ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Počas tých týždňov mal som tri návštevy. Najprv kolega Blahoslav, Zlámalov kamarát. Priniesol mi lístok, v ktorom mi Zlámal dovoľuje, aby som jeho priateľovi požičiaval knihy z jeho kufra, ktoré si vraj vyberie. Tetička Dubovská, keď práve vtedy mala tie ženy u seba a takú dôležitú prácu, poslala nám večeru ku mne.

Ja som sa ako obyčajne pred jedlom pomodlil, môj hosť nie. A keď videl, že i po večeri sa modlím, zavolal so smiechom: „A vy sa tuším ešte modlievate, ako dajaký žiačik?“

„A vy sa už nemodlievate?“ spytujem sa premáhajúc hnevlivé rozčúlenie, ktoré vo mne vyvolal jeho posmech. „Odkedy ste už taký povznesený nad Boha?“

„Na také bájky sme my nikdy u nás nedržali. Zato vy ste u vás museli byť veľmi nábožní, každému vám iste visel po boku ruženec.“

„To u nás evanjelikov nebýva. Vy ste, pravda, katolík?“

„Ja som bez vyznania ako môj otec!“

„Tak? To sa už nedivím, kto má nad sebou i v sebe len „luft“, ku komu by sa ten mohol modliť?“

„A vy čo máte nad sebou?“ rozkohútil sa.

„Boha, ktorý mi je Otcom a keď mi ten Otec dal večeru, ak chcem byť inteligentom, už slušnosť káže, aby som sa mu poďakoval. Čítali ste tú historku o tom sedliakovi, ktorému sa tiež istý pánko vysmieval, že sa pred obedom pomodlil?“

„Nečítal,“ zadrdlal.

„Ten pánko medziiným hovoril so smiechom: „U vás, sváčik, sa iste všetko modlieva?“ „Ó, nie, pánko môj,“ vetil sedliak, „aj my máme takých vo dvore, čo sa nikdy nepoďakujú. Keď im nalejem do válova, hneď všetky paprčky a rypáky strčia do žrádla a mliazgajú!“

Kolega sa mi na tú ilustráciu nahneval, ani nocovať u mňa nechcel. Išiel k Vavrovcom a tam ma nazval „grobianom“. Stálo ma to bezsennú noc. Snáď som nemúdro svedčil? — „Ach, Pane môj, nauč ma trpezlivosti!“

Pri tej príležitosti podotýkam, že si u tetičky Dubovskej čítavame podľa bratských hesiel Slovo Božie po každom obede. Ona, keď videla, že si ho ticho čítam, prosila, aby som čítal nahlas, že bude rada počúvať. Z toho mám radosť.

V susednom Skalníku učí kolega Krivoš, s ktorým som skladal matúru. Ten ma prišiel navštíviť druhý. Išli sme nedávno spolu z kostola. Oboje naše kopanice sú čisto evanjelické a patria pod m.skú faru. Ten mi netak závidel, ako sa u tetičky mám dobre, i môj pekný kabinet, i že tak dobre posiaľ vychádzam so svojím správcom. On že si je s tým svojím vždy vo vlasoch.

Aj jemu sa naše čítanie po obede zdalo nezvyklým, ale prijal ho spokojne ako dezert po dobrom obede. Len sa divil, prečo mám v Biblii toľko podčiarkované a po stranách poznámky. Keď som ho vyprevádzal hore hájom, sadli sme si v osvietenej seči na staré pne. Tam som vyňal Bibliu, ukázal mu verš práve dnes podčiarknutý: „Milujem ťa večnou láskou, preto ti ustavične činím milosť.“

„Pozri, druh môj,“ hovorím mu, „nie je to úžasné, že Kristus osobne miluje mňa nehodného červíka?“

„A myslíš,“ užasol, „že sa to vzťahuje na teba osobne?“

„To sa vzťahuje na každého, kto Slovo Božie číta a kto mu verí, teda i na mňa. A keď hľadím naspäť až po kolísku a teraz okolo seba, či nemusím rozmýšľať: čím som si zaslúžil toho mnoho dobra? Ničím, to len On mi ustavične činí milosrdenstvo!“

Nehovorili sme viac o tých veciach, ale keď sme sa už rozlúčili, tu sa obrátil, cítil, že hľadím za ním, postál a zavolal vážne: „Ďakujem ti za tie slová tvojho vnútorného presvedčenia, budem o nich rozmýšľať!“

Tretia návšteva bol pán školský inšpektor. Bol dosť spokojný s mojím poriadkom. Prezradil mi, že je na mňa žaloba, akoby som si novotami vyvolával hnev u obyvateľstva. Keď ma žiadal, vysvetlil som mu, ako to bolo. Môj dobrý úmysel, nedorozumenie žien, no i že nakoniec to všetko ešte dobre dopadlo a pekne sa vyrovnalo. Rozprával som mu tú vec tak, že sa div nezakuckal od smiechu, obzvlášť sa mu páčila tá turecká fána a ten strapatý čudák.

