ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Tak sme si mohli zaspievať. Veru neviem, kam sa podelo tých osem prežitých týždňov!

Keď sme si s kaplánom Metodom Borinským na rozhraní hájov potriasli ruky, zasypal nás dub zlatožltým lístím. A dnes? Plný svet krištáľov. Omotala ľadokráľka háje i sady závojom striebornej inovate. Bielučký sneh vŕzga pod nohami. Aj, pekný je ten zimný svet, pekný, a ja v ňom taký šťastný. Spievavajú Trenčianky: „Mám ja milučkého, mám“, keď len jedno slovo zmením, aj so mnou je to tak: „Mám ja kamaráta, mám,“ keď aj dakedy treba dodať: „ale ja sa s ním hnevám!“ Veď už v druhej chvíli možno doložiť: „Ale tomu verím, že sa ja s ním zmierim, mám ja kamaráta, mám!“

Na ceste z M. do Skalníka to začalo a tam náš milý Jožko Krivoš povedal to Schillerovo, pravda, len v srdci:

Sme tu zo šíreho Slovenska pozháňaní ako osamelé vrabce na streche. A človek nebol stvorený pre samotu. Metod je nielen najstarší z nás, ale aj najmúdrejší. Má mimoriadne dobrú, nečastú vlastnosť, že to, čo vie, tak vie predniesť, že mu musí rozumieť. Nemyslí o sebe mnoho, naskrze nie, že vynašiel pušný prach, bo by sa toľko nepýtal. Jeho povinnosti v M. sú rôzneho druhu; učí hlavne náboženstvo v m.-ských školách, okrem toho v Skalníku a u nás. Vybavuje pohreby; tých niet teraz mnoho, keď je taká zdravá zima. V nedeľu káže, cez december mával roráty a pritom nám v Dubovej založil združenie nielen mládeže, ale aj mladých ženáčov a mne usporiadal nedeľnú školu. Všeličo také rozpracoval, v čom mu my dvaja smieme pomáhať. Prehováral i kolegu Vavru, no ten má vraj úplne dosť práce so školou a voľný čas potrebuje na štúdium. Chce zložiť skúšku na meštianku, pre neho že nie je život na kopaniciach. Aj jeho pani sa tiež cíti veľmi osamelá, chýba jej primeraná spoločnosť. Bude mu vraj veľmi vďačný, keď na jeho pomoc vôbec nebude počítať. Metod vypracoval návrh vianočnej slávnosti, ktorá má byť na Štedrý večer od piatej do siedmej v m.skom kostole.

Vo štvrtok večer máva pre nás vzdelávateľné prednášky, na ktorých sa môžeme zúčastniť činne i my dvaja. Pre tie nám naše ženičky pripravili prázdnu učebnú sieň. Sused Voda, naturalista,^[14] prebudoval v nej kachle. Pán richtár nám od obce vymohol drevo. Tetička Dubovská požičala veľkú visaciu lampu, že ju doma i tak nepotrebuje. Starší muži zložili sa na petrolej. Dovolenie z inšpektorátu sme si prirodzene vymohli, hoci nám ho nebolo treba, lebo stará školská budova je cirkevná. A keď to zariaďoval kaplán, a pritom učiteľ náboženstva, mal na tú prázdnu miestnosť právo, no ale lepšie priveľa ako primálo poriadku. I tak to neišlo všetko tak hladko ako to tu píšem. Veď kedy čosi dobré išlo hladko.

Trochu prekážal i pán farár. On je už starý, nemá rád novoty, a tak som tu mohol pánovi kaplánovi trochu pomôcť. Dokázalo sa, že som naozaj vnuk toho jeho priateľa z mladosti a ešte sa mu i podobám. Aj on bol vraj taký furták ako ja. Preto si ma starý pán hneď obľúbil; môžem kedykoľvek za ním prísť. A tak najmä ohľadne tej vianočnej slávnosti všetko som Metodovi vymodlikal. Pomohla mi jedna vec: Pán farár bol za mladi dobrý spevák, sám zložil nejednu národnú pieseň. Naviedol som Metoda, aby sme starému pánovi zahrali a zaspievali: „Tichú noc, svätú noc!“ ktorú sme učili deti. Bol trochu prekvapený, keď sme sa mu tam traja dosypali, ale prijal i nás i náš hudobný výkon láskavo. Jožko Krivoš má výtečný hlas, schopný každej modulácie a naše husličky hrali znamenite. Pán farár prestal fajčiť, ba i svoju čiernu, zamatovú čiapočku strhol zo striebrovlasej hlavy. Tak nás počúval.

„No, pekná je to pieseň, kedysi som ju v Nemecku s kolegami spievaval, i preklad je dobrý.“

„Až ju budú deti spievať,“ hovorím nadšene, „pripomenú anjelske „Sláva“ na betlehemských nivách. A teraz vám ešte jednu zahráme, pán farár, ktorá sa tiež bude spievať.“

„Narodil se Kristus Pán, veselme se!“ zanôtili sme, a tu sa už pán farár nezdržal, aby svojím vždy pekným hlasom nepomáhal Krivošovi. A aj pani farárka pridala svoj trasľavý hlások. No, tak sme si vyhrali a vyspievali široké dovolenie.

