chudobne som školu vychodil, aj podporu som dostával, aj sám dávaním hodín si pomáhal. Celý otrhaný som prišiel do Skalníka a z toho malého platu vyrovnávam dlh, čo som si spravil na šaty. Bielizeň, keď mi nemal kto opraviť, mám na hanbu. Keď nám boli zavreli školu pre tú chorobu, išiel som sa pozrieť domov. Otec bol celý čas opitý, matka zúrivá. Sestry, keď som poprosil, aby mi opravili bielizeň a ponožky, sa na mňa vyvadili, že však mám plat, aby som si kúpil nové; ony nebudú látať moje handry. Môžem skutočne povedať so žalmistom, že keby Hospodin nebol mojím potešením, dávno by som bol zahynul v svojom trápení. Verím, že Pán Ježiš je so mnou, verím, že v spoločnej modlitbe leží moc, preto som prišiel za tebou.“

Neďaleko bola tu dosť veľká skala, ktorá nás pred ľudmi skryla, tam sme sa potom pomodlili. Povedali sme Pánovi všetko, čo nás tlačilo. Ja som prosil, aby Pán Ježiš zachránil pána Krivoša pred tým hlbokým pádom. Ach, ako sa Jožko modlil! Ako s plačom prosil za svojho úbohého otca! Vinul sa k Pánovi Ježišovi v svojej úzkosti a súžení, v svojej smutnej osamelosti. Mne napadli mamine slová vyrieknuté pred rozchodom: „Štefko, ak máš bielizeň alebo ponožky zlé, pošli mi to!“ A ako mi Milinka vravela: „Máš už krátke rukávy na košeliach. Cez veľkonočné prázdniny budeme s mamou šiť Fedorovi košele, ušijeme aj tebe nové.“ Ach, a ja som mal plnú policu bielizne. Tetička Dubovská mi ju pred Vianocami všetku opravila. Bola mi trochu malá, ale dobrá. Ale, veď ja môžem Jožkovi pomôcť, napadlo mi; je odo mňa menší. Keď Milinke pripomeniem sľub, mamu poprosím, ony mi obstarajú. On si chudák nemá ako kúpiť a mňa látka nebude veľa stáť, keď mi košele má kto ušiť. Ďakoval som v duchu Pánovi, že môžem takto kamarátovi pomôcť a sľuboval som si, že sa odteraz budem o neho lepšie starať. Bol mi bratom v Kristovi a bol sám. Jeho samota, v porovnaní s tou Metodovou, bola ešte smutnejšia.

Čítali sme si spolu Slovo Božie, samé krásne zasľúbenia: „Neboj sa, lebo ja som s tebou, nestrachuj sa, lebo ja som tvoj Boh, ja sám ti budem pomáhať. Neopustím ťa ani nezanechám!“

Veľmi som sa radoval, že Pán Ježiš Jožkovi odňal ťarchu beznádeje. Už nehľadel do priepasti za otcom. Obrátil zrak k Pánovi Ježišovi a dostal pomoc.

zanôtili sme. Veselo ozývali sa naše mladé hlasy neošatenou dúbravinou. Zložili sme, čo nás tlačilo, na silnejšie plecia, šťastne doputovali sme k m.-skej fare. Mňa tam čakala práca. Volal som si Jožka na pomoc. Pani farárka mala kopáčky, kopali jej kvetinovú záhradu. Sľúbil som prísť spraviť chodníky a vymerať hriadky. Zašli sme rovno do záhrady, kde nás ženy a dievčatá prívetivo vítali. Mali už záhony pre kvety pokopané a pohrabané a tak sme sa hneď pustili do vymerávania. Veľmi dobrú pomoc som si to so sebou priviedol. Jožko mal ujca záhradníka. Keď študoval, býval u neho a na jar pri podobnej práci neraz pomáhal. Tak sme navrhli veľmi pekné vzorky. Pani farárka sa netak potešila, keď zrazu prišla za nami.

