ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Už tie krásne veľkonočné dni sú za nami. Mnoho by sa dalo o nich písať; vyzdvihnem len to najkrajšie. Veľký piatok strávil som v blahodarnej tíšine a samote, bo som si vyprosil, aby kvôli mne nikto nevystal zo služieb Božích. Prežil som vzácne chvíle obecenstva so svojím Pánom. Mojžišovi bolo povedané: „Zobuj svoju obuv, lebo miesto, na ktorom stojíš, je svätá zem.“ Svätou bola pre prítomnosť v kre prebývajúceho. Aj ja som stál na svätej pôde, keď On mi bol tak blízko; otváral moje oči a viedol ma do hĺbky svojho slova. Odpoludnia, keď prišiel môj drahý otec, zašli sme spolu do môjho kabinetu a strávili sme tam nemýlené chvíle vzájomného oblaženia. On mal úmysel zajtra zájsť na referát, osobne vymôcť mi dovolenie, kým vraj zosilniem a po sviatkoch ma vziať domov. No ja som ho prosil, aby to nerobil. Veď nová učiteľka hneď z príchodu — keby tu nikoho nebolo — ťažko sa vpraví do svojich úloh, nie to, aby ma mohla ešte zastúpiť. Škola tým utrpí. Keď mi Pán Ježiš vrátil zdravie, On sa postará, žeby mi učenie nezaškodilo. Ťažko bolo premôcť z otcovskej lásky pochádzajúcu starosť, ale zvíťazil som. A ako to bolo dobré, vidím dnes.

V kabinete vítala nás skutočná jar. Bola plná fialiek, čerstvej zelene a skorého jarného kvietia. Všetko akoby volalo: „Máme ťa radi!“ a blažilo srdce. Po skončení povinností prišiel môj Metod aj s Jožkom a mali sme sa až do večera kráľovsky. Hrali sme, spievali piesne na počesť Baránka. Ale po večeri — ešte nebolo ani sedem hodín — musel som prosbám povoliť a ísť si odpočinúť.

Zobudil som sa skoro ráno náležite občerstvený dlhým spánkom. Potichu som sa umyl, upravil a vykradol z izbičky. Nie pre Jožka, ktorý tvrdo spal na pohovke, ale aby ma nezbadala tetička, ktorá iste skoro vstávala, veď mala na Bielu sobotu mnoho práce. Tiahlo ma to mocne von, do jarnej prírody. Keď som zastal na návrší pred záhradou a domom, bol svet okolo mňa neopísateľne krásny. Nebo modré ako čisté oko dieťaťa, velebne klenulo sa ponad vŕšky, háje, dolinku. Domy boli zahalené závojom hmly. Každý dych akoby tajuplne volal: „Dobré ráno! Noc pominula, vstávam, ožívam! Chválený buď Knieža života!“ Nedávno zobudené slnce hnalo pred sebou ružolícu zoru. Uletujúc, polievala svet ružovou záplavou.

A v tých prúdoch svetla, akoby zorami nesený, vznášal sa On, Knieža života a kriesil. Pod vplyvom Jeho dychu otvárali sirôtky svoje hlavinky. No On práve tak vznášal sa i nad záhradou môjho srdca. I tu všetko ožívalo. „Ja som živý, aj vy živí budete!“ Ako tak hľadím po tom peknom svete, zviezli sa moje oči na starú školu a vrátili myseľ na zem. Veď tam dakto otváral okná. Kto môže byť v tom prázdnom dome? Je pravda, včera spomínali, že moja kolegyňa má prísť už dnes. Jej nábytok je už vraj na stanici. To iste je tam dakto od richtárov, tí majú kľúč a išli vetrať. Musím sa presvedčiť, spýtať, veď to by bolo dobre. Hneď po prázdninách mohlo by sa začať vyučovanie.

O chvíľu vchádzam už do školskej záhrady — dvere boli len privreté. Ležala predo mnou, ako tajomná jarná pohádka. Ak kde-tu bolo cítiť to kriesenie. Vavrovci boli priatelia kvetín; vlani všeličo nadobudli, no keď odišli do mesta, všetko nechali nástupcovi. Tak sa tu beleli a žltli narcisky, červeneli sa aurikle, rozkvital biely tŕň a na trávniku modral sa celý koberec fialiek. Stromy pučali, jablone začínali ružovieť. Dve neveľké marhule vyzerali ako z ružových púčikov uvité kytky.