„Počujte,“ hovorí priateľsky, „vy sa tu stanete populárnym, ale na vlastnú škodu. Máte vlohy, že sa vás prichytia tie vulgárne slová, zosedliačite a to by bolo škoda. Musím hľadieť, aby vás preložili dakde do mesta.“ Prosil som, aby ma len nechali tu, že veď za tých pár mesiacov nestratím tak veľmi zo svojej noblesy,^[10] ak sa ma niekedy pridŕžala. V škole bol pán inšpektor so žiakmi i učiteľom dosť spokojný. Nakoniec sa ich spytoval, či chodievajú von do prírody. A tu počnúc od tých najmenších, všetci sa hlásili o slovo. Že vraj to je z ich školy to najpeknejšie.

„A čo všetko tam robievate? Čo ste napríklad robili včera?“

Pozrel som mimovoľne po deťoch. Len im tak oči žiarili.

„Pukále z blata,“ hlásil sa malý prváčik.

„Ej, ej, aj pán učiteľ?“

„Ten pánov učiteľov strelil ako z mažiara!“

„Ale veď pukále robiť to je neužitočná hračka, to vás snáď pán učiteľ nemusel učiť?“

„Prosím!“ hlásila sa pekná, malá tretiačka, „veď my sme to blato kvôli tým pukálom nemiesili, to len tí malí nimi strieľali. My sme si ho vyrobili nahladko, aby sme z neho mohli robiť — “ „Snáď lokše?“ „Veru!“ zasmiali sa deti, ako keby zvončeky zacingali.

„Ukážte pánovi inšpektorovi, čo sme sa učili vytvoriť z blata,“ ohlásil som sa, „prosím, dovoľte, pán inšpektor!“

Deti nečakali ani dovolenie, niesli už lepenkové dosky z chodby plné malých husí, húseniec, sliepok, psíkov, ovečiek, daktoré si si, pravda, musel len domyslieť, zato daktoré boli ako živé.

„No, no, ako sa to vy pekne ihráte, to vám verím, že je táto hodina z celej školy najlepšia. A telocvik sa ako učíte?“

„My dievčence beháme k cieľu, pochodujeme, skáčeme ponad šnúru. Chlapci lámu kolesá, lezú po stromoch, ktorý najvyššie, potom sa z nich spúšťajú dolu na rukách.“

„A ešte si nikto nezlámal krk?“

„Nie, prosím!“

„Ani pán učiteľ, či ten sa len na vás dívajú?“

„Veru to,“ hlásili sa chlapci, „oni vylezú najvyššie a hneď sú hore!“

„A čo vás ešte pán učiteľ učí?“ „Hvízdať!“

„Aj tomu sa musíte učiť? Či nezná každý z vás zahvizdnúť už od kolísky?“

„To nie je také hvízdanie. Pán učiteľ napodobia každého vtáka.“

„Snáď aj slávika?“

„To nás ešte neučili, pomaly prídeme aj potiaľ, veď oni znajú všetko,“ dokončil so závzdychom spokojnosti malý Martinko Krížov.

„Tak vy teda učíte prírodopis?“ pýtal sa pán inšpektor, keď sa bol v mojej izbe nasmial dosýta. „A tiež výtvarné umenie, industriu?“

„Tak, pán inšpektor. Chcem, aby tým deťom všetko ožilo v prírode. Čo sa takto naučia, iste nikdy nezabudnú. Poznávam pri tom, čo drieme v mysliach mojich žiakov a túžim zobudiť v nich myšlienku!“

„Nie je to z vašej strany snáď záľuba robiť si zo serióznej práce zábavu? Ospravedlňuje vás vaša mladosť. No dajte si pozor, aby ste sa časom nestali ľahkomyseľným fatkárom!“

Som pánu inšpektorovi vďačný za napomenutie. Áno, dám si pozor.

„Pane môj, Ty si ma zauzdi, veď len tak obstojím!“