„To ste mi usporiadali ani v parku,“ krútila hlavou. A keď som jej Jožka predstavil ako záhradníka, radila sa s ním, kde ktorý druh kvetín zasadiť. Prosil, aby mu dovolila, že jej — keď bude mať planty — príde hriadky sám povysádzať. Keď odpoludnia po škole zbehne zo Skalníka, bude na to práve najlepší čas. Nechal som ich v rozhovore, bo neďaleko chodil pán farár okolo svojich včiel. Bežal som za ním spýtať sa, či mu cez zimu nepohynuli. Žaloval sa, že sú slabé a prial si teplého slniečka pre ne. Vravel, že má od Metoda list, príde vraj už po nedeli. Ak sa on z toho radoval, tým viac my dvaja! Nuž tak sa na tom svete žalosť s radosťou zamieňa. Nasledujúci deň bol štvrtok, a tak som Jožka vzal so sebou na noc. Nič nezmeškal, a tam som sa potom s ním podelil, pekne po bratsky s bielizňou i ponožkami. Vysvetlil som mu, že mi je to i tak všetko malé, krátke. Moja mamička mi toho v poslednej dobe bola poslala mnoho. Opatroval som si to nové, nosieval vždy staršie, až som naraz z toho vyrástol, musím mať väčšie.

„Ale Štefko, ako ja k tomu prídem,“ bránil sa hlboko dojatý kamarát, „veď máš mladšieho brata.“

„Hja, môj drahý, ten je už dnes silnejší ako ja, tomu budú nové šiť. S tým mojím doma nerátajú. A nie tak, kamarát, načo pravdu prekrúcať, prví kresťania mali všetky veci spoločné a delili si medzi sebou statky, prečo by sme si my nerozdelili šaty. Až ty dakedy budeš mať dačo, čo ja nemám, môžeš sa zase podeliť so mnou!“

Nuž premohol som Jožka, a neviem, kto bol šťastnejší, on či ja, myslím obaja. Keď som sa ráno posadil na pohovke, bola moja posteľ prázdna. Keď som sa o ôsmej vrátil od tetičky z raňajok, našiel som na okne krásnu ružovú azalku — samý kvet. Vedľa kvetináča ležala malá ceduľka so slovami: „Tí prví kresťania mali všetky veci spoločné! Prijmi rád od tvojho vďačného Jožka!“

Ach, kamarát zlatý! V tom svojom neúhľadnom byte mal si len jediný skvost, tento stromček. Cez celú zimu si sa ním tešil. Nieraz si mi rozprával, koľko kvietkov už na ňom vykvitlo a keď si ho dožil v celej kráse, teraz sa s ním rozlúčiš? Veľmi ma blaží tvoj dar, oceňujem ho. Daroval si mi kus jedinej radosti svojho bezradostného života. V tom tebou vypestovanom kríčku podávaš mi kus vlastnej bytosti, kus srdca. Ako muselo osmutnieť v tvojej izbe, keď tam na okne ten kvet už nejasá farbou a životom! Tá láska mi svojou obeťou v mojom srdci vyvolala temer fyzickú bolesť. Čím bol môj dar oproti tvojmu? Ja zaň dostanem iný, nový, a tebe nezostalo nič; dal si všetko! Predstavil som si ho, ako skoro na svitaní vykradol sa z mojej izby. Od nás do Skalníka, aj keď sa ide krížom chodníčkami, je temer hodina. Za svitu zory odnášal svoj jediný poklad. Hoci ja skoro ráno vychádzam do samoty hľadať tvár Pánovu, stretnúť sme sa nemohli, bo chodím do východných hájov nad dedinu. On si nechal okno otvorené, postavil kríček a ponáhľal sa domov. Chudobný a bohatý! Bo láska Božia, rozliata v jeho srdci skrze Ducha Svätého je najvyšším pokladom. On ani netušil, kamarát môj zlatý, ako veľmi tým činom spodobal sa Pánovi Ježišovi, ktorý nám tak vždy s každým darom dáva kus vlastnej bytosti a života.