Ku dverám domu vedú tri schody. Ony, i cesta k nim boli, vďaka Jožkovi, čisté zametené. Švitorenie sýkoriek, červienok a iných speváčikov rušilo báječnú včasnú rannú tíšinu. A tu zrazu otvorili sa dvere nad schodmi a v nich: bolo to možné? Áno, bolo! Tam v tmavom ráme stála naša Marienka Lomnická. Tak ako som ju videl v tom sne.

„Štefko!“ priletelo ku mne užasnuté, radostné zavolanie.

Vidina zbehla dolu schodkami.

„Marienka, si to naozaj ty?“ jasám, zavierajúc oproti vystreté malé ruky do svojich.

„Áno, Štefko, som to skutočne ja. Prišla som za tebou, prišla som ti pomáhať, Pán Ježiš mi to dal!“

„Ale ako to, že si už tu tak skoro v tom prázdnom dome? Kedy si prišla?“

„Včera večer, Štefko. Prenocovala som u pána richtára, on mi bol oproti na stanici. A teraz som sa išla podívať, kde mi to náš Kráľ pripravil prístrešie. Nábytok mám už na stanici, tak dúfam, do večera budem tu doma. Ale poď, prosím, dovnútra, Štefko. Podľa toho, čo som sa o tebe dozvedela, je to len veľká milosť Božia, že ťa už takto vidím. Nesmieš tak dlho stáť na tom chladnom chodníku!“

O chvíľočku sedeli sme už v škole, zamieňali otázky, odpovede a tešili sa, že budeme spolu pracovať. Kto by to bol povedal? Ba, čo si pomyslia naši kamaráti, keď im to oznámime?! Marienka ma potešila zvesťou, že nie je chorá. Bola vraj len veľmi vysilená, keď všetko prekonávala razom, aj skúšku aj opateru svojich milých rodičov. Okrem toho ako dieťa hôr neznášala rovinu, tamojší vzduch a vodu. Po smrti rodičov taká ustatá pociťovala veľmi ťarchu osamelosti. Veď sotva začala so svojimi drahými žiť pre Krista, predišli ju Domov a ona tu zrazu stála sama. Zatúžila po horách a obzvlášť bližšie k dakomu z nás. Prosila Pána, aby jej umožnil preloženie; a On ju presadil tam, kde nečakala, kde je tak krásne, čo sa týka prírody a také ovzdušie, nuž také, ako býva, keď sa život začína.

V krátkosti som jej aj ja porozprával všetko, čo mňa blažilo. O Jožkovi, Metodovi, o svojich milých doma, svojich, no budúcne i jej deťoch a o našich, Pánom zobúdzaných susedoch. Keď sme hovorili o jej budúcom domove, ľútal som si, že jej nebudem môcť pomáhať pri zariaďovaní. Pozrela tak krásne na mňa a svojím milým hlasom vraví: „To nech ťa netrápi, kamarát! Musíme prosiť Pána Ježiša, aby ťa do konca veľkonočných prázdnin tak posilnil, žeby si ma do mojej budúcej práce mohol uviesť, veď pri začiatku mi nik druhý nebude môcť pomôcť len ty sám!“ Potešilo ma to, veď mala pravdu; všetkého sa chcem a musím chrániť, čím by som si v tom prekazil. No tak sme sa spolu odovzdali Pánovi Ježišovi. Ďakovali sme Mu, že nás predivne dovedna zviedol, aby sme jeden druhému pomáhali. V rozhovore opúšťali sme školu. Marienke išla už naproti pani richtárka, ja som sa ponáhľal k tetičke, aby ma nehľadali a nemali o mňa strach. Jožko, celý naľakaný, bežal mi už oproti. Môj drahý otec sa už vrátil z kabinetu a pred domom stál koč pána doktora. Ten bol u svojej pacientky, stavil sa pre mňa a pre môjho otca, bo mu babička prikázala, žeby nás priviezol do M., že len tak sa vyhnem pokušeniu, pomáhať novej pani učiteľke pri jej presťahovaní. Babička akoby tušila, nakoľko mi to bolo pokušením. A že rád odídem z blízkosti starej školy, keď nemôžem byť užitočný. Čo vraj človek nevidí, nad tým ho srdce nebolí. Nuž mňa v M. srdce veru nebolelo. Bol som prišťastný. Netak sa deduško i babička tešili, že tak oddane vo všetkom poslúcham.

