ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Vo vozni vošiel som si oboma rukami do vlasov, veď ma tu čakalo nebárs príjemné prekvapenie. Sedela tam utrápená matka s troma deťmi. Malinké žalostne plakalo na jej rukách a dve väčšie štyri a jedenapolročné revali na podlahe. V rohu vozňa pri okne zapchával si sediaci starec uši pred tým krikom. Ostatní spolucestujúci prejavovali nad tým paviánskym koncertom netakú mrzutosť. Čo teraz? Alebo budem prežívať všeobecnú náladu nad bežnou situáciou, alebo ma ona vyženie na chodbu, alebo nad ňou zvíťazím a ja ju vyženiem do „tramtárie“.

Na veľké prekvapenie malého speváka postavil som si ho vedľa seba na lavicu. Strčil som mu do hubičky, ktorú úžasom zabudol zavrieť, cukrík. Malé ručičky mi nimi naplnili vrecká na železničnej stanici. „Počuj, kamarát,“ vravím, ako čo by už dávno viazala nás tá najužšia páska, „ja tu v kapse mám čosi dobrého.“

„Dobré?“ vyzvedá i malý groš na podlahe.

„Makové koláče, sladké!“

„Koláče?“ opakoval malinký. O chvíľočku obrábali drobné zúbky podelenú pochúťku. Matka medzitým stíšila bábätko, takže sme pre náš rozhovor mali pozorné obecenstvo. Deti zvedavo nakúkali do mojej kapsy a ja som im pritom rozprával, z akej prichádzam peknej sanice, ako koníčky utekali a za nimi bežalo malé žriebä. Na krku malo remienok s hrkálkou a robilo „cingilingi“.

„Cingilingi“, znela ozvena z makových hubičiek.

Ujček, čo nás viezol, mal bič, práskal ním, ale nie na koníčky, len nad nimi.

„Takto,“ roztiahol ruku, ukazoval malý groško. Očká mu žiarili rozkošou.

„Neudejil petné tonícty,“ potvrdzoval malinký, oprel sa pritom laktíkom o moje plece. „Groško„ oprel hlavičku o moje kolená a div mu bystré očká nevyskočili, tak počúvali o našej vianočnej slávnosti. O tom veľkom strome, o tých mnohých deťoch, ako pekne spievali, no aj o tom malinkom Božom dieťatku, ktoré ležalo v jasličkách a ony ho prišli privítať. Pozorujúc, že malá hlavinka klesá na moje plece, posadil som si malinkého na kolená, staršieho vyložil vedľa seba na môj pokrovec a než som vyspieval pieseň „Ó, poďme, poďme ku Betlemu tam…“ zavreli sa iskriace očká sladkým snom. Vo vozni hodnú chvíľu vládla tíšina. Nikto ju nechcel porušiť a malých spáčov prebudiť. Pozdejšie odobrala mi jedna zo susediek malinkého, sadla si na moje miesto, a ja som vyšiel na chodbu, kde som z okien pozoroval zimnú krajinu.

„Vy ste, pane, tým ľuďom tam pomohli,“ ohlásil sa vedľa mňa konduktor.^[19] „Či neviete, že sme na svete na to, aby sme premáhali dobrým zlo? Nie som natoľko muzikálny, žeby som hodinu počúval podobný koncert. Tí malí boli takí rozbehnutí do svojho výkonu, že by to boli vydržali najmenej hodinu. Keď chceme, aby nám na svete bolo dobre, nemyslíte, že to najskôr docielime, keď naším blížnym pomôžeme k dobru?“

„Myslím, že máte pravdu, no kto vás také niečo naučil?“

„Môj Pán, Ježiš Kristus.“ Vlak zastával, on musel odbehnúť, keď sa vrátil za mnou o pol hodiny, bol som si už vyniesol môj kufrík i kapsu, ba aj hodnú porciu všeobecnej vďaky, pred ktorou dobre bolo utiecť.