Keď som už pri tej hudbe, hneď aj spomeniem, aké krásne chvíľky sme si pripravovali s Metodom, keď prišiel k nám do Dubovej a zostali sme sami. Ukázal mi dakoľko svojich vlastných skladieb, texty i melódie. A ja som mu zase ukázal náš slovenský spevník, zložený k nohám Pána Ježiša ako tribút^[15] vďaky. Že ho uchvátil i zaujal, kto by pochyboval. Jeho návodom začali sme sa z neho učiť v združení a ja v nedeľnej škole. No, učili sme horlivo i cirkevné piesne. Primerane taktované zneli mohutne, keď odpadlo to ťahanie, a to všelijaké ľubovoľné zaťahovanie. M.ský pán organista Kĺč, dobrý organista, netak pod tým trpí, že nijako nemôže s organom preraziť tie chyby, ktoré cirkev s takou zvláštnosťou obľubuje. Sľúbili sme mu, že k štedrovečernej slávnosti naučíme naše združenie tie piesne, ktoré bude cirkev spievať, správnemu taktu. Pôjdeme k organu a tak strhneme za sebou všetkých v chrámovej lodi. Zato nám on sľúbil tiché organové prelúdiá pri našej slávnosti. Nezostalo len pri sľuboch; no tam ešte nie sme.

Teraz musím písať o rorátoch. Chodievali sme na ne radi. A už na druhý týždeň celá Dubová. Pán kaplán mal krásne, krátke výklady z proroctva. Pán organista veľmi pekne ticho hrával adventné piesne. Ženy tak nekričali ani neťahali ako po nedeliach. Keď bolo mnoho snehu, zapriahli gazdovia kone a zobrali staré ženy a menšie deti. My muži, väčšie deti a mládež sme putovali. Hviezdy na nebi svietili, sneh sa ligotal, zo stromov padajúce krištále zvonili a v M. obyčajne začali zozváňať, keď sme sa blížili.

Mne bol Boh tak blízko, pripadal som si veľmi maličký. No napriek tomu som cítil, že On ma miluje a ja smiem milovať Jeho.

Raz večer bol však veľký fujak a tu som sa rozhodol, že zostanem ráno doma. Urobíme si roráty v škole, aby sa ich mohli zúčastniť aj deti, veď do M. by ich nemohli vziať.

Na tú rannú chvíľu nezabudnem. Sedeli sme v miestnosti združenia. Deti mali pred sebou voskové sviečočky. Tieto svietili ako svätojánske mušky, šírili vôňu Vianoc. Spievali sme známe piesne. A ja som si za text zobral ôsmu kapitolu Knihy prísloví.

Rozprával som deťom, ako v nebi bolo krásne, keď tam Pán Ježiš býval u svojho nebeského Otca. Ako Ho Boh Otec mal rád, pestoval si Ho, kým dorástol a ako Ho anjeli veľmi milovali a už vopred sa starali, čo to len bude, keď Ho Pán Boh pošle z neba na zem, aké bude nebo bez Neho! Všetka krása, bohatstvo a hudba tam zostane, ale Jeho tam už nebude, Jeho, najkrásnejšieho. Kvetinky budú kvitnúť, voda žblnkať, rajské vtáčatká spievať, no Jeho tým nepotešia, lebo odíde.

Rozprával som, že aj srdce môže byť ako to nebo, no keď v ňom Pána Ježiša niet, pravej radosti človek nepozná atď.

Keď po odspievaní rannej piesne deti i babičky odišli, sedeli sme pri kachliach, aby sme ešte využili teplo žeravého uhlia. S Jožkom Krivošom sme mlčky hľadeli do žiare pohasínajúceho ohňa. Okolo nás vznášala sa poviestková adventná nálada.

„Štefko,“ vzdychol si zrazu, „dobre, že som včera pre ten fujak musel zostať u teba na noc; tú dnešnú rannú chvíľu nikdy nezabudnem. V nej sa mi otvorili oči; porozumel som, prečo si ty odo mňa šťastnejší, veď sme oba mladí, obom nám ešte kvitnú kvety jari, spievajú vtáci v srdci. Obom sa nám chvíľami zdá nebo na zemi. No, že v tom tvojom je On — ako žalmista hovorí „Ten Najkrásnejší!“ a v tom mojom Ho niet, tam je ten rozdiel!“

„Máš pravdu,“ vzal som kamaráta za ruku. „V tom mojom je On. A iba s ním nebo dostáva svoju cenu. No pred tým tvojím stojí dnes a žiada: „pusť ma dnu“; vieš, ako v tej piesni:

A potom sa stalo to, za čo som už týždne prosil. Jožko poslúchol, otvoril, pozval Pána. A keď sa potom za rána boril čerstvými závejmi, bojujúc s tuhým severákom, nič z tej nepohody vonkajšej — ako pozdejšie povedal — necítil, bo v jeho srdci bolo nebo.

Áno, tieto roráty nikdy nezabudnem, boli najkrásnejšie, veď On, ten najkrásnejší, prišiel k nám ako Kráľ a Knieža života.