Pri obede som im rozprával, čím mi je Marienka Lomnická. Predovšetkým nosičkou svetla a potom tou najlepšou sestrou. Vyrozprávaním jej osudov netak som všetkých zaujal. Boli veľmi radi, že som požiadal Jožka, aby ma pri tom sťahovaní zastúpil. Babičku dojímalo, že si Marienka oboch rodičov tak verne doopatrovala. Deduško chválil jej rozumnosť, že sa brala do hôr, keď jej hrozila choroba, ale mi predpovedal, že ju ako pani správkyňu iste budem lepšie poslúchať, ako som poslúchal pána Vavru. No tak som priznal, že ju už teraz poslúcham. Veď nebyť okolnosti, že jej chcem vo štvrtok pri zriaďovaní školy a v prvých hodinách pomôcť, sotva by som bol tak krotko preležal celé dopoludnie.

„To som si teda márne namýšľal,“ vľúdne usmial sa môj otec, „že ťa moja prítomnosť a láska ku mne viazali na tú pohovku.“

„Tvoja prítomnosť, môj otče,“ vravím vrelo, „nútila ma, aby som sa ti posadil k nohám, kde mi je vždy najlepšie, tak ako i teraz!“

Pohladil ma po čele. Metod nespravil nijakú poznámku na moje rozprávanie. Stál pri okne, zamyslene zahľadený do diaľky. Pozdejšie mi povedal, že osamelosť mojej drahej sestry sa ho dotkla ako už dávno nič, musel si až pripomenúť, že majúc Pána Ježiša, má ona s Ním všetko. Potom odišiel odobrať poštu, dovolal za sebou do kancelárie aj deduška. Keď sa vrátili, vraví pán farár veselo: „Budete musieť s tvojou pani správcovou urobiť iný program ako si ty myslel. Dvakrát opakovanú žiadosť pána Vavra o tretiu pracovnú silu na referáte konečne riešili a napodiv prajne. No ani by si netušil, Štefko, kto ťa pripraví o jednu triedu tvojich detí.“

„Mojich detí?“ žasnem.

„Prirodzene, budete mať odteraz každý po dve triedy.“

Metod uvidiac moje smutné rozpaky, cítil so mnou. Ach, veď to nebola maličkosť! Moji milí treťoročiaci akoby naraz mašírovali cez izbu. Kto mi ich vezme, pýtalo sa srdce?

„Neboj sa, Štefko,“ hovorí Metod, „tomu, koho Pán sám tam určil, rád prepustíš svoju triedu!“

„Verím, že rád,“ prisvedčil aj deduško.

„Do Skalníka vymenovali druhého učiteľa; Krivoš ocitne sa medzi vami.“

„Jožko, môj Jožko? Ach, to je krásne!“ vyskočil som objímajúc Metoda.

„V škole je aj byt, to on si bude môcť k sebe vziať aj otca!“

Keďže sa všetci zadivili, vyrozprával som, čo mi povedal vo štvrtok Jožko. Kvôli babičke a otcovi musel som v krátkosti objasniť i smutné osudy svojho kamaráta.

„Chudák,“ ľutovala babička, „to on preto bol vždy taký stlačený a je to poriadny chlapec!“

„Máš pravdu, skutočne poriadny,“ dodal pán farár vážne. Vyrozprával zase onu našu obapolnú históriu, obzvlášť o tom azalkovom stromčeku. Bol som rád, že deduško tak hlboko pochopil obeť Jožkovej lásky. Že môj otec a Metod ju tiež ocenili, videl som na oboch tvárach. Babička, ako pravá pestovateľka kvetín, sa až rozplakala, obzvlášť pri mojom opise, ako sa asi Jožko s tým stromčekom ponáhľal a ako potom zostalo pusto v jeho neúhľadnej izbe. Robili sme všelijaké plány, ktoré povedú — ak dá Pán uskutočniť pre dobro nielen Jožkovo, ale i jeho otca.