„Až o pol hodinu prídeme do Z.“, hovorí mi konduktor. Povedal som, že si radšej postojím tu, veď sa ešte dosť nasedím v rýchliku.

„Boli ste doma na sviatky?“ spytujem sa ho.

„Nie, mal som službu, pôjdem až na nový rok!“

„Tak ste sa nemohli prejesť vianočných koláčov?“ Prisvedčil so smiechom, že veru nie.

„No tak ma vy ratujete!“

„Ja vás? A pred čím?“

„Pred pokazením žalúdka! Mám tu, hľa, plnú kapsu koláčov, čo mi na cestu nanosili dobromyseľné víly. Pojesť z nich cez noc nič nemôžem a idem domov, kde ma iste čaká celá hŕba.“

Vytiahol som z kapsy plné papierové vrecko. „Pozrite,“ vravím, „dobré sú veľmi, osladené nielen cukrom, ale i láskou, netak vám budú chutiť, pomôžete mi?“

Prisvedčil veselo, že také ratovanie uskutoční ľahko.

„Prosím vás,“ hovorí zaujato, „skadiaľ čerpáte ten humor? Vlastne to nie je humor, ale slnečná nálada!“

Podal som mu Nový zákon: „Z tejto knihy! Dám vám ju ako vianočný dar. Čítajte v nej, verte všetko, o čom hovorí. Poslúchnite môjho Pána a budete mať aj vy v sebe zdroj radosti!“ Poďakoval zbežne, bo chodba sa zrazu naplnila, asi o päť minút zastavili sme v K… a že môj rýchlik tu už čakal, len čo som stačil prebehnúť, už znel signál akoby volal: „Domov, domov!“

Moja túžba dostať miesto tak, aby som sa mohol vyspať, keď bez presadania zavezie ma rýchlik až domov, sa mi splnila nad očakávanie. Konduktor, ktorého som o také miestečko žiadal, zaviedol ma do malého vozňa druhej triedy, kde mal zložené svoje veci. Ach, tam som si výtečne pohovel! Len čo ma stačil zamknúť, keď som mu dal daktoré spisky, aby si nimi krátil čas, už som spal a spal až do rána.

Ako tak ráno upravený, čakám už na z.skej stanici, vojde zrazu revízor. Prezerá moju kartu, hľadí pri tom i do mojej veselej tváre temer zadiveno.

„Mohol by som zvaliť vinu na pána konduktora, ktorý ma sem zaviedol,“ vravím, „ale nechcem sa nijako vyhovárať, keď ste ma, pán revízor, našli ako kocúra pojedať vašu štátnu slaninu, doplatím rád, čo príde na druhú triedu, keď už aj len z vďaky za to, že ste neprišli prv a nechali ma tak znamenite vyspať sa.“

Nevyspatá pribledlá mužova tvár zjasnela. Vrátil mi lístok.

„Ste štátnym zamestnancom?“

„Áno, prosím, učiteľ na kopanickej škole!“

„No, tak ma teší, pán učiteľ, že ste sa pri tej našej štátnej slanine tak dobre vyspali!“ Pán revízor si pohodlne sadol.

„Mám tiež brata učiteľa. Viem, že sú vaše kapsy temer vždy prázdne!“

„Ó, ráčite sa mýliť. Ja mám aj kapsu aj kufrík plný dobrých vecí!“

„Aj peňaženku?“

„Tú priam nie, veď je pred prvým. No vystačím, obzvlášť, keď idem domov. Až raz budeme hodne blízko nebeského domova, vtedy sa už o prvého starať nebudeme.“

„No, ak myslíte smrť, od tej ste vy ešte ďaleko a na to mládež nemyslieva!“

„Máte pravdu, ani ja na smrť nemyslím, len na život, ktorý za jej bránou nastáva a ktorý mi Pán Ježiš vydobyl na Golgote.“ Pozrel zadivene. „Nad čím žasnete?“

„Kde sa berie také vážne slovo na vašich perách? Posiaľ som myslel, že hovorím s komikom a teraz?“

„A teraz vravíte s veľmi šťastným dieťaťom, ktoré si pri betlehemských jasličkách nabralo plné srdce Božej lásky a praje aj vám, pán revízor, aby vás osvietila tak, že by sme raz obaja obstáli pri tej hlavnej revízii!“ Podal som mu ruku a už nás zapísknutie rozdelilo.