Keď neskôr Metod odišiel, prezradil nám zrazu pán farár, čo ešte pán kaplán nevie. Ach, čo som sa to dozvedel! Deduško sa strojí do penzie. A má to už s presbytermi^[35] a staršími cirkevníkmi dohodnuté, že na jeho miesto zvolia si Metoda.

„Prečo chcete už prestať byť kňazom, pán farár?“ užasol môj otec, „Metod je vám takou dobrou pomocou a tak rád je pri vás kaplánom, synovsky si vás váži a vinie sa k vám!“

„Ó, veď mu potom ja môžem pomôcť, nestrojím preč z M. Máme tu už dávno zahovorený, dnes vlastne už kúpený dom. Ta sa potom presťahujeme. Hlavná príčina popri inej, dôležitejšej, je tá: Už roky ide o to, že musíme stavať novú faru. Dom je starý, vždy som to odťahoval a bolo dobre, máme aspoň kapitál — aj zložený aj upísaný — na novú budovu, cirkev sa nemusí zadĺžiť. Moja žena bola zvyknutá na tieto staré izby. Prežili sme v nich spolu vyše tridsať rokov, dobrých i zlých. Ktovie, či by sa môjmu nástupcovi ľúbil dom, ktorý by som ja postavil. Fara sa stavia na dlhé roky. Neraz som videl i počul, koľko si moji kolegovia dali práce, ako sa tešili, keď s mnohým trápením nejaký dom postavili. Mysleli, že majú to najlepšie, čo len môže byť. A keď po ich smrti vtiahol nástupca, ten nevedel, kedy prestať s kritikou. Toto a tamto malo ešte byť pristavené, hento nemalo tak byť atď. Dnes, keď sú ľudia veľmi moderní, nikomu z tých mladých (snáď okrem Borinského), nepáčil by sa môj dom, aký som ho vystavil podľa svojich predstáv. A do tých moderných — tam som ja zas príliš nemoderný. Verte, cítil by som sa, ako v dajakej galérii, alebo v staničnej budove. V zime praskli nám dve steny, znak, že so stavbou neslobodno ďalej odkladať. Peniaze nie sú isté, treba ich použiť, aby sa nestratili. Náš vlastný dom je stredne starý, ešte z tých pevno, no pritom nemoderne stavaných. Tam si my dvaja ľahko zvykneme, veď v svojom môže si človek jedno-druhé prispôsobiť, čo sa v cudzom nedá. Deti máme ďaleko, sme len dvaja. Môžeme Borinskému izbu prepustiť, aby mal kde bývať, kým mu hniezdočko postavia. Aj pre kanceláriu sa miesto nájde. Bude, pravda, všetko, ako Pán Boh dá. Toto je len naša myšlienka, ktorou by sme chceli pomôcť m.-ským no i Borinskému.“

Deduškove dôvody boli vecné. Ten najhlavnejší nám neprezradil, a ja som nemal smelosti vypytovať sa naň. Išiel nám potom ukázať tie prasknuté steny. Jedna bola v kancelárii, druhá v spálni. Môj otec radil, že skutočne nie je radno odkladať so stavbou. Z kuchynského okna ukazovala nám babička ich budúci dom. Bol tiež blízko pri kostole, len z druhej strany a mal dosť veľkú záhradu. Deduško s mojím otcom išli sa ta po olovrante podívať. Mňa nevzali. No ja som mal tak mnoho čo povedať Pánovi, že mi chvíľa nemýlenej samoty padla veľmi vhod. Veď naozaj všetko záležalo na tom, aby On bol uzrozumený, aby sa Jeho dobrá, svätá vôľa stala a diala, tak na zemi ako na nebi.