„Pane môj, daj mu tam obstáť, no aj mne!“ prosil som schádzajúc dolu schodmi.

Pohľad dookola a — „Blažej!“ volám a on — starý náš drdloš — sa skutočne hrabe ku mne, ktorý ma mal rád od detinstva, hoci som sa ho neraz natrápil hlúposťami.

„Štefko, pán učiteľ!“

O chvíľočku už sedím teplo poukrývaný v našej rodinnej korbe.^[20] Dozvedám sa od Blažeja, ako ma všetci čakajú. Starík mľaskol na kone a už letíme. A srdce zajasalo „Domov, domov!“ Nesmie stesk ním zavládnuť, nesmie, veď mojej mamičke je u nášho Kráľa tak veľmi dobre a ja sa musím starať, aby sa jej stalo po vôli, aby sme boli i bez nej šťastní.

To, čoho som sa tak veľmi obával, je už teda za mnou. Videl som tú, ktorá zastala po boku otca môjho. Nie je taká nežná, bledučká, pekná ako bola ona, ale má krásnu postavu, sviežu, ružovú tvár, veď je mladšia, zdravá. No, má dobré oči, prívetivý úsmev a príjemný hlas. Je taká, ako mi ju naši opisovali.

„Naša nová mama!“ som rád, že otec ju nenazval mamičkou. To sladké meno by som jej sotva mohol dať, takto ju aj ja rád nazvem. Radostne doma vítaný, nemal som ani chvíľu možnosť pocítiť stesk. So slávou doviedli si ma do izby, ktorú pre mňa určil otec, čo netak srdce blažilo. Keď sa obriadim, aby som vraj prišiel za ním, pozýval ma. No tak sme čochvíľa sedeli spolu na pohovke v jeho pracovni. Dával mi otázky a konečne bol spokojný s mojím výzorom.

„A ako sa ti vedie v tom novom živote, o ktorom si mi bol písal?“ spytoval sa s vážnym úsmevom, nad čím som blahom celý zrumenel. „Našiel si porozumenie?“

S radosťou, žiariac očami, rozprával som mu o mojom Jožkovi Krivošovi a o krásnej práci s Metodom Borinským.

„Hľadí ten bohoslovec tak na tie veci ako ty?“

„Ešte nie celkom, ale verím, že tak ako som si Jožka vyprosil od Pána Boha, tak si aj jeho vyprosím, veď nie sám, už mi pomáhajú aj Jožko aj tetička Dubovská!“

„Nemyslím, syn môj, žeby to tak ľahko išlo!“ zakrútil otec hlavou, „on bude musieť mnoho obetovať, mnoho stratiť. K takému životu, aký potom pre neho nastane, treba veľa sily, aby človek zotrval. Bolo to ešte pred prevratom, keď prišiel k nám do Z. nový kaplán. Práve sa bol vrátil z Nemecka, kam vtedy naši bohoslovci chodievali študovať. Často býval u nás. Neraz nám rozprával o evanjelických farároch a profesoroch, o ich horlivosti a peknej snahe. Sám mal plné srdce veľkých túžob, oživiť, ako vravel, našu evanjelickú cirkev. Ale jeho starší i mladší kolegovia mu nerozumeli. Býval nad tým často zarmútený. Napriek tomu jedno-druhé začínal. Brojil proti opilstvu, nechcel sa zúčastňovať na svadbách a iných príležitostiach, kde sa pilo a tancovalo. Horlivo kázal proti karom^[21] po pohreboch. Mnohí sa na neho hnevali, ale mládež šla rada za ním. Pretože však po fíliách^[22] robieval návštevy, rozšírili neprajníci o ňom, že agituje za seba a chce docieliť, aby sa pán farár, človek už starší, často chorý, žiadal do penzie, že vraj chce nastúpiť na jeho miesto. Bola to všetko len podlá klebeta, a predsa, keď mu to doniesli, trápil sa nad tým a pani farárová kaplánovi dohovárala. Aby dokázal, že mu ubližujú, prijal ponúkané miesto v malej, zastrčenej cirkvičke. Tam žil taký zronený, ako bol, začas v tichosti. Jeho presvedčenie mu však nedalo, začal i tam pracovať pre blaho ľudí a mal hneď okolo seba plno nepriateľstva. Presvedčiac sa, že nič nemôže vykonať, odišiel do Ameriky. Preto myslím, že ani pán Borinský nebude mať na ružiach ustlané, keď vstúpi na tú tvoju cestu. Ale aby som nezabudol!“

Otec vstal, otvoril neďalekú skriňu: „Keď si neprišiel na Vianoce, tvoj štedrovečerný darček ťa čaká u mňa. Zdá sa mi, že si prislabo oblečený na také časté prechádzky z Dubovej do M.“ Vybral nový krásny, teplo podšitý zimník s kožušinovým golierom a k tomu takú istú kožušinovú čiapku. Podal mi ho. Neviem nad čím som viac jasal, či nad nečakaným oblečením, ktoré bolo také ľahučké a teplé a či nad otcovou láskou. Oboje zahrievalo. Vrelo som si otca vybozkával, čo inokedy nerobievam, tak som sa mu poďakoval a taký pristrojený išiel som potom s ním do jedálne ukázať sa rodine.

Všetci obdivovali, aký som vraj pekný, ako mi obzvlášť čiapka sluší a ten golier! No, videl som medzi oknami ešte neobraný vianočný strom a pod ním ďalšie svoje dary. Mama mi kúpila fotografický aparát, Milinka vyšila peknú slovenskú košeľu. Ferko obdaril ma husľovou skladbou, po ktorej som dávno túžil. Naši malí v drevenej krabici (ktorú vyrezal Milanko) prichystali mi listový papier, snáď aby som dakedy aj im napísal.

„A ja som vám nič nepriniesol,“ hovorím zahanbený, „len seba samého!“

„A kus vianočnej radosti,“ prisvedčila mama.

Prv ako nám naliala kávu, odbehol som do svojej izby.

„Predsa dačo mám!“ volám zďaleka. „Moje štedrovečerné vrecko plné dobrých vecí, ktoré nám nadelili kolegyne: pánu kaplánovi, učiteľovi Krivošovi a mne, po detskej vianočnej slávnosti. A ešte dačo! Chceli vo fare oslavovať Štefana. Keď som im však ušiel, tak mi pani farárka dala výslužku na cestu!“

Keď sme balík rozbalili, bola v ňom polovica torty. Tak som predsa neprišiel celkom naprázdno domov. Moje darčeky s vďakou prijali a mama ich podelila na tanieriky všetkým.

Potom som musel rozprávať, ako som trávil Vianoce, ba aj sanicu. Pri tom opise otec sľúbil, že nás odpoludnia vysánkuje, nad čím sme my, jeho deti, netak vždy jasávali, veď tak sánkovať ako on vie, nevie už snáď nikto druhý, pravda, keď je taká výtečná sanica, ako bola toho roku.

Mama odišla po raňajkách do kuchyne, otec mal prácu a ja som zobral deti a šli sme sa kĺzať na malý rybníček, kde ony prichystali boli dobrú kĺzačku.