Predsa som teda mohol byť na Veľkonočnú nedeľu na službách Božích. Sedel som v zákristii dobre opatrený, takže na mňa nemohol ani vetierok fúknuť a Pán môj mi veľmi požehnal. Počul som už neraz pána farára kázať; tak ako kázal dnes, nekázal azda ešte nikdy. Obzvlášť jedna veta sa mi navždy vtlačila do srdca a blaží znovu a znovu: „Veril som od detinstva, že Spasiteľ Ježiš Kristus vstal z mŕtvych. No tá udalosť, ktorá sa stala pred temer dvetisíc rokmi, bola mi veľmi vzdialená. Dnes viem, že vstal z mŕtvych, ale aj že žije a že žije s nami. On vyšiel z hrobu, aby sme mali život a hojne mali!“

Ponorený do tejto základnej pravdy ani som nezbadal, že sa i modlitba i pieseň skončili. Až starostlivá deduškova otázka, ktorý už prišiel a skláňal sa ku mne, vytrhla ma z dumy. Pritisol som vetchú starcovu ruku na pery. A keď som sa na neho podíval, už sa ma nič nepýtal. Vedel, pocítil, že som ho rozumel, že s ním chválim Knieža života a že naše duše sú zajedno v tom, ktorý nám obom privolal: „Ja som vzkriesenie a život, každý, kto žije a verí vo mňa, nezomrie na veky!“

Nevedel som, že všetko bude spoluúčinkovať, aby naša detská pondelková slávnosť bola taká ľúbezná, ako bola.

Ponajprv, mali sme krásne, teplé počasie. Potom tu bola pomoc Marienkina, Jožkova ba i Metodova a konečne a nie najmenej krásy dodávala vďaka a radosť rodičov, ktorí sa tešili z môjho uzdravenia. Aj pán doktor sa prišiel na nás podívať. Napokon prišiel rad na moje rozprávanie. Deti ako kuriatka zhŕkli sa okolo mojej pohovky. Sedeli na porozprestieraných plachtách. Pán doktor víťazoslávne hľadel i na mňa i po nich: „Vidíš,“ vravel jeho pohľad, „mal som pravdu!“ Mne sa netak dobre rozprávalo takým pozorným poslucháčom. Sprevádzali sme dvanásťročného Pána Ježiša na Jeho prvej veľkonočnej púti do Jeruzalema. Kvetinky Mu voňali, vetierok i slniečko akoby Ho prenášali, vtáčky Mu spievali na cestu. Chrobáčiky vychádzali zo zeme, mušky, slnkom osvietené, tvorili Mu svätožiaru okolo hlavy. Ale opisoval som aj ako by to bolo, keby tak hľa, hen od Modrovky Pán Ježiš prichádzal, už nie ako chlapec, ale taký, ako chodieval s učeníkmi. Tak živo som si Ho sám predstavil, že sme Ho všetci videli kráčať najskôr sečou, potom schádzať medzi mohutnými dubmi a jedľami na lúky a popri hučiacom potôčiku prichádzať k nám.

„Ach, čo by sme spravili, keby tak prišiel?“ spytujem sa konečne.

„Bežali by sme Mu naproti,“ hlásili sa deti.

„Nuž veď On skutočne príde, snáď už dosť skoro, anjeli nám to sľúbili.“

V nastalej tíšine položila Marienka ruky na struny svojej mandolíny. Zahrala a zaspievala nám pieseň, ktorú potom Jožko naučil všetkých a ktorá sa slávnostne niesla po horách, po dolách, obzvlášť posledný verš:

Metod zakončil našu slávnosť modlitbou a potom prišli dobré tetičky s plnými košmi koláčikov a maľovaných vajíčok. Delili, rozdávali bohato. Mne moje tri zachránené vtáčatká doniesli fialkami ovenčený tanier plný dobrých syrových zavinákov a krásnych vajec. No tu prikročil pán doktor, že len on smie dovoliť alebo zakázať. Aby vraj radšej doniesli pánu učiteľovi dobrého, ale naozaj dobrého mlieka, že smie s ním zjesť len kúsok zavináka. Dostal som teda mlieko, a bolo naozaj výborné; také v obchodoch nepredávajú. A hostina bola vraj na privítanie pani učiteľke. Ako dobre, že sa pri takej peknej chvíli mohli s ňou zoznámiť aj deti aj rodičia.