Pri obede som rozprával, ako si žijem u tetičky Dubovskej a ako si spolu čítavame Slovo Božie. Zrazu otec vstal a položiac predo mňa Bibliu, rečie s vážnym úsmevom: „Aby ti dačo nechýbalo, čítaj tam, kde ste prestali, aj my radi počujeme!“

„Áno, radi,“ zaprosila i mama. Ach, či som sa potešil! Od tej chvíle mi skutočne už nič doma nechýbalo, bo ma konečne nič nehatilo vravieť o svojom Pánovi.

Po obede som hral i spieval deťom naše krásne piesne. Naučil som ich „Tichú noc!“ no aj „Ó, poďme, poďme…“ tak že sme si ju pri sánkovaní veselo spievali.

Večer som referoval, ako som vo vlaku skrotil dvoch mladých paviánov. Mama sa nemohla prestať smiať, ba i otec sa nahlas rozosmial. Pozrel sa na mňa tak, akoby chcel povedať: „Ty si predsa ešte vždy ten starý!“ no zároveň akoby mal z toho radosť.

Večer, keď som už chvíľu ležal v posteli, premýšľajúc, čo všetko som už od vlaňajška prežil, vošla zrazu mama potichúčky do izby, usporadovala jedno-druhé, no keď zbadala, že bdiem, zarazila sa.

„Nespíš, Štefanko?“

„Nie, mama, aj keď je človek prišťastný, nedá mu blaho spať!“

Prosebne ukázal som na stoličku vedľa postele. Sadla si ochotne. Vzala ruku, ktorú som jej podával: „Že si veľmi šťastný, vidím, cítim. Len by som rada vedela, v čom spočíva to tvoje veľké blaho, nad čím sa tak v srdci raduješ? Je pravda, stojíš v jari mladosti, si zdravý, no predsa. Tvoj otec mi povedal, ako veľmi si miloval svoju matku a že sa iste bojíš stesku za ňou a preto neprídeš na sviatky!“

„Už sa ho nebojím, mama,“ vetím s plným presvedčením. „Mamička moja je u Pána Ježiša v sláve, jej je tam dobre, keby mohla, iste by ti poďakovala, že si prišla a zaujala sa jej opustených miláčikov.“

Slzy vstúpili panej do očí. „Teda ťa už netrápi, že cudzia žena stojí po boku tvojho otca na mieste tvojej matky?“

„Nie je tu žiadna cudzia žena, zato manželka nášho otca, ktorú chceme milovať a prosiť, aby nás aj ona milovala!“

„Rada, Štefko! Vašu matku vám nahradiť nemôžem, obzvlášť nie tebe, no chcem sa o vás starať tak, aby ona bola raz so mnou spokojná! Ďakujem ti, veľmi si ma potešil, no zároveň prosím, kým si tu, povedz aj mne dačo z tých svojich duchovných skúseností, ktoré ťa robia takým šťastným!“

Ó, kto by mi to bol povedal, že i jej, práve jej, budem smieť tak mnoho rozprávať, obzvlášť o tých prvých chvíľach v P., kde zore milosti začali svitať, nielen nado mnou, ale aj nad mojimi bratmi a sestrami, že práve jej pričinením budeme si všetci po večeroch čítať spoločne Slovo Božie, keď ona poprosí aj sa s nami pomodlí. Ach, boli to krásne prázdniny v domove, ktorý bol ako nový. Boli, boli, ale preleteli ako pekný sen, zostávajúc v nemiznúcej rozpomienke. Láska ma vítala, láska vyprevádzala, takže som si jej plné srdce doniesol do svojej dubovskej domoviny.

Na poslednej stanici pred M. prisadol ku mne náš kováč Prachár, vítajúc ma radostne. Hovoril mi, že hoci sa mali dobre, všetci veľmi túžia po mne a že sa moje deti nevedia už dočkať, kedy zase pôjdu do školy.